OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 43. kapitola

OUAT

43. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Tlačené písmo

      Vydržala dlho. 

   Kempuje tu už štvrtý deň a stále nič. A pokiaľ vie, štvorka je nešťastné číslo, čiže sa staví sám so sebou, že nepríde ani dnes. Aspoň raz v živote vyhrá... Jediné pozitívum, že Ronia mala znova svetlú chvíľku očisty svedomia a priznala, že vtedy tam, vzadu v aute, nijaká Emilie nesedela... Teda je tu možnosť, taká tiťorivá kvapôčka nádeje, že nie je s ním. Ale nie je ani s ním! A to ho škrie.

  Ktovie, možno, keby zatlačil na Roniu, tak prizná, že ju má doma v perináku a kŕmi ju Robkovým žrádlom. Tak, ako kedysi. Vždy tajne dopíjala jeho prídel, ktorý už nezvládol, prv, než fľašku úslužne umyla, aby vykazovala príslušnosť k ich prazvláštnemu rodinnému zoskupeniu. V poslednom čase malý zvláda všetko... Veľký nezvláda nič. Koľká úprimnosť. Toľko popola na hlave. Možno aj viac, ak prirátame tie tony saharského piesku, čo podľa predpovede emigrovali z domova a zaprasujú aj toto mesto. Aj oni emigrovali. Nie síce do zahraničia, ako plánoval, ale dobre ďaleko. Od domova.  Domov. Domov?! Domov je Robko a Ronia. Robko, ten pažravec! Ahá, po istom čase decká jedia všetko. To preto sú prázdne fľašky v kredenci, a jemu, capovi starému, hladnému,  nedávajú dupľu pri večeri, ani mlsotinku k nej, nie kvôli žene v perináči.

  - Práve si vytiahol kotvu, alebo sa niekam chystáš nalodiť? - ozvala sa mu za chrbtom...upratovačka zo stanice.

  Obzrieť sa, či neobzrieť? Už len to mu chýbalo ku šťastiu, aby ho tu načapal niekto z roboty, aj keď len papuľnatá upratovačka.

  - Rebeca, čo vy tu v týchto končinách? Bývate tu, nebodaj? A prepáčte, že vám vykám, ale nepamätám sa, že by sme si my dvaja niekedy potykali. - skúsil ju odpálkovať neveľmi vyberaným spôsobom, ale aký požičaj, taký vráť.

  Nedala sa, potvora.

  - Ako žena si teda dovoľujem navrhnúť tykanie. Mám na to právo, podľa etikety. Môžem vás pozvať na jeden, pán poručík? - rovno sa mu ovesila o rameno.

  Táto tu a etiketa? Ešte vignety všetkých cenových by uveril, ale kam z konopí teraz, pán gentlemen?!

  - V podstate som rád, že vás tu ...vidím. Vysmädol som. Výber lokálu nechám na vás, ale som tu autom, čiže... - snažil sa jej nenápadne podsunúť čajovňu.
  Vnímavá. Pochopila. Asi, že robí u policajtov...

  - Vyser si oko, kámo! A ak si myslíš, že ťa zatiahnem sem do toho pajzlu na čaj, tak to si nechaj zájsť rovno chuť! Nepotrebujem, aby mi šľapky napľuli do pohára a z levelu "zhúliť sa na mrak" som vyrástla ešte pred pubertou. Takže, buď prijmeš pozvanie na normálne pivo, alebo si tu zohrievaj obrubník ďalej sám. - odlepila sa a prehodila kebelku z jedného pleca na druhé.

  Fakt bola malá a červená.

   - Rebeca, čo tu vlastne robíte?! - namieril na doplnok rovno prst.

   - Idiot! Aj z tohto levelu som už odrástla. Nie som naň odkázaná. Vždy sa nájde dobrovoľník, čo zaplatí aj bez toho, aby som mu otrčila mačku a zasekala zúbkami. - zámerne zatočila kabelkou v štýle starých kurtizán a auto, čo brzdilo pri nich a sťahovalo okienko ich vohnalo rýchlo do dvier prvého domu.

  Nemohli sa dosmiať. Hoci bolo pramálo vtipné, ako ju nazvali... ako nazvali a jeho označili...ešte horšie.

  - Ste fakt dobrá. Tri sekundy a dvaja zákazníci. Vyzerali to byť solídni podnikatenia. -

  - Ale vy ste ako pasák totálny magor! - utierala si rozmočený make-up. - Tamtí mali k solídnym asi taký kus cesty ako váš ksicht k Dorianovi Grayovi. -

  - Myslíte Christiana Greya, nie? Toho, čo hral v tých päťdesiatich odtieňoch... taká tá erotická grcoidná zmeska filmov. - podával jej svoje hygienické vreckovky.

  - Idiot. - zamrmlala si potichšie. - Odhadla som aj vás presne. - vybrala dve a utrela si nimi špičky lodičiek. - Vy ste nečítali Portrét Doriana Graya? Klasiku? A to sa hrdíte vysokou školou? Doriana Graya, krásavca, toho, čo hral v jedinom románe Oscara Wilda, plnom esteticizmu a dekadencie? - vracala mu do dlane hnusné, špinavé vreckovky, aby si s nimi poradil, ona predsa nebude znečisťovať prostredie. Cudzieho obytného domu.

  A doriti. Teraz ho nachytala sprostá upratovačka. Ona nebude až taká sprostá. To sa len robí?

  - Iba som vás skúšal, Rebeca. - hodil spiatočku zahanbený ako pes.

  - Hovno si skúšal a prestaň ma volať Rebeca! Som Zelena. Ze-le-na! Znie to síce ako chudera niekde z východného bloku, ale ...ja som chudera z východného bloku. Intrák. Tu neďaleko. Východný blok 1491. - vytiahla z kabelôčky zrkadielôčko a kontrolovala si make-up.

  - Vysoká škola? - vyslovil nahlas, čo si mal iba pomyslieť.

  - Prestanete ma konečne urážať "pán päťdesiat odtieňov chrapúnstva"?! Hej, aj taká, ako ja môže študovať! Dejiny literatúry a históriu. A popri štúdiu si privyrábam ako "kozmetička podlahových krytín"...- zatiahla lascívne. -  Je to snáď trestné? Chcete ma zatknúť a odviesť na stanicu? V podstate by som proti ani nič nemala. Dnes nejdem na intrák. Dnes mám rande so svojím mestom. - rozpažila ešte vulgárnejšie. Aspoň jemu sa to tak zdalo. Ale nevadilo...

  - A ešte so mnou. - nastavil jej na udobrenie pažu.

  S úsmevom prijala. Pekný piatok sa môže začať, aj keď tento je škaredý ako noc. Chlap.

  Ešte raz sa obzrel dozadu, smerom na čajovňu, či náhodou, ale ani náhodou. Čo tam po tom. Dnes je štvrtý deň. Zajtra bude piaty, päťka nebýva taká nešťastná ako štvorka. Že nie? A na školu si nespomínaš? "Oscar Wilde: Portrét Doriana Graya, máte to za 5, pán študent policajnej akadémie!"

  - Ako si to myslela s tou mojou podobou na toho hrdinu z knižky? - skúsil nadviazať a pobahniť si v rovno v bahne.

  Dnes si zaslúži, aby ho poriadne v ňom vymáchla. A ešte...?!

  - Neotravujte, pán poručík, ešte sme si nepotykali a vy už chcete mať zo mňa Sybilu. -

  - Budeš mi veštiť budúcnosť? - vybľafol bez rozmyslu.  

  Hups, nebude. Román má asi aj ženskú hrdinku. So ženskými hrdinkami on vie, čo robiť...  

  Premeral si ryšaňu od hlavy k pätám. Fakt bola malá a červená.

  Hej, vedel by...

domiceli