OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 38. kapitola

OUAT

38. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Zmena programu

      Prehadzovať papiere a všetky tie zalaminované, zafasciklované šalabastre z jednej kôpky na druhú a označovať to ako repozicioning sa mu videlo scestné, ale predsa to robil, aby vykazoval  činnosť.

  - Tu vraj chýba nejaký podpis...- prešla občas okolo s vyslovenou kravinou a hoci bola vo vyššej pozícii, kvôli letmému dotyku jej to zrejme stálo za to.

  Jeho to stálo riadnu dávku ovládania sa. Nie, že by mal chuť ju tu pretiahnuť medzi správami, studenou kávou a zapatlaným monitorom, ale mal toľko v hlave pripravených testov a nevyplnených odpoveďových hárkov k nim, že až no. Ktovie, či je aj ona na tom podobne. Asi hej, keď tu nalietava ako boing, ale bojí sa pristáť. Hej, bojí sa. V tom si bol naistom.

  Zámerne nechala pootvorené dvere do svojho kancla. Čaká? Čaká ho? Asi to bude musieť skúsiť. Doma sa mlčí. Tu sa mlčí. On mlčí. Niekto musí začať. Pri ďalšom kruhovom objazde ju odnaviguje do svojho výjazdu.

  - ...vravela som, že tieto potvrdenia sa musia dvakrát... dočerta, kolega, musíš tu mať tú zásuvku otvorenú? Narazila som si... - ostatné dočítala na jej dne.

  Tváril sa zaujatý predchádzajúcim fasciklom. Len natiahol ruku, poštípal ju na stehne tesne pod zadkom a pribuchol inkriminovaný retardér. Tú voňavku by nemusela používať.

  Ďobkala do fascikla na jednotlivé číslice. Stíhal zaznamenávať čas. Miesto vybral sám.

  Tieto dospelácke hry na firemnú šifrovačku, od ktorej majú dekódovač úplne všetci v okruhu pár míľ boli jediným spestrením pracovného času. A asi aj povinným. Hrali ju tu takmer všetci. Bude sa musieť pozhovárať so Zelenou, aby mal lepší prehľad o jednotlivých úrovniach aj hráčoch. Byť len pešiakom ho už urážalo.

  Odprevadil ju pohľadom rád, že konečne zavrela dvere. Už má dievča dušu na mieste.

   - Díky za pozvanie. To nemuselo byť. Dali by sme si niečo malé aj u mňa doma. Ale, fajn, zmena je život. Dávno som nebola takto vonku... sa najesť... Mám pre teba aj darček. K tým narodkám - podkladala pod zadok sukňu, aby sa jej aj tak rozbehla, kým dosadne do hlbokej stoličky.

  - Pokiaľ to nebude tá čudná chlpatá parochňa, beriem. - tváril sa, že zaujato číta ponukový list v plexiskle, ale mal len dve položky: ľadový čaj a marlenku, tak sa musel presunúť k jej ponukovému listu.

  Tak, čo to tu máme. Trochu vyžitá, naoko upravená. Hrá dvojitú hru, ale nazvať ju agentkou by bolo priveľmi lichotivé. Dnes jej nechce lichotiť. Už nikdy jej nechce lichotiť.

  - A prepáč, toto je asi tvoje miesto. -

  Vstal, aby jej uvoľnil dosiaľ okupovanú stoličku, na ktorej pred pár dňami sedela a debatovala s jeho Emilie. S tvojou...? Nie, teraz sa nezamýšľaj, teraz sa sústreď na frontovú líniu. Už vedieš dva nula, čakaj odvetu.

  - Ty ma sleduješ? - pohniezdila sa na mieste a oboma rukami doslova stláčala papierovú taštičku pred sebou. Bola primalá, aby sa za ňu, do nej, pod ňu skryla.

  - A ty mňa hádam nie? - dosadol a naklonil sa k nej, naoko zvedavý, čo mu priniesla, na druhé na výraz jej tváre.

  Drsne odsunula darček na okraj stolíka, natiahla krk, akoby niekoho niekde naboku hľadala, kým utrúsila smrteľne vážne, bez akéhokoľvek erotického prifarbovania.

  - Mohli by sme to pokojne dohrať na báze žiarlivosti, ale náš vzťah je len o tom jednom, to nám je jasné od začiatku. Takže k veci. Budeš robiť to, čo doteraz. Iba sa dívať. Je mi jedno či z hľadiska, či zo zákulisia, ale neskúšaj sa montovať do tohto prípadu. Si mimo. Bol si mimo a aj zostaneš! - pritiahla sa so stoličkou bližšie a prsia vyložila takmer na podpivníky. - Ber to ako radu od dobrej priateľky. Zatiaľ. Inak zakročím aj z pozície tvojej nadriadenej... - usmiala sa umelo. Mala hnusnú voňavku.

  - Ďakujem za ponuku. Takej sa nedá odolať. - pomlel si palce v mlynčeku párkrát dopredu, pár dozadu, akoby navíjal lanko, čo mu rozťahovalo kútiky úst do úsmevu. - Mám len dve podmienky: to stretko tu pred pár dňami a to maskovanie k tomu. -

  Karty sú rozdané, ale nemusí hneď so svojimi von. Skúsi okľukou. Skúsi protiútok. To je najlepšia obrana.

  - Predpokladám, že ti o mne niečo bližšie povedala. Chcem vedieť, čo presne. A nijaké detaily nevynechávaj. - vytiahla z kabelky cigarety, aby ich tam späť zas šľahla. Už nemá ako zakryť nervozitu. Podcenila ho. Nikto nie je dokonalý. Ona sa takou chvíľu cítila.

  - Čím môžem ponúknuť ja teba? - kývol na čašníčku, ale každá ich ignorovala. Toto bola samoobsluha.

  - Potrebujem vedieť, čo vie ona...- už sa mračila.

  - Odhalila ťa ako moju milenku, skontrolovala ma od hlavy po päty, kde si zanechala aké odtlačky a keď nič nenašla, uzavrela, že mi už nemáš asi čo ponúknuť. A aby som sa konečne zameral na ňu... - vykladal bezostišne si namýšľajúc.

  Neverila mu.

  - Netrep, že ste sa nezhovárali o našom prípade. -

  - O "našom"?! - spozornel. - Ako vidíš.  - roztiahol paže, vrátil sa k bunde roztiahol klopy, teatrálne podržal, aj keď si nebol celkom istý, či nemá mokré fľaky pod pazuchami. - Ja nemám nijaký prípad. Nemal som, nemám, ani mať nebudem. Mám len štósy papierov a pravidelnú pracovnú dobu. Som poslušný podriadený, ktorý na slovo berie rozkazy svojej poručíčky. - zatiahol ironicky, ale inak to nešlo. - A teraz na oplátku. Vie to chúďa dievča, že si policajtka, ktorá sa s ňou len zahráva? Prípadne ju  ťahá zas ku dnu...ani to by ma neprekvapovalo. Tu asi nepôjde o čistú hru?! - zachytil jej ruku a stlačil, aby ju donútil pozrieť sa mu konečne do tváre.

  Iba záporne pokrútila hlavou. Pochopila, že ani ona netuší nič o jej vzťahu s...

  - Kto vlastne si Robert? Kým si pre tú malú žabu? Nejde mi do hlavy, prečo sa policajt s úspešne našliapnutou kariérou dá preveliť do totálne zapadnutého pajzlu k papierom, namiesto riešenia veľkých káuz... kvôli ženskej, čo má za ušami a je v bahne tak hlboko, že už nestojí za to, ju odtiaľ ani ťahať. Aj keď je to len malá ryba. Jedna z najmenších v celom tom akvárku. - preháňala.

  - Budeš sa čudovať, ale stojí. Som pre ňu nikto. Možno práve preto mi verí. -

  - Ahá, takže tam si ešte  neskóroval?! - konečne sa na niečom usmiala.

  Jemu už do smiechu nebolo. Vstal.

  - Ďakujem za darček. Ale ja svoje narodeniny nikdy neoslavujem. - napriek tomu sa načiahol po taštičku, vytiahol ju na ukazováku nad stolík, aby ju takto odniesol so sebou. Ani raz sa neobzrel. Už aby bol doma. Zahluší Roniu, ak mu aj tá nachystala nejaké narodeninové prekvapenie. Nič nechce! Od nikoho.

  A keby ona? Nič nebude. Odo dnes je oficiálnym starým mládencom. Má dvadsaťpäť a...došľaka, to to dobačoval! Ale niečo musí...niečo treba... niečo...niečo, niečo. Niečo!

   - Emma? Nie, nič sa nestalo... nemôžem raz zavolať aj ja?!Len tak?  Dobre, dobre...nie, nie... nie, nevyšiluj...som ok, jasné... Emma, počuj, nemôžeš sa so mnou opiť cez telefón?! -

domiceli