Mr. GOLD - Iba každá druhá 8. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

8. kapitola

Zajtra

IX.

  Sobota mu prišla vhod. Ako do rany. Nie, že by mal chuť niekoho, prípadne niečo, ako sa mu občas, v čase nedostatku aktívneho protivníka stávalo, inzultovať svojou vždy nervóznou päsťou, ale chuť bojovať zostala.

  Čo čakal? Kdesi okolo polnoci vstrebal posledné riadky. Posledné. Síce po nich ich nabehlo v jeho živote ešte pár, ale akoby ani nestáli za reč. Krátke prázdniny, ktoré jej otec pedantne zrežíroval a vyplnil a ešte kratšie víkendy, kedy sa vracala do jeho náručia plná mesta a školy. Ale vracala sa... A on ju čakával. Stále sa vracala. A jeho jedného dňa nebolo.

  A keď sa vrátil on, čakalo ho FOR SALE.

  A čo si čakal?! Zahľadel sa dolu na guľu z prebalu. Do tej si ešte kopne cestou do kúpeľne.

  Díval sa na seba. Hľadal nostalgiu, smútok, hnev, rozčarovanie, možno zmäknutie, ľútosť, skrátka niečo. Ale díval sa na neho akýsi cudzí muž. Muž, ktorý si už neprehráva včerajšky, ale natáča zajtrajšok... Dokonca skúsil úsmev. Svitanie je na jeho strane.

  Nahádzal na seba veci a ani nezamkol, len zabuchol prudko dvere a nechal tam všetko. Za chrbtom. O pár hodín ho čaká obed...

  Sobota by jej prišla vhod. Lenže teraz nie je školský rok. Teraz je zamestnaná. Zanadávala v duchu budíku. Tých pár hodín, čo jej doprial, keď konečne s dočítanou knižkou pod vankúšom zaspala, nestačilo na nič. Nezamyslela sa, ako mávala vo zvyku, nespracovala svoj vnútorný čitateľský denník z nej, ani si nevytipovala nejakú postavu, ktorej osud veľkoryso dosníva. Nijaká recenzia, nijaká stopa?! Ale hej. Milé čítanie. No, to by si autora priveľmi nenadchla svojím strohým komentom, dušinka. A kto vraví, že chcem oslovovať autora! Aj keď vždy ju to lákalo, pri tých súčasných. Milovala čítačky a rozbory a to dobroprajné rýpanie medzi pokornými čitateľmi a namyslenými autormi, kde sa ku koncu pretransformovávali na namyslených čitateľov a pokorných autorov. Skúsi sa lepšie zamyslieť po robote. Bude viac času. Nebude! Ide na obed!

  S nevôľou hľadela na zhúžvanú kôpku zvrškov, ktorú večer zabudla omilostiť alebo roztriediť späť do ciel v miniatúrnej skrini. Brala do rúk jeden za druhým a žiaden nespĺňal základné dve kritériá: byť nenápadná v práci a zahviezdiť na obed...

  Prelustroval vchodové dvere, ktoré večer tajne označil za tie narnijské prinajlepšom, lebo skrývali iný svet. Tajomný, nepreskúmaný. Ešte len čakajúci na objavenie. To vskutku. Zanedbaný starý domovný vchod. Temný, zanesený povlakom opotrebovanosti a architektonickej nezriadenosti, keď nekompetentní zastierali chuť na rekonštrukciu potrebou modernizácie. Sádrové fľaky po schodiskách, tapacírované dvere s bezpečnostnými zámkami, mramor zatretý akrylom. Mokvajúce rany, ktoré radšej prehliadal. O čo sympatickejšie pôsobila opadnutá omietka a priznané tehly vedľa posledných dvier na najvyššom poschodí. Skontroloval, sú jediné. Je tu jedna jediná manzarda. Tá jej.

  Zoškriabal zo zápästia zarezané mikroténové vrecko, s ktorým sa tiež nestotožnil, ale dnes nezvozil pekára za takúto negustióznu maličkosť, len poprosil vybrať najkrajší z krásnych. Croissantov.

  Káva v plastovom kelímku tiež nezodpovedala jeho vkusu, ale mal čo robiť, aby ju narval do igelitky a presvedčil oboch nájomníkov, že sa majú snažiť zanechať dojem. Pridal úhľadne naškriabaný lístok. Mrzelo ho, že z pokladne, aspoň odtrhol sumu a chcel to všetko nenápadne zavesiť na jej kľučku. Naozaj, maximálne nenápadne. A zmiznúť.

  S hrmotom rozvalila dvere.

  - Kam chceš ísť? Je sobota! Prečo ešte nespíš, ako všetci normálni ľudia?! To sa už človek nemôže spoľahnúť ani na obyčajné soboty?! – vyštartoval po žene, čo so zubnou kefkou trčiacou z úst ramovala z rohožky topánky, aby si aspoň tie umyla, keď už outfit je na zaplakanie. 
   Stretli sa im oči. 

  - Je sobota, obyčajná, idem do práce, lebo ja síce normálna som, ale tento pošudený systém nie! – namierila na neho oslintanú rozpenenú zubnú kefku.

  Bol rád, že tiež nadáva a nemá také tie trápne vyjavené pripomienky o jeho prespávaní na jej rohožke, prípadne o prenasledovaní a šmírovaní. Ani neklipká dementne spuchnutými viečkami. A aj tá pena okolo úst jej náhodou celkom pristane. Nezbožšťuješ už? Si trápny. Hamuj!

  Akoby čítala jeho myšlienky utrela ju do zápästia. Využil tento moment a pokračoval.

  - Mne nikdy nechutí káva na čerstvo umyté zuby. Mne celkovo nechutí káva. A vôbec neviem, či tebe chutili moje včerajšie raňajky, ale pre istotu som neriskoval  zmenu a zobral ti tie isté. – ukázal na hompáľajúci sa balíček na jej kľučke.

  Zamerala ho.

  - ...a je tam aj adresa podniku na ten dnešný obed. Mrzí ma to, že si ma teraz načapala. Nie, klamem, nemrzí. Nechcel som to urýchľovať, ale máš smolu, tým pádom je toto  už druhé rande. – usmial sa a vychutnal si jej neskrývané prekvapenie, kým skladala jeho slová a vychádzalo jej presne to, čo mal na mysli. – Teším sa na to tretie. Obedy mám rád. – dvihol ruku, ale prsty sa odmietli pohnúť, aby to vyzeralo, že kýva.

  Natočil v druhej ruke paličku a nasmeroval si to dolu schodmi.

  Nech nevidí ľadový pot, čo ho prelial od končekov vlasov až k pätám. Nezakopnúť. Nepodknúť sa. Nezrútiť...

  Zaťapkala bosými nohami po dlažbe chodbičky, ale predstava, že konečne bude mať niečo teplé v žalúdku, o čom šušťavo rečnilo zarosené priesvitné vrecko,  vytlačila nutkanie dívať sa, ako odchádza a či sa náhodou obzrie.

  Jedlo!

domiceli