Mr. GOLD - Iba každá druhá 14. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

14. kapitola

Svitanie

XVI.

  Trochu ho rozladilo, že terasy už zramovali. Stiesnenosť vnútorného priestoru miniatúrnej kaviarničky bola nanič. Po prvé nevidno na obchodík a po druhé, čo ak bude plno. A ešte si zabudol, že sem nechodieva. Vtedy to bola náhoda! Príde. V tom si bol celkom istý. Akým právom? Vieš čarovať? Také to... ako priťahovať, premiestňovať predmety a tak? Vsugerovať ľuďom svoju vôľu? To, že ti nejako nezlieza z mysle nemusí byť obojstranné.

  Nenechal sa otráviť výčitkami. Ani keď šlo o opodstatnené varovania pred sklamaním. Príde a basta.

  - Čo to dnes bude, pane? – naklonil sa k nemu priúctivý čašník.

  Zazrel na neho ako na nekompletného. „Čo to bude?!“ Ako keby to zakaždým bolo bývalo niečo špecifické. Chodí sem už celé mesiace, týždne, vždy v pracovné dni a on sa stále blbo pýta. Stále! Stáleho zákazníka. Ale, dobre, kto chce kam, pomôžme mu tam.

  - Dva croissanty s višňovou náplňou, kávu a kakao, prosím. - trochu našpúlil pery s cynickým posolstvom: „Na, tu máš, pusinka!“

  Čašníkom naozaj trhlo. Pozrel na svoj objednávkový lístok, kde už mal vopred zaznamenané presne to isté, čo po celé tie mesiace, týždne a všetky pracovné dni a neochotne škrtol číslicu jeden, jahodovú plnku vymenil za višňovú a... „Kakao“?! Pán „G“ a kakao?

  - Prepáčte, ...prepáčte, prosím, ale mohli by ste mi zopakovať vašu objednávku? – neisto sa otočil na zákazníka, či si z neho náhodou nestrieľa. Vždy býval odmeraný, málovravný, ale...

  - Čo z mojej požiadavky vám ušlo? Skrátka dnes nebudem raňajkovať, respektíve desiatovať, vzhľadom na hodinu, sám. Budem mať spoločnosť. Prispôsobujem sa. Chápete? Nie?! To je v poriadku. Ani ja som toto sloveso dosiaľ nemal v slovníku, ale časy sa menia. Dva koláče, kávu a kakao. Ďakujem. – skúsil byť milý. Ani toto slovo nemal však v slovníku ukotvené. Vždy býval odmeraný, málovravný, ale...

  O čo viac prekvapený zostal chudák v zásterke, keď spoza skla uvidel ako predvoj prichádzať dobre známu ženu, ktorú si nikdy nenechal ujsť, keď utekala okolo domov. Hej, však minule tu s ním sedela. S týmto? Neveriacky sa obzrel na muža nervózne zbierajúceho kryštáliky cukru z obrusa, aby sa nejako zamestnal.

  Ako správne skonštatoval, bola len „predvojom“.

  Pár krokov zaostávajúc, sa nenápadne  za ňou šinul obstarožný tučný pánko, upravujúc v skle ešte svoj ksicht a nacvičujúc grimasy. Tomu jedinému vyhovovalo, že letná terasa zmizla z povrchu mestského. Vnútri kaviarne ho nikto s mladou zamestnankyňou neuvidí. A keď uvidí, dá sa to vysvetliť. Väčšine celkom určite.

  Dvere mal v merku. Zachytil ju v medzierke a mal pocit, že sa mu do nosa dostala presne jej vôňa. Na takú vzdialenosť nemohla. Bolo to len „deja vu“, ale zabezpečilo, že sa mu dvihli kútik pier.

  Zachytila ho v medzierke. Usmieval sa? Usmieval. Na ňu?  Na ňu.

  - Nezdržiavajte sa, máme kopec roboty, prestávka je krátka a ja mám strašný hlad...- tlačil sa na ňu zamestnávateľ odzadu, s tlamou takmer na jej uchu a bruchom ju posúval do útrob teplej kaviarničky, nech nikto vonku nevidí, že je tu s ňou, a nech každý vnútri počuje, že ide o pracovné stretnutie.

  Odsunul jej najbližšiu stoličku, ani nepočkal, kým sa usadí, rozvalil sa oproti nej a kývol na čašníka.

  - Mne dve ruské vajcia s bagetou a tuto slečna...dáte si tiež vajcia, dušinka? – žmurkol na ňu.

  Najradšej by ho vzala pod ten bravčový krk za všetky tie očká hnusnej štrikovanej vesty a vtlačila do ornamentov kovovej stoličky, že by sa bol pol dňa z nej potom vymotával, ale... bol to šéf.

  - Dám si len kakao, ďakujem. – sklopila oči, aby sa nemusela dívať na jeho sklamanie. Beztak mu sedela priamo pred tvárou, ale medzi mini obrovský čínsky múr, prevaľujúci  sa na nepohodlnej malej, tonetky napodobňujúcej stoličke, určenej pre riťky inej veľkosti. Jej z každej strany trčala stolička. Jemu on sám.

   - Pochybujem, že tu také žbrndy podávajú, mojko...- zhodnotil jej objednávku. -... ale náš zákazník, náš pán. Takto to platí aj u nás v kníhkupectve, však?! Nechceli by ste, aby som bol vaším zákazníkom? – zadrel do nej viac ako lascívne a nápad so zamotávaním jeho tukových vankúšov do kovovej konštrukcie sa vrátil. Ja by mu dala „môj pán“! Ja by som mu nikdy nedala!

  Odpoveď radšej prehltla. A nenápadne pozrela na muža v pozadí. Bolo jej jasné, že všetko počuje a aj počul, ale tváril sa, že nie. Nie! Nevydržal to a pozrel tiež na ňu. Smutne? Nežne? Ktovie. V tej rýchlosti sa z tváre zle číta. Nemračil sa. To jej na upokojenie stačilo. Usmiala sa na šéfa.

  - Vaše dva koláčiky, kávička a kakavko, pán „G“. – vykladal čašník náklad z tácky.

  - Vaše vajíčka, bagetky a kakavko, pán riaditeľ. Slečna. – poklonil sa a premeral si zákazníkov.

  Dnes len traja, ale jeden čudnejší od druhého. Tuto sa niečo deje. Kakao varil prvýkrát v živote! A na dvakrát! Toto začína byť interesantné. Nebude sa vzďaľovať ako inokedy. To teda nie.

  Neodolala. Natiahla sa. S úľubou zoskenovala jeho stolík. Venovala mu úsmev. Za tie koláče, aj za to kakao. Pôjdu dnes síce do odpadu, ale... Všetko má odpustené.

  Neodolal. Venoval jej smutný pohľad. A nechal ho následne prilepený radšej o vytekajúci lekvár z koláča. Sok sa totiž rozrečnil a zrušil ich nenápadné nemé ospravedlňovačky.

  - Takže máte zabezpečené, že autor sa dostaví. Len ešte upresniť dátum. Termínovo to musíme zladiť. Viete, aby izba nad knižnicou bola už po rekonštrukcii prístupná. Náklady boli vysoké, ale musíme ukázať mestu, že aj potrebné. Táto čítačka nám príde náramne vhod. Na kedy ju teda naplánujeme? - zatiahol familiárne.

  - Podľa môjho názoru netreba strácať čas. V priebehu dvoch týždňov sme schopné s kolegyňami všetko zabezpečiť. - usmernila ho, že to mieni riešiť radšej s tými dvoma nadutými mrochtami z krámu, než s ním. A skúsila si to odobriť aj s mužom vzadu. Mračil sa.

 - Máte pripravený scenár? A otázky? Ako moderátorka celého podujatia musíte byť na všetko pripravená. Mať načítanú jeho tvorbu, prelustrovaného autora a hlavne jeho aktuálne dielko. – medzi sústa s perami zababranými majonézou súkal múdrosti a jej sa dvíhal žalúdok.

  Za čo ju to vôbec má? Jasné, že vie, čo všetko musí ešte vstrebať, čo pripraviť, čo načítať...vie, ale... ešte nič neurobila. Zazdalo sa jej, že muž vzadu sa zas pousmial. Zobrala to...ako ponuku. Jasné! Mohlo ju to hneď napadnúť! To bude skvelé!

  - Mám! -

  Skoro vystrelila zo stoličky, ale to sa zatiaľ len s hrmotom odsunula, až sa strhol i čašník za pultom.

  - Máte? To je v poriadku, len tak ďalej... – napchal si, bez záujmu o jej odpovede, šéf ďalšie obrovské sústo do tlamy a spokojne prežúval. Niet nad spokojného šéfa. Nepredpokladal, že bude pokračovať. Naozaj vstala.

   - Mám skvelý nápad. Dovolíte? – odbehla.

  Nečakal, že ho zlapne pod pažu a vynaloží všetku svoju mušiu silu, aby ho postavila zo stoličky. Ťahala ho smerom k šéfovi, čo sa kvôli váhe len kúsoček mohol natočiť, kam mu náhle zmizla spoločníčka.

  - Pán riaditeľ, dovoľte mi, aby som vám predstavila renomovaného kritika, ktorý sa venuje práve literatúre pre deti a mládež a on bude iste ochotný fundovane nám pomôcť pripraviť čítačku na tej najvyššej úrovni. Však?! – vycerila na neho s dôverou zuby. Prečo má v očiach výraz, že by ju zas najradšej nabral do klieští za sánku a riadne ňou potriasol...?!

  Pohľady mužov sa stretli. Oba zamračené, ale neschopné okamžitej reakcie. Táto žena je smršť. S tým nerátal ani jeden z nich.

  Vrátil pohľad radšej späť na jej vytešenú tváričku. Asi ju zabije až v druhom kole.

  Diplomaticky natrčil ruku pred ústa si konečne utierajúceho riaditeľa kníhkupectva.

  - Adam Gold. Teší ma. -

  Nechápavo na neho pozrela a ruka stále strčená pod jeho pažou sa jej náhle rozochvela.

  Radšej si ju nenápadne prichytil stiskom. „Ty si začala...“

domiceli