OUAT - Pristrihnuté krídla III., 35. kapitola

OUAT

35. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Tentoraz

      Mobil. Prečo zas nemá vypnuté zvonenie, šľak aby to bral!? Dva balíčky, dva kelímky, dve plné ruky. A dve zazipsované vrecká smerom k aparátu, čo mu hlasno vibruje na hrudi.

  V rýchlosti vycúval a snažil sa nechať sa pohltiť ľuďmi. V anonymnom dave so zvonením, ktoré sa iste zmiešalo s ostanými zvukmi a pazvukmi a iste ho neprezradilo a iste to nevedel.

  Vyskladal všetko na barovú stoličku, ale kým naťapkal aparát, dozvonilo.

  Emma? S nedôverou sa poobzeral po plniacich sa fastfoodoch, predstavil si toalety, únikové východy, parkovisko. Nákupné centrum nie zas až také anonymné miesto na dôverný rozhovor. Len toť stretol dve ženy, ktoré pozná priveľmi dobre. Alebo ani nie...

  Emma?  Zavolá jej až z domu. Ozve sa po troch mesiacoch a čaká, že z toho bude happy? Prežije aj bez jej dobrého rána, z ktorého by mu najskôr akurát tak zabehlo.

  Pozbieral náklad chladnúcich raňajok a skúsil z pozície zameriavača na špičkách dovidieť na dvojicu žien, ktoré nechal napospas dôvernému rozhovoru, na ktorý bol taký, ale taký, ale taký nenormálne zvedavý! 

  V boxe už nebolo ani jednej. Tak fajn. Je po raňajkách. Veď ani nemal chuť. Na jedlo možno nie. Ale tá kvietková blúzka jej pristala. Bol by jej ju pochválil a... A čo také by sa pýtal potom? Takto zavčas rána mu komunikačné centrum pracuje už len na pol úväzku a aj to ho, s láskyplným odobrením vlastného ješitného ega, riadne preceňuje. A koniec-koncov zrejme by ani jej nebolo veľmi do reči. Vykladal v duchu dvom balíčkom a dvom kelímkom a jednému blbovi, ktorého to bude žrať celú cestu domov. Aj keď jesť nič nebude. Stratil chuť.

   Stratil ju. Konečne si to priznal. Tú nekonečnú čakaciu dobu, ktorú premárnil, namiesto toho,  aby vybudoval vzťah. O takomto čase by už v jeho tempe bolo aj po ňom, ale...vždy lepšie raz v domove dôchodcov spomínať na bývalé lásky, než na pracovné úspechy. Ona bola fiaskom v oboch bodoch budúcich spomienok. Takže zostáva kŕmiť v parku vtáky. Zas začínaš?!

  Prepleskli ho za dvojzmyselnosti lietačky smerom do podzemných garáží.

  Narval všetko do kufra, prihodil igelitku s mininákupom do domácnosti, za ktorý schytá a ani jedna položka neprejde cenzúrou jeho sestry. Bolo jedno, čo by kúpil. Vždy bolo dôležitejšie, čo nekúpil. Mega životne dôležité! Akoby zakaždým hrozila genocída ich malej čudnej rodinky za to, že zabudol horčicu. Prípadne fenikel. Minule pretlak. Ten by uznal. Pretlaku emócií bolo v byte dosť, ale jesť sa nedal.

  A to Ronia už variť vie. Kde a kedy sa naučila, netuší. Možno je jedna z tých šťastných, čo im to naštepia pri narodení. A ony to dosť dlho taja skrývajúc sa za sáčkové polievky a iné kulinárske katastrofy, aby nakoniec aj tak vyšli s pravdou von, lebo... Ak bola Emilie zlomom, ktorému bolo potrebné dokázať, že táto tektonická prasklina je lepšia ako tá jej, dal by Ronii za pravdu. Ronia variť vie. Už sa môže aj vydávať! Mohla by sa...  On na také nemal šťastie. Všetko nevydaja súce. Má na ne nos? Má. Podľa nosa - spoznáš kosa! Zas si na vtáčej vlne?!

  Rozmiestnenie nákupu v kufri bolo hneď podozrivé. Vykazovalo nenápadne vibrácie, ktoré jednoznačne predpovedali kalamitu. Ak sa mu tie kelímky s kávou a čokoládou, čo sa pretransformujú za okamih z horúcej na ľadovú, vykydnú v kufri, bude mať po chlebe jedlo aj u neho. Jedlo nie, nápoje. Ignor.

  Zalovil v šušťavej igelitke a vydoloval suchý rožok. Neodhryzol. Odtrhol mu rovno hlavu. Rástol mu v ústach. Zmena plánu. Káva sa mu iste nevyleje. Pozval ju na sedadlo spolujazdca. Tresol kufrom.

  Ľala. Bolo obsadené. Rozkvitlo.

  - Aj to druhé je káva? - obzrela sa smerom ku kufru a potom z druhej strany márne ťahala bezpečnostný pás.

  Pomohol jej. Sila niekedy nie je správne zvoleným riešením. Spomalene ho ťahal krížom cez celú tú jej predzáhradku a najradšej by ju bol celú aj vyplienil. Alebo aspoň čo-to pošklbal. Niečo utľapkal, niečo skúsil vyplieť jazykom, ošetriť perami. Hamuj a žuj, chlape! Máš rožok zalepený o podnebie, medzi každým druhým zubom a čo-to aj zvonka na tlame a ideš sa hrať na casanovu.

  Skúsila sa pritlačiť o sedadlo, aj stiahnuť brucho pred jeho drzou rukou, ale nemal v úmysle sa jej nedotknúť. Klaplo to.

  - Dobrú chuť. Fajn, že si mi prišla oproti. Kým by som dojachal domov, bolo by to dávno studené. - skontroloval pohľadom zapásanie. Niekoľkokrát.

  - Je to studené. - schladila aj jeho, len čo obišiel auto a prisadol si, potiahnuc si z papierového pohárika.

  Vymenil jej ho za jej čokoládu. Rovnako studenú.

  - Mala si prísť rýchlejšie. - zabuchol za sebou, až ňou heglo.

  Usmial sa. Nehneval sa reálne.

  - Máš dnes nejaké skoré ranné vyšetrenie, na ktoré som zabudol? - akoby mu zrazu svitlo a obhájil ju skôr, ako vzniesol obžalobu, pripravený na jej výmysly.  

  Iba záporne pokrútila hlavou.

  - Tak ťa Ronia vyhodila z domu? - štartoval.

  Už nepokrútila.

  - Ešte sa spýtaj, ako som ťa práve tu našla, lebo aj tak neveríš, že som tu náhodou. - hlasno zasŕkala. - Nezabúdaj, že na chladničke visí tvoj harmonogram pracovných zmien, kupuješ igelitky s logami obchodu a toto zas nie je také veľké mesto, aby malo dva mekáče. Bodka. Páchateľka viac nevypovie, iba po pridelení kvalitného obhajcu. - odložila poloprázdny kelímok do priestoru pre mince. Zapasoval.

  Natiahol sa k nej a vtlačil jej bozk na líce. Trochu dlhší, z podzemných garáží sa ide pomaly.

    - Stačí tento? Si "sproštena" všetkej viny. Dôkazy proti obhajobe ako to, že nemáš teplý sveter, predpísané ortopedické topánky a aspoň jednu barlu, budú vyňaté zo zápisnice, ako nepodstatné. Ale ako lekárnička sa budeš hojiť vo svojej vlastnej réžii, srdiečko. Neskúšaj podávať odvolanie formou fňukania, sopľa ani vydierania, že nemáš, čo na seba. Inak pekná blúzka.  - dodal k vyneseniu rozsudku. Červené na červenom. Pod pečaťou pier prisatých na líce.

  - Už som musela medzi ľudí. Nedalo sa to vydržať. Pochop ma... - neprestávala, očakávajúc možno ďalších pridelených obhajcov.

  Ale už boli vypľutí v cestnej premávke a ocucávať sa za jazdy vyhodnotili obaja ako tak trochu detinské a tak trochu sa im to ale chcelo. Len o tom navzájom netušili.

domiceli