OUAT
42. kapitola
Pristrihnuté krídla 3.
Toto
Páchlo to tu kadidlom. Nebolo to to, ale
to jediné ho napadlo. Z vonných tyčiniek sa dymilo a zanemrósňovalo
to priestor zatrepaný v látkach obaleným nábytkom. To už je len nápad! Čudné
miesto. Ťažké. Ako orientálne vône.
- Budete si priať? ...aby to čert bral! – zašušťali ďalšie látky za jeho chrbtom, z ktorých
sa práve vykoptávala nešikovná deva. Kimono
to nebolo. Iný ženský odev z tamtých strán nepoznal. Ale bola oblečená atypicky. Asi zámerne. Asi neúspešne.
- Pokoj, pohoda,
dobrá atmosféra, príjemná hudba a zaujímaví ľudia. - odcitoval.
Popiska na škatuľke bola
stručná asi príliš. Nič z toho tu nenachádzal. Počnúc tou hudbou, čo skôr
pripomínala rolety vo vetre krížené s meluzínou, zadymená atmoška,
krikľavé farby a beloška v kimone ako päsť na oko. Ako „zaujímaví ľudia“. Tak až takú dobrú
fantáziu zas nemal. Skôr, ako sa mohol na túto svoju nedokonalosť vyhovoriť
a rýchlo zmiznúť, dostal rýchlokurz o kulte čaju:
- Ste
hosťom naším. Prijmite pozvanie u šálku lahodného moku. Kvalita
táto, čaju tohto najvyššia je daná dvoma jednoduchými, avšak tým zásadnejšími
regulami. Čerstvosť našich čajov je ručená spolkom milcov čaju, priamym
dovozcom z čajových záhrad z celého sveta. Príprava, podávanie a predaj čajov
je v našej to čajovni v rukách vysoko odborných tovarišov, v čajových
vedách široko orientovaných a rozličných postupov, grifov, trikov a tajomstiev znalých.
Spôsob prípravy a podávania čajov je inšpirovaný tradíciami k Orientu sa
viažucimi. Okrem čajov sypaných ponúkame oddych pri vodnej fajke plnenej
tabakmi chutí lahodných...- odriekala mladá baba naučené formulky komoliac ich
ešte viac, jak google prekladač.
Trpezlivo ju nechal dohovoriť, len očami blúdil po kútoch, boli však
umne spravené tak, že každý tu mal svoje súkromie. Aj on chce súkromie! Svoje!
Vlastné.
- Prepáčte...- už to nevydržal.
- Jasné, klasiku. Zelený na chudnutie, bez medu. Nájdite si miesto,
prinesiem. – prekrútila baba oči, odlepila z palca žuvačku a otočila
sa mu riťou.
Aj tak sa dá získať zákazník. Teraz chce, či nechce, a on chce získať
nejaké tie info, takže sa musí usadiť
a čakať na mútnu pančovanú žbrndu v neumývanej konvičke
s odtlačkami prstov polky mesta. Tej čajovej. Zvyšok sedí normálne
v kaviarňach.
Čože? Tu sa vyzúva?! Zhrozený očekoval úhľadne rozhádzané topánky pred
každou kójou. Pred každým vyvýšeným pódiom plným vankúšov. Aha. Tak toto je
čajovňa. Krčmy, posvinnstvá, kaviarne, fastfoody poznal, teraz rozširuje
vedomosti. V tomto veku už bolo načase. V istom momente mu aj
napadlo, či pozvanie sem nemal byť pre neho trest. Začo? Prečo? Nič neurobil! Veď
práve...
Kým prišla s plne naloženou táckou, mal pripravenú svoju škatuľku. Prevracal
ju v rukách ako Rubikovu kocku, ale informácie z nej vyskladať
nevedel. Natrčil ju k čašníčke.
- ...ste mali povedať, že chcete medovku! Čo ja s týmto tu? Teraz... -
prekrúcala očami. - Ale aj tak nemáme. Objednávali sme minulý týždeň, stále
neprišla. Ani tá žena neprišla. Keby prišla, bola by ju vykúpila. Nie, nebola
by. Neprišla. Za toto zaplatíte. Pekne keš. – mrmlala si pod nos a drzo rozkladala, čo priniesla.
Teraz mu to už nevadilo.
- Vraveli ste, žena? Kto tu, prosím, u vás kupoval ten čaj? - natiahol sa za miniatúrnou šálkou, aby
prejavil dobrú vôľu a zdržal tu popletenú babu, čo najviac.
- Neviééém. - zavyla disharmonicky. - Šéfka vravela, že ak príde nejaká
stránka, čo bude pýtať medovkový čaj, mám jej povedať, aby čakala, že sme
objednali. Bodka. Ja sa nestarám do objednávok. - mrmlala si stále, ale nejako
sa priveľmi obzerala koldokola.
Tu niečo smrdí a vonné tyčinky
to nie sú. Teda sú, ale...
- Chcem hovoriť... so šéfkou. - zatiahol trochu lascívne.
Nemal si chlupnúť. Zelené čaje majú to správne meno, vyvolávajúce skôr
negatívne veci vrátane chuti. Tvárou sa mu premlelo kadečo, zavŕšené žmurkaním,
za ktoré by sa nehanbili ani kolibríčie krídla. Došľaka, aký je zrazu romantický.
Využil chvíľku ticha, kým čašníčka zmizla, aby sa tu lepšie poobzeral.
Čajovňa. Ani nemohol povedať, že celkom obyčajná. Je to jeho prvá.
- Mám sa vás nenápadne spýtať, či nie ste od polície. - vybľafla vrátivšia
a bolo mu jasné, že táto tu nebola výhra pre zamestnávateľa.
Tak tupé žieňa snáď ešte nestretol. Usmial sa do tácky, ktorú pred sebou
držala, ako štít, kým k nej zdvihol oči.
- Povedzte, prosím, ...smiem hovoriť priamo so šéfkou, alebo nie? Dochádza
mi čas aj trpezlivosť. Môj kámoš Noro nedostane dobré referencie o tomto podniku
a o ...vašej starostlivosti. - rozvalil sa na vankúšoch, aj keď sa mu to
bridilo a zložil ruky do lona.
Chcel, aby mu praskali kĺby, ale nepraskalo nič. Leda, ak praskne to, kde
je zamestnaný skôr, ako sa dopracuje k niečomu, čo tu smrdí... Tyčinky!
Nútil ho odobriť to mozog, ale už mu neveril.
Mladá sa chystala zas vycúvať.
- Počkajte, prosím, mám jednu súkromnú otázočku. - natrčil babe mobil s fotkou.
- Nie je tu dnes? V niektorej z týchto
kójí. Viete, chcem ju prekvapiť... - žmurkol.
Baba prekrútila očami. Už mu bolo jasné, kde ju najali. Bývalá, možno
terajšia ľahká deva. Správanie tomu nasvedčuje. Spôsoby, gestá, make-up. Nemýli
sa. Táto nie je jeho prvá. Takže toto nebude až taká obyčajná čajovňa.
- No, dovoľte! Toto nie je bordel,
toto je slušný podnik! Už dlho! Pch...všetci ste rovnakí hajzli nadržaní...-
uštedrila mu šeptom, kým ramovala nedopitý čaj.
- Tak je tu, či nie? – zdrapil ju za zápästie.
- Nepracuje
tu. Je to zákazníčka. Dlhšie tu nebola. Ale dlhšie ako týždeň nikto nevydrží.
Dnes, zajtra príde. Nastopro. - vytrhla sa.
Čas vypadnúť. Na oficiálne verejné rande to nebude. Bude si ju musieť
vyčíhať. Dnes, zajtra. Dlhšie ako týždeň nikto nevydrží. On vydrží. Emilie,
dievča, čo to zas stváraš...
domiceli
nechcem nám policajta prechváliť, ale tuším začal rozmýšľať, tak uvidíme :D
OdpovedaťOdstrániť