Mr. GOLD - Iba každá druhá 4. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

4. kapitola

Obedná

V.

  Terasa sa plnila a zas vyľudňovala. Dnes viac plnila ako vyľudňovala. Riadilo to počasie. Ešte si bude hovkať pár dní, možno aj nejaký ten týždeň a potom to zabalí. Zostohuje, rozmontuje, uskladní. Chodníky odbremenené od nízkych, umelou trávou osrstených pódií sa konečne napijú originál dažďa, dajú si spraviť fúkanú a budú sa tešiť na každonočnú podsnehovú hybernáciu, ktorú so svitaním ukončia namosúrení čašníci s nosmi červenšími ako štamgasti, keď  s jedom a frfľaním budú odhŕňať nánosy nádielky, aby si splnili svoju verejno-prospešnú povinnosť.

  Teraz iba znudene postávajú, odrátavajú minúty, nech zákazníci vyhladnú a vysmädnú viac a následne rozšíria svoj dopyt po službách kaviarne.

  Iba on nezostal. Zmizol skôr, ako si do skladu odniesla sveter a nenápadne strčila do kapsy jeden z exemplárov knižky, za ktorú ju beztrestne vymenil v niekoľkých sekundách.

  Aj teraz zas stála zvnútra pred výkladom, ako po všetky tie dni, čo je tu na stáži, keď nebolo do čoho pichnúť a narovnávanie, či farebné prelaďovanie knižnej ponuky bola jediná ako tak zmysluplná činnosť v poloprázdnom, alebo úplne opustenom kníhkupectve. Skrytá za vystavenými knižkami pozorovala jedno miesto, pri jednom stolíku. Každý deň. Každú voľnú chvíľku. Muž, ktorý tam po pol desiatej vždy sedával a činil svoje rituály s dokonalou až perfekcionistickou presnosťou, zamestnával ju čoraz viac. Ani netušila prečo. Prijímala len nutkanie byť tu, vo výklade, vždy, keď príde a skontrolovať, či všetko sedí. Vždy iba sedel. Nečítal, s nikým sa nestretal, nedebatoval ani s čašníkom. Nechával bankovku pod tanierikom a vždy polovičku nedojedeného koláča.

  Teraz tam však už nebol. Aj tak pretiahol svoj rituál o dobrú poldruha hodinu. A kvôli čomu? Komu? Si si naivne myslela, že kvôli tebe? Kvôli obyčajnej knižke.

  Už aby bola doma a zistila, čo je to zač. Brak. Aspoň podľa obalu a idiotského pseudonymu autora. Mr. R. Skúsi vygúgliť. Pochybuje, že sa k niečomu dopracuje. Dopracovala sa iba k tomu, že by mohol byť literárnym kritikom. Konečne jej niečo do jeho profilu zapadlo o čosi viac, ako neuznaný herec, bývalý tanečník, starnúca roková hviezda, prípadne vojak vo výslužbe. Jeho vychádzková palička a krívanie, ktoré mu neverila, dávalo len minimum možností jej inokedy bujnej fantázii. Ten kritik by sedel aj s jeho britkým rečovým prejavom. Ako môže byť niekto taký prostoreký?! Skoro až „sprostoreký“...

 Miesto, ktoré ju zaujímalo a ktorému venovala svoje konšpiračné teórie, aby sa aspoň trochu zamestnala v tomto zapadákove,  bolo prázdne. Fáza pozorovania odčiarknutá, nastupuje fáza premýšľania.

 Nie, nebol jediný, koho takto lustrovala, ale jediný neodhalený. Poznala sa s pekárom, tykala si s trafikantkou, jedným z dvoch čašníkov, ale očekovaného mala aj druhého. Väčšinu predavačiek z miestnych prevádzok zdravila už úsmevom. Ale on zostával záhadou. Záhadou, ktorá ju celkom bavila.

 Dokonca aj po dnešku, keď jej dal jasne najavo, že...že tá sprepadená kniha je „IN“. Ona „OUT“. 

  „Jeho“ miesto v reštike sa zapĺňalo iba cudzincami. Tých nelustrovala. Turisti, vrabce, školy...

  Škola! Tá kniha je o škole, aspoň podľa anotácie na prebale, ktorú úchytkom zbežne prešla. Že by inšpektor? Bývalý riaditeľ? Učiteľ, ktorý si takto pripomína obdobie, kedy hviezdil. Nevyzerá však na dôchodkový vek. V jeho veku ešte všetci učia a otravujú mladých svojím príšerným konzervativizmom. Bude kritikom. Recenzentom. Odporným, prísnym, všetko voziacim. Chudák pán R. Schytá v nejakom prestížnom literárnom plátku hubovej polievky a už nikdy nenapíše ani čiarku. Ktovie, možno aj právom. Večer. Večer to istí. Nepôjde sa prejsť. Bude čítať.

  - Vravela som ti, že kradne. Vynáša. Iste predáva pod cenou. – šepkala stará knihovníčka skrytá v sklade za regálom tej ešte staršej, za vedľajším,  ktorú to beztak nezaujímalo.

  - Robili sme inventúru nedávno. Nič nechýbalo. Nevyšiluj. Navyše sa tu bol ráno na ňu pýtať ten...oný..., tak mu nezaniesla len informácie, ale rovno knihu! – dostala usmernenie a otrčený zadok. 

  - Kradne, stojím si za tým... Ja mám oči všade. A tentokrát chýbajú dve Štvrté. Tie, čo ráno priviezol šéf, ako novinky. Dve! - zamrmlala si už sama pre seba, posunula zapatlané okuliare na nos a s nenávisťou zabodla oči do dokonalej riťky pred výkladom.

  - ...že sa nehanbí! – zaznelo ešte a nebolo celkom jasné, či to patrí celej persóne, či iba jej vskutku miniatúrnej sukni. Prípadne „akcii“, kde v jej taške skončila už druhá nezaplatená beletria. Toto tak predsa nemôže nechať! Vyštartovala do predajne.

  Votrela sa do výhľadu a tvárila sa, že niečo hľadá. Alebo kontroluje. Na navodenie nenápadnosti.

     Zvrtla sa, aby opustila miesto. Zachytila ju za rameno. A teraz... ideme na to!

  - Toto je kníhkupectvo, nie knižnica. Tuším si mýliš dojmy a pojmy. Tu sa knihy predávajú, nepožičiavajú a už vôbec nekradnú. To je... to je precedens. To je neetické.  – zarazila svoj pohľad do dievčaťa a očami nenápadne preguľovala, akoby mala schopnosť ukazovať raz von, raz smerom do skladu.

   Dešifrovala ju celkom presne. Videla, ako berie  knihu a zanáša mu ju a videla aj to, ako si ďalšiu „premiestňuje“ sama. Bola by ju ráno vrátila! Taký paprndeklový šmejd by prečítala raz-dva.

  - To, že sem príde nejaký neokrôchanec a žiada, aby sme mu posluhovali, neznamená, že to aj budeme robiť. Kto to kedy videl strčiť predavačke lístok so zakrúžkovanou knihou a čakať, že mu ho tá chudera ochotne a osobne donesie ktovie kam. Ty vôbec nemáš v sebe štipku hrdosti? Necháš si takto so sebou zametať? Čo vás to v tej škole učia? A keď teraz nepríde? A keď nezaplatí? Kto uhradí to manko? Ty zo svojho štipendia? Pochybujem, že voľajaké vôbec máš! – navážala sa a s chuťou jej rástla guráž. Už dávnejšie sa chcela s mladou pochytiť, teraz konečne mala dôvod.

  Nevšimla si hmkanie kolegyne pri dverách, ktorá práve vpúšťala čerstvý vzduch a... zákazníka.

  - Budem sa na teba sťažovať vedúcemu! – zakončila prehovor zarazením rúk do bokov.

  - Budete na ňu pred vedúcim spievať chválospevy, lebo taký ústretový, doslova inovatívny, moderný a pokrokový prístup k zákazníkovi, akého sa mi dostalo práve v tomto kníhkupectve, stojí za pochvalu. A tóninu si zvoľte piano, prípadne pianissimo. -  rečnil monotónne, bez mimiky, negestikulujúc, s rukami pozdĺž tela, ale z jeho slov šla vážnosť a ráznosť nepripúšťajúce námietky ani priestor na diskusiu, tobôž polemiku.

  Baba sklapla.

  - Dovoľte, aby som uhradil vašu pohľadávku. – nasmeroval si to rovno k pokladni.

  Zalovil v bočnom vrecku a vytiahol peňaženku. Čakal.

  Baba sa otriasla a docupitala za kasu. Niečo ťukala, niečo hľadala a zas ťukala, kým vyhlesla.

  - Bude to rovných 13,80. Budete platiť v hotovosti alebo kartou? Pokiaľ nemáte našu zákaznícku kartu, rada vám ju vystavím. Päťpercentnú zľavu na knihy dostanete potom pri najbližšej zrealizovanej  platbe. -

  Trochu ustrnul a zmeravel s vytiahnutou malou bankovkou na pol ceste. Akoby neveriacky sa obzrel za seba. Stála tam celá nesvoja a hrala sa s prstami. Čítala mu zo zamračeného pohľadu. „Nevravela si, že 6,90?“ Vravela!

  Natočil sa späť k predavačke, ktorá nahlas kontrolovala účtenku.

- To máme dva kusy knižnej novinky Štvrtá. Ide o novinku, cena je akciová. – natŕčala mu paragón s hnusným profesionálnym úsmevom.

  Zaplatil. Zvrtol sa. Prešiel okolo nej tváriac sa nezaujato. Nič nepovedal. Nič nevyčítal.

  Dvere cinkli.

- Teraz si myslíš, že si hrdinka?! – ozvalo sa nenávistne spoza pultu.

  Teraz si nemyslí nič. V hlave má totiž galimatiáš.

domiceli