OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 39. kapitola

OUAT

39. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Vláknina

      Aj ho to ťahalo, aj neťahalo, ale po pár pohárikoch skôr ťahalo na stranu, než domov. Rozkymácaný s darčekovou taštičkou, ktorú sa ani neunúval otvoriť, si pripadal ako buzerant, ale keď ho dvaja vygélovaní zaručičkovaní s dešpektom obišli, prehodnotil svoje hodnotenie a zdegradoval sa na magora. Tejto šarže sa nezbaví asi doživotne. 

  Posedel si na lavičke pred domom. Keď zhaslo svetlo v kuchyni, vstal, pokúsil sa počítať, ponaťahovať čas, aby mal istotu, že doma pospali, ale strácal sa už v druhej desiatke a dvadsaťpäťka ho len rozosmutnila. Riskol schody, steny boli pomerne dobrá opora aj spomaľovač.  Nie, necítil sa opitý, z tých dvoch, či troch poldecákov a výparov v bare ani byť nemohol, ale čosi mu vysalo energiu, všetku miazgu, hej, aj rozum a súdnosť a vôbec. 

  "Nemám právo mať mindroše a depku a tak? Mám. Tak mám!" Vysporiadal sa s vlastným vnútrom a odomkol byt.

   - Keby viem, že ťa privolá to zhasnuté svetlo, urobím to prv. - ozvala sa Ronia z tmavej kuchyne.

   Stála celý čas pri okne a čakala, kým dohojdá taštičku už po desiatykrát medzi roztiahnutými kolenami, nekúpi jej ďalší lístok na horskú dráhu Nervozita a spol. a konečne opustí lunapark vlastnej nerozhodnoti. Taštička poslušne stála po jeho boku. Na tú sa aj zamerala.

  - Priniesol si jej darček? Za to, že si spomenula na tvoje narodky a chcela ťa niekam vytiahnuť von? A aj darček pripravila, ako takú malú ochtnávku... - škľabila sa ako zlá baba jaga, ale kuchyňa bola vygruntovaná, nijaké tortičky a lamety a hepybrzdeje. 

  Nijaká známka toho, že by niekto, zvlášť ona, zvlášť ona s jeho sestrou ako tandem, chystali pre neho oslavu. 

  Ronia krotla. Chladnutie ju skôr otepľovalo. Veď je to jej brat. Jediný. Ľúbi ho. Stav, v akom prišiel, jej ako zadosťučinenie toho, že naozaj mala slávnostnú večeru, mafin s nápisom aj dvojku a päťku v sviečkovom prevedení, stačil. 

  -  Nedočkala sa. Tvoja chyba. Nechala ti ten darček... Asi je to darček.  V kúpeľke, na umývadle. - vstala od stola a zapla aspoň svetlo pod linkou. Tak teda rozbalí aj ona svoje.

  Odbremenila ho od minitaštičky a položila ju ku zvláštnej nádobke uprostred stola, čo nahrádzala vázu. V tomto storočí už málokto mal na stole vázy. A kvety. A obrus. A nie vždy boli za to zodpovedné malé deti.

  - Robko už spí? - zahral sa na starostlivého, odšrófoval vrchnáčik z nádobky, ktorú takto zblízka spoznal. 

  Bublifuk. Uškrnul sa. Vedel si živo predstaviť jeho nadšenie z bublín. Piskot, škrekot, tľapkanie... 

  Opatrne fúkol. Spomalene, aby sa bublín  vytvorilo, čo najviac.

  - Prestaň mi tu robiť bordel! Doteraz som utierala ten povlak, čo zostal z prasknutých bubliniek, čo sme...pre teba nacvičovali celé popoludnie. S Robkom... Ale dík, že si ho pre malého pripravil pred dverami. Držal ho celý deň v ruke ako sviatosť oltárnu a ledva som ho presvedčila, aby pár bubliniek nechal aj pre teba, keď prídeš. Mohol si aspoň dnes prísť skôr. Vidíš, akého máš zlatého synovčeka. Nechal ti. Bublinky...- hrmotala šeptom aj riadom a všetkými dvierkami, pripravená urobiť mu niečo ako večeru.

  Ešte raz namočil a fúkol do krúžku s penou. V chabom svetle neboli dúhové. Boli to len bublinky...Malá bublinka, väčšia bublinka. Bublinka, ako bublinka. Bublinka?!  Tresol plastovým valčekom s bublinkotvorným saponátom po stole.

  - ...to...kde ste to...toto našli?! -

  - Pred dverami? - spýtala sa Ronia namiesto odpovede a neveriacky prekrútila očami.

  - "Bublinka? Bublinka...bublinka!" ...kde je...Emilie?! - prudko vstal.

  Buchla s tanierom o dres a na chvíľu zaťala pery.

 - Je preč! Vravela som ti, že ti nechala ten trápny darček v kúpeľke a zmizla. Bolo to len otázkou času. Dnes, či zajtra. - šľahla handru na stoličku. - Pre mňa ...a pre teba...radšej dnes. - pozrela mu zblízka do tváre a odstúpila k dverám. Sklamal ju.

  Ale toto bolo naposledy. Nie je Emilie, nebude už nijaké sklamanie. Popravde si myslela, že jeho stav je výsledkom toho, že o jej odchode už vie. Asi nevedel...

  Vedel len, že zbytočne pôjde do jej izby. Zvolil kúpeľku.

  Na umývadle stála biela šálka, na nej obyčajnou fixkou namaľovaný čudný bledomodrý kvietok a pripísané, skôr načmárané  slovo: nezabudni. Vo vnútri šálky boli dve nezaliate čajové vrecúška. Podľa vône nemal šancu rozpoznať bylinku. Držal šálku v rukách, hlavou mu vírili konšpiračné teórie. 

  Zhasol, chcel vykročiť... takmer vrazil do sestry.

  Okamih. Preľaknutie, pretrhnutie toku bláznivých myšlienok a úbohá šálka skončila na zemi. Nebol schopný sa smerom k nej pozrieť. Smerom k jej práve stratenému životu.

  Ohla sa po ňu Ronia.

  - Je puknutá. Iba trochu, tu, pozri, naštrbená. Je...je mi to ľúto. - podala mu ju do grambľavej ruky a radšej pritlačila prsty. Druhý let s pristátím  na dlažbe by už prežiť nemusela. - Nezabudla na tvoje narodeniny. Dvakrát ten čaj aj zaliala...vyliala. Dvakrát sa obliekla, vyzliekla... Nakoniec...- zohla sa aj po dve vypadnuté čajové vrecká. - ...medovka. Je to na upokojenie, na dobrý spánok. - opatrne mu ich vložila späť do šálky, z ktorej kúsok chýbal a po celej dĺžke sa ťahala ryha... Jemu nad koreňom nosa dve.

  Konečne sa pozrel na sestru. S nádejou. Tá zakývala záporne hlavou.

   - Neviem kam šla. Nepovedala nič, len, že už musí. A že sa bojí, aby už nebolo neskoro. - 

  Po tretíkrát sa ohla, lebo jej do zorného uhla padol odlúpnutý čriepok. 

  Obzeral si svoje od fixky dobabrané prsty. Už nebol nijaký kvietok, nijaké "nezabudni". Leda by sa dnes, ani už nikdy neumyl. Bolo mu to ľúto. Všetkého mu bolo zrazu ľúto. Najmä toho, čo už nie je. Čo nikdy nebolo. Toho najviac.

  Už spal, keď ho sestra prišla budiť. Zapájal postupne všetky centrá, ale akoby sa všade rozsvietilo...

  - Väčšinou sa nehrabem v odpadkoch, ale ženy nikdy neodchádzajú bez rozlúčky. Toto bolo v koši. List...pre teba...- usmievala sa šťastne.

  Na dlani mala skrkvaný, čímsi už rozpitý papier popísaný modrou fixkou... Ronia sa nikdy neusmieva. Šťastne už vôbec nie. Jemu sa nikdy nesníva...

  Všade tma. Zhasnuté. Aj v snoch býva tma?!

  Dívala sa na neho so smútkom. Sedel v kuchyni nad kôpkou vysypaných odpadkov a mlčky im dohováral, aby mu vydali svoje tajomstvo. Nebolo aké. Vzala nové vrece na ne a pomaly, aby si každý kúsok mohol ešte raz obzrieť, ich hádzala doň.

   - Nič tu nie je. Nikde nič... Prezrela som celú jej izbu. Upratovala som. - ospravedlňovala svoje postupy. - Nenechala tam nič. Nemala toho veľa. Zbalila všetko a odišla. - zauzľovala vrece. Problém zostal otvorený.  

   - Prečo si sa jej neopýtala? Nemohla si ju... kašli na to! - odvrátil tvár.

   - Ani v schránke? - skúsil novú niť.

  - Pochybujem, ale aby si mal dnes v noci dušu namieste, idem pozrieť. A prestaň búchať, malý spí. Zas celý deň kašľal. - zvesila kľúče z háčika a opatrne privrela dvere na byte. Radšej ani nezavrela.

  Stal si k oknu. Mesto spalo, ale kde-tu blikotali svetielka. Pri každom ho tak zvláštne pichlo pri srdci. Ako vtedy, ten zapaľovač na zastávke. Každé svetielko mu ju bude pripomínať? Za ktorým z tých tisícov sa má rozbehnúť?! 

  Zahrnul záclonu. Ronia spomalene zamykala. Ani sa nemusel pýtať...

  - Prepáčte slečna, ale naozaj zatvárame. Môžete navštíviť našu čajovňu zas zajtra, ste naša verná zákazníčka. Alebo si kúpiť niektorý z balených čajov domov. Pri vchode ich máme všetky vystavené... -

  Pomaly vstala. Poďakovala smutným úsmevom. Pri vchode, či už vlastne východe, sa predsa len zastavila. Prstami prehrabla zvyšok drobných vo vrecku. To vydá.

  - Vezmem si ten, čo minule. Medovku lekársku. - vyťahovala z vrecka drobné mince. Vyťahovala z vrecka kadečo. Padalo to všade okolo. Ruky sa jej triasli. Celá sa dnes triasla. Keď konečne vstala z podrepu, podopierajúc sa celými dlaňami o pult, čakala ju smutná tvár malej miešanky.

  - Je mi ľúto, pred týždňom sme predali...myslím, práve vy ste ho kupovali... to bol posledný kus. Doobjednám vám, môžete sa zastaviť o pár dní. Alebo si vezmite niečo od bolesti. Máme... -

  -  Nie, taký nemáte... - zašepkala.

  - Objednáme...- úslužne sa snažila podnikateľka.

  - Zajtra cestujem, nebudem môcť... tešilo ma. Dovidenia... - 

  Nie "dovidenia", tentokrát zbohom.

  Noc ju nasala bezo zbytku. Vlastne možno tú bolesť jej nechala. Na pamiatku.

domiceli