OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 42. kapitola

OUAT

42. kapitola

Pristrihnuté krídla 3.

Toto

      Páchlo to tu kadidlom. Nebolo to to, ale to jediné ho napadlo. Z vonných tyčiniek sa dymilo a zanemrósňovalo to priestor zatrepaný v látkach obaleným nábytkom. To už je len nápad! Čudné miesto. Ťažké. Ako orientálne vône.  

  - Budete si priať? ...aby to čert bral!  – zašušťali ďalšie látky za jeho chrbtom, z ktorých sa práve vykoptávala  nešikovná deva. Kimono to nebolo. Iný ženský odev z tamtých strán nepoznal. Ale bola oblečená atypicky. Asi zámerne. Asi neúspešne.

  - Pokoj, pohoda, dobrá atmosféra, príjemná hudba a zaujímaví ľudia. - odcitoval. 

  Popiska na škatuľke bola stručná asi príliš. Nič z toho tu nenachádzal. Počnúc tou hudbou, čo skôr pripomínala rolety vo vetre krížené s meluzínou, zadymená atmoška, krikľavé farby a beloška v kimone ako päsť na oko. Ako „zaujímaví ľudia“. Tak až takú dobrú fantáziu zas nemal. Skôr, ako sa mohol na túto svoju nedokonalosť vyhovoriť a rýchlo zmiznúť, dostal rýchlokurz o kulte čaju:

   -  Ste hosťom naším. Prijmite pozvanie u šálku lahodného moku. Kvalita táto, čaju tohto najvyššia je daná dvoma jednoduchými, avšak tým zásadnejšími regulami. Čerstvosť našich čajov je ručená spolkom milcov čaju, priamym dovozcom z čajových záhrad z celého sveta. Príprava, podávanie a predaj čajov je v našej to čajovni v rukách vysoko odborných tovarišov, v čajových vedách široko orientovaných a rozličných postupov, grifov, trikov a tajomstiev znalých. Spôsob prípravy a podávania čajov je inšpirovaný tradíciami k Orientu sa viažucimi. Okrem čajov sypaných ponúkame oddych pri vodnej fajke plnenej tabakmi chutí lahodných...- odriekala mladá baba naučené formulky komoliac ich ešte viac, jak google prekladač.

  Trpezlivo ju nechal dohovoriť, len očami blúdil po kútoch, boli však umne spravené tak, že každý tu mal svoje súkromie. Aj on chce súkromie! Svoje! Vlastné.

  - Prepáčte...- už to nevydržal.

  - Jasné, klasiku. Zelený na chudnutie, bez medu. Nájdite si miesto, prinesiem. – prekrútila baba oči, odlepila z palca žuvačku a otočila sa mu riťou.

  Aj tak sa dá získať zákazník. Teraz chce, či nechce, a on chce získať nejaké tie info, takže  sa musí usadiť a čakať na  mútnu pančovanú žbrndu v neumývanej konvičke s odtlačkami prstov polky mesta. Tej čajovej. Zvyšok sedí normálne v kaviarňach.

  Čože? Tu sa vyzúva?! Zhrozený očekoval úhľadne rozhádzané topánky pred každou kójou. Pred každým vyvýšeným pódiom plným vankúšov. Aha. Tak toto je čajovňa. Krčmy, posvinnstvá, kaviarne, fastfoody poznal, teraz rozširuje vedomosti. V tomto veku už bolo načase. V istom momente mu aj napadlo, či pozvanie sem nemal byť pre neho trest. Začo? Prečo? Nič neurobil! Veď práve...

  Kým prišla s plne naloženou táckou, mal pripravenú svoju škatuľku. Prevracal ju v rukách ako Rubikovu kocku, ale informácie z nej vyskladať nevedel. Natrčil ju k čašníčke.

  - ...ste mali povedať, že chcete medovku! Čo ja s týmto tu? Teraz... - prekrúcala očami. - Ale aj tak nemáme. Objednávali sme minulý týždeň, stále neprišla. Ani tá žena neprišla. Keby prišla, bola by ju vykúpila. Nie, nebola by. Neprišla. Za toto zaplatíte. Pekne keš.  – mrmlala si pod nos a drzo rozkladala, čo priniesla.

  Teraz mu to už nevadilo.

  - Vraveli ste, žena? Kto tu, prosím, u vás kupoval ten čaj? -  natiahol sa za miniatúrnou šálkou, aby prejavil dobrú vôľu a zdržal tu popletenú babu, čo najviac.

  - Neviééém. - zavyla disharmonicky. - Šéfka vravela, že ak príde nejaká stránka, čo bude pýtať medovkový čaj, mám jej povedať, aby čakala, že sme objednali. Bodka. Ja sa nestarám do objednávok. - mrmlala si stále, ale nejako sa priveľmi obzerala koldokola.

   Tu niečo smrdí a vonné tyčinky to nie sú. Teda sú, ale...

  - Chcem hovoriť... so šéfkou. - zatiahol trochu lascívne.

  Nemal si chlupnúť. Zelené čaje majú to správne meno, vyvolávajúce skôr negatívne veci vrátane chuti. Tvárou sa mu premlelo kadečo, zavŕšené žmurkaním, za ktoré by sa nehanbili ani kolibríčie krídla. Došľaka, aký je zrazu romantický.

  Využil chvíľku ticha, kým čašníčka zmizla, aby sa tu lepšie poobzeral.

  Čajovňa. Ani nemohol povedať, že celkom obyčajná. Je to jeho prvá.

  - Mám sa vás nenápadne spýtať, či nie ste od polície. - vybľafla vrátivšia a bolo mu jasné, že táto tu nebola výhra pre zamestnávateľa.

  Tak tupé žieňa snáď ešte nestretol. Usmial sa do tácky, ktorú pred sebou držala, ako štít, kým k nej zdvihol oči.

  - Povedzte, prosím, ...smiem hovoriť priamo so šéfkou, alebo nie? Dochádza mi čas aj trpezlivosť. Môj kámoš Noro nedostane dobré referencie o tomto podniku a o ...vašej starostlivosti. - rozvalil sa na vankúšoch, aj keď sa mu to bridilo a zložil ruky do lona.

   Chcel, aby mu praskali kĺby, ale nepraskalo nič. Leda, ak praskne to, kde je zamestnaný skôr, ako sa dopracuje k niečomu, čo tu smrdí... Tyčinky! Nútil ho odobriť  to mozog, ale už mu neveril.

  Mladá sa chystala zas vycúvať.

  - Počkajte, prosím, mám jednu súkromnú otázočku. - natrčil babe mobil s fotkou. - Nie je tu dnes?  V niektorej z týchto kójí. Viete, chcem ju prekvapiť... - žmurkol.

  Baba prekrútila očami. Už mu bolo jasné, kde ju najali. Bývalá, možno terajšia ľahká deva. Správanie tomu nasvedčuje. Spôsoby, gestá, make-up. Nemýli sa. Táto nie je jeho prvá. Takže toto nebude až taká obyčajná čajovňa.

   - No, dovoľte! Toto nie je bordel, toto je slušný podnik! Už dlho! Pch...všetci ste rovnakí hajzli nadržaní...- uštedrila mu šeptom, kým ramovala nedopitý čaj.

  - Tak je tu, či nie? – zdrapil ju za zápästie.

  - Nepracuje tu. Je to zákazníčka. Dlhšie tu nebola. Ale dlhšie ako týždeň nikto nevydrží. Dnes, zajtra príde. Nastopro. - vytrhla sa.

  Čas vypadnúť. Na oficiálne verejné rande to nebude. Bude si ju musieť vyčíhať. Dnes, zajtra. Dlhšie ako týždeň nikto nevydrží. On vydrží. Emilie, dievča, čo to zas stváraš...

  domiceli