OUAT - Prestrihy - 32. časť

OUAT

32. kapitola

Prestrihy

Stretnutie

      Z obrazovky stále blikavo svietil plán lode. Ako legenda k detskej stavebnici. Aj tak to stále pokladala za pritiahnuté za vlasy, že by sa z balkóna na sídlisku mohli preniesť do nejakej vesmírnej lode kotviacej akurát nad mestom. Väčšiu vzdialenosť si predstaviť nedokázala a všetko okolo teórie relativity sa jej zužovalo maximálne na meškajúce mesiačiky po silvestrovskom žúre.

  Vrzli dvere. Už sa vracia?

  V medzierke však narazila na ženskú tvár. Známu ženskú tvár.

  - Emma! Posiela ťa po mňa, aby som sa k nemu zas pripojila a spolu...- vychádzala hosťke v ústrety pripravená vyraziť z tejto potemnelej kajuty. Len nebyť sama. Len byť... s ním?

  Prišlo schladenie.

  - Nebolo toho vášho "pripájania sa" už dosť?! - vyprskla príchodzia a zabuchla za sebou dvere.

  V tuho stiahnutom chvoste, tielku prepásanom nejakou výstrojou pôsobila rovnako drsne, ako jej slová.

  - ...musíme nájsť môjho Robka...- doložila do pôvodnej vety Emminou nevrelosťou trochu zmätená žena.

  - Tak pán si už necháva hovoriť Robko?! Alebo sú to tvoje vlastné pohnútky? Nie je ti hanba predávať sa niekomu za... kus žvanca?! - pohŕdavo si ju premeriavala paradoxne, podľa seba, stále ovládajúca sa Emma. Rajradšej by ju rovno schytila za pačesy a trepla niekde o stenu. Buď, aby sa konečne prebrala, alebo, aby sa už neprebrala vôbec.

  - Nejedla som už...dávno. - pošúchala si Lacey preliačené brucho s nádejou, že keď Emma nenesie pozvánku na spoločné hľadanie, tak aspoň možno niečo pod zub.

  Naštartovaná Emma si však neodpustila pokračovanie výčitiek.

  - Ale páriť sa nalačno ti neprekážalo. Musíš sa naučiť trhovému mechanizmu lode, moja. Niečo za niečo, inak ti bude škvŕkať v žalúdku. Týmto tu, si ty aj tebe podobné a vaše potreby detto,  fuk. - založila palce za opasok a poučovala s riadnou dávkou sarkazmu a nadradenosti.

  - Aj tak mu verím. Sľúbil mi...-

  - Sľuby sa sľubujú a chlieb sa je! Vtlč si to do tej peknej hlavičky, kým ju ešte máš. - drapla ju drsne za sánku. - Nechápem, čo na tebe vôbec vidí. Tuctová naivka. Stavím sa, že v hlave máš vyzametané a jediné, čo ovládaš, je tvoje telo. A asi ani s tým to nebude nejaká sláva, keď si ťa naposledy musel vyviazať o posteľ. - odhodila ju a sadla k počítaču.

  - To...je lož. Čo to tu trepeš, Emma... Ja a on...to nie je pravda...- márne spájala slová do obrazov, nič z Emminho preslovu jej nedávalo realitu.

  Emma sa uškrnula. Emma realitu už vyťukávala do kompu. Plán lode nahradil záznam, ktorý jej pred chvíľou ukazoval On. Ten darebák, s ktorým po poslednom rozhovore urobila rázny koniec. Posledný rozhovor, bol, pravdepodobne, naozaj posledný... Ešte teraz jej preliezli zimomriavky dolu chrbtom, keď si predstavila jeho nevládne, v kresle rozvalené telo...

   Rozrnený, nejasný, čierno-biely obraz je späť.  

  - Čum na háky! Jeho kajuta, moja. Spoznávaš? Prepáč, že sme si vás natočili, ale to je tu bežný štandard, mať záznamy zo všetkého diania. - odtiahla sa, aby mala sokyňa lepší výhľad.

  Opatrne pristúpila bližšie a stala si nad Emmu.

  Či je to jeho kajuta alebo nie, netušila, v živote tam nebola. To môže odprisahať. Netuší, že krivo. Jeho spoznáva. Zrejme kľačí na posteli. Zrejme na niekom. Na kom asi, ty trapka. Pod sebou má ženu, predsa. Dopĺňa nevidené tušeným. To bol bozk? Zápasia? Milostné hrátky?! Trochu drsné...

  - Tak, čo nič nevravíš?! -

  Očakáva sa od nej koment? Prípadne dement?  Dement z toho je...Nie, vlastne, nie je!

  Rozvravela sa.

  - To bude tá jeho milenka, o ktorej mi hovoril. To preto ma strčil sem... Vravel, niečo také, že kým ju neprivedie do iného stavu... no, že nemôže mať v byte dve ženy. V kajute.  - odpovedala aj na svoj vkus sprostoreko, nečakajúc, že žena pod ňou na ňu vypleští oči.

  Do Emminho štronza však vletela zúrivosť.

  - Ty si sa mi prišla vysmievať?! - zdrapla Lacey nečakane Emmu za dlhý vrkoč a vyvrátila jej hlavu. - Tak to ty si tá jeho metresa ...a robíš si tu zo mňa ešte posmech?! - natrčila Lacey najskôr ukazovák na obrazovku, potom ho aj so zvyšnými deviatimi strčila do Emmy a už sa obe váľali dobre buchnuté o dlažbu.

  Vykotené kreslo do rytmu točilo kolieskami.

  Emma mala prevahu. Vyhrala kolo.

  - Máš pravdu, moja! Načo slová... mala som ťa zabiť rovno, ako som tu na teba natrafila...- držala premoženú lakťom pod krkom, ale tá ešte stíhala chrčať svoju vlastnú novoobjavenú teóriu.

  - Užívaš si s ním  a mňa tu máte za idiota?! - vyznelo takmer plačlivo, ale bol v tom skôr vzdor.

  V Emme niečo konečne docvaklo. O čom to trepal ON?! ...že vyslovuje jej meno. Prečo by to robil? Oslovenie? Oslovenie!

  Pritlačila ešte, aby Lacay zatvorila ústa, ale vstala, nechajúc ju skrútiť sa do klbka a fúkať si rany. Pretočila záznam. Zas a Zas. Detaily boli stále rozmazané, ale...

  - Neprišla si ma zachrániť. Ani môjho Robka. Chceš sa ma zbaviť. Myslíš si o mne, že som...tvoja sokyňa, ale... - skrútená stále do klba zopakovala Lacey, čo si všimla v zázname na prvýkrát. - Tá jazva ťa prezradila. Je podobná ako moja, ale... tamto si ty! Nechápem, ako môžeš byť taká hnusná a ešte mi to ukazovať...ako spolu, to...- od niekiaľ jej tečie krv, len nevie odkiaľ.

  Zhrozená Emma si priblížila záber rúk vyviazaných nad posteľou. Natočila svoju. Tá malá má pravdu. Žena v jeho kajute je...

  - Nie som tvoja sokyňa, Emma. Nikdy som nebola. S ním... v posteli. - ostýchavo zopakovala, aby sa vyhla ďalšej inzultácii. Emma je silný súper. Emma nie je súper. Emma je len silná!

  - V posteli možno nie, v jaskyni...celkom určite, moja. - zašepkala stále prekvapená žena. - Niečo ti musím ukázať. Mala by si to vidieť.  - postavila Emma prekotené kreslo a ponúkla Lacey. - Radšej si rovno sadni na zadok...- stiahla ju do stoličky a druhou rukou obratne nahadzovala nejaké čísla a znaky do kompu.

  Po chvíli sa pozorne zahľadela na ženu vedľa seba a ešte naposledy zaváhala, či to celé spustí.

  V podstate sú na tom obe práve rovnako. Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí. Tretia. V súkromnej kajute. Má tam Emmu. Emma v jeho kajute. Pravá Emma. Asi...s ňou tvorí pár.

  Úbohá zbytočná Lacey.

  Úbohá zbytočná Emma dva.

domiceli

OUAT - Prestrihy - 31. časť

OUAT

31. kapitola

Prestrihy

Stret

      Rozopnutý kabát jej búchal o stehná, ale jeho hrúbka nedovoľovala pridržať si ho jednou rukou  zatvorený na hrudi, keďže druhú potrebovala na udržanie stability a rýchlosti v galupe za ním.  Mohla sa maximálne rozhodnúť, či skryje pravý, alebo ľavý presvitajúci prsník jednou zo strán. Pri dobrom ťahu rukou prekryje aj ten menej šťastný.

   Postrehol, že v behu chodbami stíha nad niečím urputne filozofovať, aj to, ako vypína a naopak sťahuje hrudník a hrá sa s ním na akúsi skrývačku, logiku však v tom nijakú nevidel. Veď aj tak ju nikto neuvidí. Nesmie uvidieť. Ahá, zrejme potrebuje udržať post zdržanlivej, hanblivej a slušne vychovanej aj pred ním. Aká škoda. Škoda? Nevravel si, že by ti sekla submisívna žienka domáca?! Pán zmenil názor?

  - Tie šaty, to sú Emmine... a sú celé fľakaté, ale ja som ich nezašpinila. - mraštila nos, keď v sliepňajúcom svetle zas ďalšej úzkej chodbičky, kam sa konečne z kotolne domotali, aspoň matne uvidela, čo to má vlastne na sebe.

  - Je to len zaschnutá krv. Beeelle, neblázni! Teraz nemôžeš... zvracať! - prekrútil očami potom, čo pohľadom opustil svoje práve označkované topánky.

  - Ale môžem, ako...vidíte. Aj vy ste si mysleli, že lečo je oveľa ľahšie stráviteľné? - pokojne si spakruky utierala ústa a pôvabne, dokonca s úsmevom, prekračovala nevábnu kôpku. - Určite tu máte také tie kruhové príšery, čo celý deň behajú od steny k stene a vysávajú všetok sajrajt, prípadne nabehne sanitárka a uprace. Chudinka. - okomentovala precedens a čakala, kedy sa konečne pohne a prestane ľutovať svoje hnusné špinavé topánky. Ako sa môže jeden dospelý chlap takto zaprasiť...

  - Toto nie je predpotopná nemocnica. Sanitárky došli. - ošúchaval špice topánok zozadu o lýtka. Blbé riešenie, ale čo oko nevidí, srdce nebolí. Lýtka a Belle. Potiahol ju za rukáv a strčil zas za seba, ako predtým. Nemal by ju nikto vidieť. V najhoršom ju pripučí k stene ako plošticu.

  Ploštice! Dočerta. Zabudol po návrate v kajute všetko opätovne prekontrolovať! Pochybuje, že si nedali tú námahu, zas mu tam pozapájať nejaké kamery... Musí to napraviť.

  - Prečo ideme stále niekam dolu? - nevydržala sa neopýtať po množstve schodov, ktorými ju ťahal nižšie a nižšie. Svetla ubúdalo, vzduch bol potuchnutejší.

  - Dobrá otázka. Musím ťa skryť. Moja kajuta je už ...ako by som to povedal. Obsadená. Nemôžem tam mať dve... ženy. - vysvetľoval, ale zároveň sledoval okolie, sondoval vzduch a vyhodnocoval situáciu, tak si ani nevšimol, ako ňou trhlo.

  Lacey! Priznanie ti uštedrilo facku? Haló, ženská, spamätaj sa! Snáď si niečo neočakávala? Nosenie na rukách, romantické ofukovanie a maznanie sú pre pubertiakov. Toto je muž v najlepších rokoch a nebude čakať na princeznú na bielom koni, aby si vrzol! V bielych šatách s krvavými fľakmi. Je pekná? Tá ženská? Poznám ju? Prečo práve ona? Neopováž sa čokoľvek sa z toho opýtať! Prečo?!

   Bola by si aj dupla, ale bosé nohy už oziabali, nezaslúžili si ďalší trest.

  - Sme tu. - zavŕzgali pánty kajuty. - Tu ma na chvíľu počkáš. Skúsim nájsť...chlapca. - vtiahol ju do malej smradľavej miestnôstky a rozsvietil len obrazovkou kompu.

  Bradou ponúkol jedno z rozheganých kresiel. Ponúkol aj vodu a čosi, čo pripomínalo pivo, ale vôňa neodporúčala priblížiť to k perám.

  Na obrazovke sa postupne preskupovali podlažia a miestnosti v rôznych perspektívach. Hľadal, čo mu minule ukazovala Emma. Tá nepravá, ale hádam s pravými zábermi. Zatiaľ všetko, čo vysondovala, sedelo. Malo by aj toto. Len posledná jej veta, to, že sám nemá šancu nájsť a oslobodiť chlapčeka, mu vytláčala kropaje potu na čelo. Čo ak aj v tomto mala pravdu.

  Sedela v kresle a skúšala sa točiť, potom húpať. Potom točiť sa a húpať. Nanič zábava.

  - Chcem ísť s vami. - prudko vstala a kreslo sa rozbehlo a vrazilo do steny. 

  Nezachytil ho, ale zachytil ju pripravenú vykročiť z miestnosti. Za obe ramená. Opatrne ju natočil k sebe a mienil udržať, ak by sa chcela metať.

  Nechcela.

  Povolil zovretie a namiesto neho pomaly prechádzal po jej pažiach, aby ju upokojil.

  Pozerala striedavo na jeho ľavú a pravú ruku, ale bojovať proti dvom vyhodnotila ako márne. Tak nech si ju hladká, aj tak pôjde s ním a basta.

  - Nemôžeš ísť so mnou. Toto je vesmírna loď. Posádku tvoria výhradne muži a...vy, ženy ste... len v kajutách na to určených. - skúšal hľadať miernejšie slová, ale vedel, že márne. Otroctvo sa nedá povedať ľúbivo. Asi.  

 - Na čo? Na to?!... Akože... akože sme tu v nejakých háremoch a... páni tvorstva, keď majú potrebu, chodia si na nás pohopkať ako veverice? - použila naozaj, naozaj riadne vulgárne gesto, ponechajúc ďobkajúci ukazovák v krúžku druhej ruky pred jeho nosom.

  Vlastne celkom pekné gesto. Také jednoznačné, jasné... Ale asi jej to bude treba objasniť inak.

   - Žiadne háremy. Také plytvanie materiálom si tu nikto nemôže dovoliť. Ani šarže. Každý vojak má nárok len na jednu partnerku. Až po jej oplodnení a odsunutí do ...iného sektoru, mu môže byť pridelená ďalšia. -

  Bože, čo jej to tu vysvetľuje?! Antikoncepcia ako vyšitá. Ak si to v tej malej peknej hlavičke zrovná, tak ho...znovu ovracia.

 - Chce ...sa ...mi ...zvracať! - vskutku, akoby čítala jeho myšlienky.

  Z prižmúrených očí a do dola vykrútených pier jej sršal odpor. 

  A to si chcela žiarliť, drahá? Vymieňať sa nebodaj s tou chuderou v jeho kajute, čo?!

  - Tá hore...- natrčila prst do stropu, - ...už ráči byť oplodnená? Alebo tu budem musieť čakať, kým  budete v noci úspešný? Pán alfa samec! - prekrížila ruky na hrudi, keď ráznym trhnutím odhodila jeho ruky.

  Ustúpila o krok dozadu.

  - Bol som len otvorený. - nesnažil sa už nič dementovať, vysvetľovať, ani sa obhajovať.

  - V tom prípade tu zostanem veľmi rada. Čím ďalej od vás, tým lepšie. A ani sa nevracajte! Teda, vráťte mi syna a potom vás už nikdy v živote nechcem vidieť! Dohodnuté? - natrčila mu ruku, ale hneď ju zas stiahla. Tento tu sa jej nikdy ani nedotkne.

  Pristúpil o krok. Cúvla. Pristúpil o ďalší.

  - Tá žene hore...- natrčil aj on ukazovák do stropu. - Nie je ako ty. -

  Zvyšok slov aj tak ostal nevypovedaných, lebo sa mu otočila chrbtom.

  Musí ísť. Snáď ešte bude mať možnosť jej všetko vysvetliť. Snáď pochopí. Snáď...môže ho aj ovracať, len nech sa zas trochu usmeje a ...nech jej je zas zima a on môže...

  On musí ísť.

  domiceli

OUAT - Prestrihy - 30. časť

OUAT

30. kapitola

Prestrihy

Hladko

   Aj nemocnice mávajú predsa kotolne a podlažia. Skúšala si len predstaviť realitu. Loď, nadôvažok vesmírna, jej akosi stále nesedela. Oveľa menej šialené je predstaviť si nemocnicu. Špecifikujme: blázninec. Ak sú obaja čistokrvní blázni, navyše na úteku, je väčší predpoklad, že má vlastne pomerne blízko domov. Či v nočnej košeli, alebo v ...nie je to zvieracia kazajka, čo jej prevesil cez plecia? A v nestráženom okamihu previaže a pritiahne a...

   - Stále ti je zima? - nahol sa k nej s obavou, že precenil jej rezervy vydržať tieto podmienky.

    Neodpovedala a aj keď kývala záporne hlavou, nevidel to.

    "Chce ma zviazať do kazajky a previazať a pritiahnuť." Pritiahnuť či pretiahnuť?! Lacey, spamätaj sa!  Polovičná pravda...

 Rozmrvila sa nejako viac. Zaregistroval zmenu. Považoval to celé skôr za prejavy triašky od zimy, tak jej prestrčil rovno ruku poza chrbát a pritiahol ju viac k sebe. Viac znamenalo, že jej skoro vyrazilo dych od trhnutia.

  - Nemuseli by ste... byť taký... no, nikto sa vás neprosil... - hemlesila sa a skladala holé nohy pod seba, ani za nič sa však neodlepiac od tela, čo jej malo v úmysle odovzdať ďalší kus svojho tepla, okrem toho kabátového.

  Nadvihol, zvozený za trúfalosť, svoju ruku z jej pleca, ale nahmatala ju a priložila na to isté miesto.

  - Teraz môžete. - podopchala svoju jemu pod vestu, druhú za chrbát a skúsila obruč spojiť. A nielen to. - Máte tvrdé plece. Môžem? ...tuto, nižšie... - komentovala cestu, po opretí túžiacej hlavy, po jeho hrudi, ukončiac ju niekde pod kľúčnou kosťou.

  Nadýchol sa, ale vankúš svalu sa akosi nezväčšil. 

  - Na čo čakáte? Objímte ma konečne, lebo nám ujde aj tá trocha tepla, čo ešte máme. - pohmýrila sa zas a prilepila ešte pár centimetrov štvorcových navyše k nemu.

  Posunul ruku z pleca nižšie, priložil k nej, radšej spomalene, druhú, preplietol prsty.

   - Silnejšie. Môžete. No, tak! – komandovala nedokonalé objatie. - Na muža, čo ma prišiel zachrániť, nemáte teda veľa odvahy. - pokračovala v džubaní.

  Mal by sa obhajovať? Mal by sa obhajovať! Nebolo kedy. Žalobca neustával.

   - Ste ako kus ľadu. - skonštatovala a jeho to zamrzelo.

  - Nechcel som... byť dotieravý a... to... vtierať sa ...a aby si si nemyslela...- obhajoval sa nakoniec aj tak chabo. Pojednanie sa odročuje, kým obžalovaný neprinesie jasnejšie dôkazy svojej odvahy. Bum!

  Usmiala sa popod fúz, či skôr popod jeho vestu. Našla práve jazdec zipsu a posúvala ho po pár centimetroch hore-dolu.

   -  Nemyslela som, že ste, ako studený psí čumák. Teda, možno aj ste. Nepoznám vás, skôr som chcela naznačiť, že je... od vás milé, to gesto s vlastným kabátom a teraz je kosa zas vám. A mňa to mrzí. Trochu. - pridala sa nečakane na jeho zbitú stranu.

  Šibrinkovala mu prstami po hrudi  a skúšala zatiahnuť klopy vesty, krčil ich však pažou, čo ju držala v zovretí. Ako dobre.

  - Viem štrikovať. Spravila by som vám teplý sveter. Môžete nosiť svetre? Vo vašej práci? Čím vlastne ste? -  nadvihla hlavu, ale veľa toho v tme nevidela.

  - Čo myslíš? - nezdvorilo odpovedal na otázku otázkou.

  - Povedala by som, že stratená existencia. Vidím to na poliša vo výslužbe, alebo zbaveného funkcie pre nejaké prúsery. Prípadne bývalý vojak, čo sa dal na zlé chodníčky. Skrátka ste mimo zákon. Zločinec. Prenasledovaný. Na úteku... Z blázninca. - dorazila hodnotenie, berúc to celé ako hru.

  On však ani nie. Ale naskočil radšej na jej vlak.

  - Nepozeráš priveľa akčných filmov? - potriasol hlavou, ale zabolel ho rozbitý nos. Viac triasť nebude.

  - Neznášam ich. Mám rada rozprávky. Najradšej Kde bolo, tam bolo. Taký ten seriál s vaším menovcom. Ak sa, ovšem, naozaj voláte Robert. - pichla mu ukazovákom do stredu hrudnej kosti.

   - Volám. V ničom som ti neklamal. Belle. -

   - Tak pŕŕ...to, že mám rada rozprávky neznamená, že mi zas na krk hodíte postavičku nejakej Krásky. Nebola to dvakrát moc normálna postava. Trošku afektovaná a dosť ako neriadená strela. Nemyslíte? -

  Asi sa bude musieť pohrabať v depozite zašlých čias  - rozprávok. Zaujímavé, že nie sú premazané. Napríklad info.

  - Nuž hej. Premúdrelá, dotieravá, tvrdohlavá...-

  - Ale, no, tááák. Neberte meno Krásky do úst nadarmo! Belle je hrdinka a basta. Radšej mi porozprávajte rozprávku sám o sebe. A ja sa rozhodnem, či jej uverím. - nadvihla hlavu, ale rýchlo ju vrátila. Teplo je teplo.

  Zahol svoju, chladiacu si temeno o stenu, ešte viac. V tme sa mu neotvárali už nijaké stránky knižiek. Kniha jeho vlastného života už vôbec nie. Skúsi pravdu? Fantáziu? Keď rozprávka, tak rozprávka. Pre ňu to aj tak takto vyznie.

  - Som pozemšťan, ale až z nejakej piatej, možno šiestej generácie, takže Zem poznám len sprostredkovane a z niekoľkých tých nájazdov po materiál.  - začal rovno od prostriedku. Ďalej ho pamäť aj tak nepustila.

  - To vravíte... o tom obchode... s bielym mäsom? – zmraštila tvár. - Tak predsa ste mimo zákon. Je to neľudské. - váhala, či neriskne zimu a neodsadne si. Nie, neriskne.

  - Práveže je to celé v mene ľudstva. Maximálne  ľudské... Zem je už len fikcia z análov. Dokázali sme ju zničiť. Našťastie len jej poslednú verziu. Ešte dočasu sa dalo červiou dierou dostať sa aspoň do minulosti, ale to bol len ďalší začiatok konca. Porušili sme krehkú rovnováhu a celé sa to zosypalo, ako domček z karát. Naše lode zastarávajú. Na obnovu nie sú zdroje a čo je najhoršie,  míňajú sa aj tie ľudské. -

  - Ste spisovateľ!  Píšete sci-fi? -  skočila mu do reči.

  Pokýval záporne hlavou. Vlasy mu zelektrizovali. Ešteže je tma.

   - Vravela si, že mi veríš. –

   - Nie, povedala som jasne, že nie! Neverím vám ani slovo. A pri tom aj zostaneme. Ale pokojne trepte ďalej. Vydržím. - povzdychla, ako pred spánkom.

  - Už som dopovedal. Dokonáno jest. Sme poslední žijúci. Našou úlohou je milovať sa a množiť sa. Nič viac od nás nikto ani nechce. Je to prirodzené, ľudské a potrebné...- akoby odrapkával z príručky.

   - Akoby ste odrapkávali z príručky. Presne tieto kraviny mi hustili do hlavy pri liečbe. Nepočúvala som ich. Predstavila som si žuvačku a spievala pesničky. Všetky, čo mi napadli. - usmiala sa.

  Prekvapene vykrútil pery uznaním. Tak preto je tak málo vygumovaná. A pamätá si aj to hnusné lečo! Haló, hovoríš o dáme, kroť sa! Ok, nie je vôbec vygumovaná. A lečo bolo vskutku nezabudnuteľné. Také čosi nevymažeš len tak z pamäte. Žiaľ...

  - ...si len naivná, kráska. - povedal nahlas.

  Pozabudol sa. Pozabudol sa aj v tom, že jeho ruky prechádzali po jej ramene hore-dolu a hladkali ho. Ju.

  Všimla si to, ale tvárila sa, že vôbec, vôbec nie.

  - Viem. Pomáha mi to prežiť. Robiť sa blbou nie je zas také ťažké a ostatní sú potom zhovievavejší a ja... potrebujem stále pomoc. Niekedy si myslím, že fakt nie som schopná samostatného života a mala by som zvyšok toho svojho stráviť niekde v skúmavke, ale... je tu Robko. Môj jediný poklad. Musím ho nájsť. Potrebujem ho. - zakvačila sa mu prstami do košele.

  Hladkanie ustalo.

  - Nájdeme ho. Loď zas nie je taká veľká. Nahol sa k jej hlave a spontánne vtisol do vlasov bozk.

   - Pobozkali ste ma? – spýtala sa ticho, aby sa uistila, že to naozaj drzo urobil.

  - Nie, nie...len som si oprel...bradu... som si oprel. -  

   - Klamete. Ale verím vám. Nie, neverím... ale skúsim...uveriť. A prestaňte ma bozkávať, lebo... - nedopovedala.

  A jeho to tak zaujímalo...

                                                                                                                                         domiceli

Disclaimer: photo by Vicky Horvath