OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 40. kapitola

OUAT

40. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Kaleráby

      Uznal, že štvorčekov, špirálok aj na tmavo vymaľovaných plôšok už je dosť a neviedlo to ani k vyriešeniu dilemy, ani k upokojeniu rozbordelovanej mysle, ani k nijakému umeleckému dielu, čo by si nezaslúžilo letieť cez polku kancelárie do odpadkového koša. Vsugeroval si vopred, že netrafí. Ani netrafil. Čiže vyhral. Aspoň niečo pozitívne.

  Z vedľajšej kancelárie sa vytrúsili kolegovia. Teraz je na rade on. Siahol na nejaké papiere, strčil ich zrolované pod pazuchu a bez klopkania vošiel.

  - Nevolala som ťa. Vráť sa k svojej práci. - vyštekla.

  Čakala na to celé dopoludnie. Mala to pripravené a ešte kopu iných výštekov.

  - To mám presne v úmysle. Vrátiť sa k svojej práci... Pomáhať a chrániť. Tak nejak ma to učili na škole. Teba nie? - pohodlne sa rozvalil na stoličke oproti jej stola a nechal papiere vypadnúť na zem. Jasný signál, že tu nie je kvôli nim. 

  Veľkoryso mu venovala zlosťou našpúlené pery a dvihnutú bradu. Nedokázala sa ovládať. Svoj hnev a to, že je do krvi urazená, už vonkoncom nie. 

  Nedal sa vyviesť z plánu, s týmto všetkým rátal, dokonca aj v bojovnejšej verzii. Zatiaľ len kypí, trošku vrie, minimálne ako šéfka sa ale bude krotiť.  Môže pokojne vypustiť paru aj sám. Hromadil to v sebe dosť dlho.

  - Ide o pátranie po istej nezvestnej osobe. Očitý svedok ju naposledy videl v spoločnosti istej postaršej dámy v sivej parochni. Následne po stretnutí hľadaná vykazovala jasné známky strachu, preto sa domnievam, že bola vystavená vydieraniu, prípadne inej trestnej činnosti. - zmĺkol a prekrížil ruky na prsiach.

  Nie ako znak uzavretosti, skôr ako nezáujem o prípadný bližší kontakt s objektom komunikácie, keby to chce zvrtnúť v svoj prospech a hodiť výhybku na inú koľaj.  Nijaké vlaky do stanice budúcnosť ani vláčenie sa. Je tu iba pracovne.

  - Povedala som ti, že toto nie je tvoj prípad! A tú starú pani si si mohol tiež odpustiť! - ješitne jej nedalo neodpapuľovať.

  - Ten prípad ale nie je ani v tvojej kompetencii, Bex. - roztiahol ústa do úsmevu. Viem čítať a viem, na čom toto oddelenie pracuje a pracovalo. Poznám tu každý papier, každý prípad. Toto majú v merku niekde inde, niekde vyššie. - usmial sa zas a naklonil sa smerom k vážnej šéfke. - Takže sa teraz môžeme baviť ako dve súkromné osoby. Čo povieš? Ja som obyčajný chlapík, čo stratil dievča a ty niekto, kto sa s ňou naposledy zhováral. Súkromne predpokladám. Takže, skús si spomenúť o čom to bolo. Prípadne povedz rovno ...kde je Emilie? - vyrukoval, aby nestrácal čas.

  Aj tak ho má málo. Celé dni mu trvalo, kým od Emmy a tá od iných vyzistil svoj jediný tromf. Kauza z jeho rodného mesta je na vyšších miestach. Istotne nie je záležitosťou tohto oddelenia.

  Mlčala. Nemala pripravené nič, čím by ho odpálkovala a zbavila sa akejkoľvek súvislosti s týmto celým. Zrejme to nebude také ľahké.

  - Oslovil ma jeden náš spoločný známy. Chcel len vedieť, ako sa má, kde žije. Asi sa poznali z pestúnskej. Tiež som tam istý čas vyrastala, kým si to naši nedali doporiadku. To si nevedel, však? - skúsila mäkkšie, ale dve vrásky nad koreňom nosa odpovedali, že ona ho už nezaujíma. - To je všetko. - urazene sa odsunula od stola, ale zostala sa ho držať. Oporu potrebuje.

  Už ho to prestávalo baviť. Tie tichá medzi vetami. Bŕ... Veď ani nečakal, že sa mu prizná. Emma naznačila... to nech si rieši Emma. On chce... On chce... iba nájsť Emilie.

  Vstal, našmátral vo vrecku bundy artefakt, čo si priniesol z domu. Chvíľu ho prekrúcal medzi palcom a ukazovákom, kým jej ho položil na stred stola. Corpus delicti.  Asi ho nebude čakať. Má ju na lopatkách. Aj keď ho už nikdy v tejto polohe nebude čakať...

  - Pozdravuj "spoločného známeho". Ale ak sa ešte raz odváži priblížiť sa k môjmu bytu, alebo nejakým spôsobom sa dotknúť mojej sestry a malého, tak zabudnem, že som policajt a zostanem len súkromnou osobou! - ešte raz nadvihol bublifuk a buchol ním o stôl ráznejšie.

  Časom štvorčekov, špirálok a temných plôšok napribúdalo. Aj skrkvaných papierových gúľ okolo koša.

  Nevedel sa dočkať konca pracovnej doby. Nevyliezla ani na toaletu.

  Nebol by si ich všimol, keby sa malý nezačne predvádzať. Zmes piskotu a šrekotu preplachtila ulicu a pošimorila ho v uchu.  Amplión na druhej strane naťahoval ruky smerom k nemu. Ronia ho povzbudzovala úsmevom aj natrčeným ukazovákom. Odobrovala výkriky a tešila spolu s ním, ako rád krpec má svojho uja.

  Uznala, že ho treba potešiť, kedykoľvek to pôjde. Mrzutosť a nervozitu sa síce snažil doma potláčať, ale bol slabý herec.

  - Dnes budem mať odvoz domov, ako vidím. -

  Vytiahol  dieťa z kočíka a tváril sa, že si sám chce nasadnúť. Malý sa úprimne potešil, ale vzápätí začal brániť svoj ševrolet pred votrelcom. Mal čo robiť, aby to ustál a zachoval si česť pred kolegami vychádzajúcimi z budovy. Väčšina netuší, že má sestru a je ujom. Pre väčšinu to bude téma dnešného dňa, kde ten zamračený poliš zobral také veľké decko a prečo jeho matka nie je výstavný kus ako napríklad šéfka. Prepáč, Ronia.

  Oblapil ju okolo pliec, prevesil krpca cez bok a drgol bruchom do rúčky prázdneho koča, aby sa pohol.

  - Čomu vďačím za toto prekvapenie? - za rohom mu už nedalo.

  - Ty v sebe svoje povolanie nikdy nezaprieš. - uznala kvality svojho brata, netušiac, ako ju pred chvíľkou zdehonestoval. - Musela som. Vieš, nechcem ťa znepokojovať, ale...videla som ho. Videla som Nora. Včera a aj dnes. Obšmietal sa okolo obytných domov, díval sa nám rovno do okien. Myslíš si, že by sme sa mali báť?! - zaprávala dieťa, stále protestujúce, že ho zložili z výhliadkového letu na ujovom boku.

  Zamyslel sa. Hľadá Emilie? Ak Emilie stále hľadá, tak asi nebude s ňou. A ona s ním. To by bolo dobré znamenie. To by znamenalo, že Emilie má rozum a skryla sa aj pred ním, aj...pred ním?! To ako pred tebou. 

  - Asi hľadá Em. - zdôveril sa nahlas. 

  Zakývala záporne hlavou.

  - Videla som aj ju. Sedela na zadnom sedadle auta, ktorým prišiel. A odišiel. 

  - Emilie?! S ním?! ...a...aké auto. Vieš značku, číslo, čokoľvek! - 

  - Sivé, strieborné, ako skoro všetky. Stredne veľké, staršie...asi.- prekrúcala očami, ale nič sa pred nimi nezjavovalo, čo by mohla podať ako indíciu.

  - Ženské, vy ste nemožné! Ako to, že sa nevyznáte v autách?! No, povedz Robko, my by sme to dali lepšie. - hľadal sparingpartnera do boja proti babskej tuposti v niektorých životne dôležitých otázkach. A toto je životne dôležitá otázka. A už mohol mať aj odpoveď, keby... na školách by povinne mali zaviesť predmet : automobily a spol.

  Chudák chlapec vážne prikyvkával, skoro mu hlavička vybehla z pántov a narazila na ožužlaný suchý rožok, čo vydoloval niekde zboku koča.

  Ronia sa urazila.

- Ronia, musíš mi pomôcť. Prosím. Musím ju nájsť. Chcem ju nájsť. - vytasil psie oči.

  Ronia bola stále urazená. Odrazila sa od chodníka a tvrdo odstrčila kočík od seba. 

 - Chlapi! -

  Malý zradil. Natrčil jej svoj rožok, aby si ju udobril. On bol nahraný. S tvrdým rožkom nepochodí, je to sestra...

domiceli