OUAT - Pristrihnuté krídla III., 32. kapitola

OUAT

32. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Alfa a omega

    Iba nohy mala spredu poľutovaniahodné. Jazvy po operáciách si dávali pri hojení načas. Mračila sa na ne, odrátavajúc z osemnástich mesiacov každý jeden deň, kým zostanú definitívne. Dovtedy majú šancu. Má šancu.

  - Stále mi pozeráš na nohy. Kedykoľvek ma hľadáš pohľadom, tak od tých sprostých nôh. - privítala ho v kúpeľke, ktorú pomerne často používala ako útočisko. 

  Nutkalo ju škriabať si jazvy, ale rozškriabané nepridávali na pôvabe.

  - Hádam sa nechceš zas ľutovať? - zatiahol cynicky a ešte kohútiky, ktoré nechala hučať na plné pecky.

  Voňala horúcou čokoládou. Keby nebola Ronia doma, vzal by si ju tu a hneď, na automatickej práčke. Ronia bola doma. Práčka sa plnila zvrchu. Kto to kedy vymyslel... Ty na to myslíš. Stále.

  Už si zvykla, že ju nehýčka, brala to ako nevyhnutný liečebný proces. Mala na výber. Buď on, alebo cvokárka. Jemu drsnú starostlivosť verila. Inak nič.

  - Chceš aj penu do kúpeľa? -

  - Nie, nevadí mi, keď sa na mňa pozeráš. -

  Sadne si na okraj vane, tak, aby sa mohol oprieť o rám závesu, bude mlčať, len v duchu sa pýtať, či jej smie umyť chrbát a tam, kde si nedočiahne a bude sa hrať so špongiou. Ozaj, marshmallowky.

   -  Althaea officinalis. - pomaly rozopínala gombíky na jeho košeli. Jeho košeli na svojom tele.  - Tie cukrovinky. Rastlina marshmalow,  päť okvetných lístkov. Vyrábajú sa z koreňa tejto rastliny. Varil sa s medom a neviem čím a používal na kašeľ, nachladnutia a hojenie rán. Starí Egypťania. Tak dvetisíc rokov dozadu. Možno viac. Robkovi by neuškodili, skôr naopak...si myslím.  - vysvetľovala gombíkom a chvíľu váhala, kým...

  S posúvaním košele z pliec jej vždy pomohol. Vždy predtým. Teraz sa hneval. Asi.

  - Nebudem ich vyťahovať z koša. - namočil špongiu a nechal ju stekať späť. Tušil, čo chcela povedať. Niečo vo význame, že z koša, z bahna, z dna...vyťahoval ju, alebo tak nejako. A popritom aj to, že rozhodnutiam sestry sa tu neprieči. 

  Ponorila sa do vane a zatvorila oči. Rany nenormálne štípali. S rozmokvanými strávi blbú boľavú noc. Aspoň teraz, keď si o chvíľu zvykne na bolesť, jej bude dobre. Začínala s repíkom, ale mala pocit, že naň získala averziu. Alebo alergiu. Ozaj, alergia. 

  Robko.

  - Malý má alergiu. Mali by ste s tým niečo robiť, aby to...neprerástlo do astmy. Teraz na jar to vidíš aj sám. Zima utlmila, čo sa dalo, ale teraz na jar... - spomaľovala preslov.

  Zima utlmila, čo sa dalo.

  Ronia.

  Keď ich sem po jednej viezol, stovky kilometrov od mesta, kde im všetko patrilo, alebo skôr oni patrili všetkým, v neustále obmieňaných klebetách, uvedomoval si, že sa vlastne neteší. Emma mu osvetlila hneď po vytmavení, ako to bude vyzerať. Nemýlila sa. Emma sa nikdy nemýlila. Vystríhala ho. Pred zatajením celého plánu pred svojou sestrou. Neposlúchol ju. On nikdy Emmu neposlúchol. A keď Emilie ešte v náručí prenášal cez prah ich nového bytu, videl aj sám, že by mu, že by im jeho milovaná sestrička najradšej podložila nohu. Šľahla utierkou, čo žmolila, či aspoň vycerila zuby.  Precieďala cez ne protesty, dôvody, oddôvodnenia, skúsila aj vyhrážky, vynechala našťastie slzy a také tie buď ja alebo ona. Vopred vedela, že obe. Keď sa on raz rozhodol, že obe. Tak obe. Skúsila trucovať, vyhýbať sa, ignorovať, ale nemala to celkom takto v povahe zakorenené. Zapájala sa a zapárala do nich častejšie a častejšie. Ako doma.

  Emilie.

  Podpísaný reverz z nemocnice bol to najmenej. Stovky kilometrov ešte menej. Denno-denné návštevy u nového fyzioterapeuta, cvokára, neurológa a iných ógov vrátane obvoďáčky a koldookola už o čosi viac, ale bral najmä nočné, tak to šlo zariadiť, aby tie dve trávili spolu samé, čo najmenej času. Čas bariel Ronia taktne premlčala, dúfajúc, že len čo sa Emilie postaví na nohy - zmizne. Alebo aspoň odíde po nich, od nich. Teraz tu vrtí tou malou dokonalou riťou v jej kuchyni, v jej kúpeľni, v jej byte a... Ako doma.

  Prešla zima, končí jar a ona akoby cítila, že ak vytiahne päty z domu, už jej nedovolia sa vrátiť späť.

  Robert.

  Tešil sa jej pokrokom. Ju sklamávali. Bahnila si v jeho starostlivosti. Bezplatnej, bezreptačnej. Bahnil si vtom, že ona si bahní a bol spokojný sám so sebou, so svojím postojom, so svojou dôležitosťou a ne...ne... také to slovo, že bez neho už nebude môcť byť. Len prečo to nepociťoval aj obrátene. To jediné ho mrzelo.

  Dnes už bola samostatná. Prvýkrát, odkedy ju sem pred Vianocami priniesol, jej nepomohol s vyzliekaním a s vliezaním do vane. To tak čudne bolelo. Chcela sa vyhovoriť na jazvy, ale bolelo to inak.

  Nechcela byť vtieravá a on ju nechcel súriť. Prepásli akési to obdobie spoznávania sa a zamenili zňuchávanie sa za zautomatizované stereotypné spolunažívanie. Kde teraz zobrať iskru. Zvlášť, keď leží vo vani.

  - Ako sa má... Alica? - zaťala prsty do okraja vane. Oči radšej neotvárala.

   - Nevolá sa Alica, zle si si tipla. Skús znova. - nedal sa hneď nachytať na jej hru. 

  Teraz mu ale pripomenula sestru. Presne jej typ spovedania a výsluchu. Ak je toto náznak, že tie dve si časom budú vedieť porozumieť, tak jej ten priblblý úsmev na ksichte, čo so zhrozením už vyvalených očí pozorovala, bude vedieť vysvetliť.

  Čakal na doplňujúce otázky.

 - Aj tak viem, že niekoho máš. Chlap nemôže byť tak dlho bez sexu. Nevydrží. - vyhotovila namiesto otázok rovno obvinenie a podala mu ho natočené chrbtom medzi lopatkami. Nadvihla vlasy.

  - Chceš, aby som ti umyl chrbát? - zopakoval si dementne sám pre seba.

  - Nie, chcem vedieť, či sa na mňa podobá a či je...v posteli dobrá. - zamumlala so sklonenou hlavou.

  - Nemôžeš byť taká... konzervatívna. - úzkoprsá nepoužil, prsia má také...  Prsia mala. - ..."v posteli..." Kde v práci mám vziať posteľ? Skús byť trochu romantickejšia pri predstavách. - pretieral jemne pásik po pásiku medzi vytrčenými nedorastenými krídlami.

  Naskakovala jej husia koža. To mu pripomenulo, ako sa vyjadrila, že ..."si to s ním nevie predstaviť, respektíve, že je to nechutné...", alebo tak nejak mu to Ronia bonzla. Pritlačil špongiu. Krídla o trochu podrástli.

  - Jej sa to nezdá nechutné...- nechal zvyšok vody voľne odkvapkávať vedľa jej chrbta.

  - Nefandi si...- spustila vlasy a pretočila sa. Husej kože bolo spredu viac.

  Vstal. Toto by neustál. Alebo skôr niečo iné so státím by vytlačilo jeho predsavzatia na ňu netlačiť. V rýchlosti si utieral ruky, dôsledne dbajúc o to, aby uterák prekryl istú pasáž jeho tela. Už-už siahal na kľučku. Radšej prehrať kontumačne. Dnes si skórovať zas netrúfne.

  - Nehovorila som o tebe. Hovorila som jej o... ňom. Bol nechutný. Nevieš si predstaviť. Nikto si...nevie. Nikdy viac...- pritiahla kolená k mokrej hrudi a uväznila ich do paží.

  Otočil sa ku klbku. Bola pekná aj takáto skrútená. Aj s tými navretými čmuhami pooperačných jaziev.

  - Niektorí chlapi vedia čakať... - usmial sa.

  Vraj niektoré klamstvá sú odpustiteľné, ak...

  Si hajzel, Robo. Nechutný. Nevieš si predstaviť.

domiceli