Mr. GOLD - Iba každá druhá 13. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

13. kapitola

Poobedná tma

XIV.

  Rozhadzovala. Rukami, slová, letáky zo schránky. Neunúvala sa nič z toho naprávať, aj keď sa na jednom lesklejšom takmer prizabila. Rozhádzala len trochu viac jemu určených slov. Potrebovala zo seba dostať ten pretlak a mrnčanie dôchodkýň, vždy pripravených s uchom na dverách, keď im zramovala rohožku a nechtiac rozkopla nasušený chleba v sáčiku na nej, brala len ako kulisu. Treskla vlastnými dverami na cudzej manzarde, vykopla topánky a zvalila sa na posteľ.

  „Koľko máš rokov? Netrucuje sa takto v puberte? To ti tie hodiny psycholy na výške fakt nič nedali?!“ Začínalo kdesi z úrovne spod vlasov zaznievať čosi ako zvyšok rozumu.

  Siahla si na temeno. Ešte čerstvá chrasta. Rozmŕvala polepené vlasy okolo nej. Prižmúrila oči a striasla sa. Čokoľvek, čo jej pripomenulo dnešný obed ju stále sťahovalo späť na štart, nakoplo do zadku a posielalo vykričať sa, vyzúriť a vytlačiť zo seba, čo možno najviac svetabôľu. Ale rozum bol na koni. Zhodil jej nohy z postele s vlastným plánom činnosti. Umyť, najesť sa konečne, prezliecť a robiť niečo produktívne! Vztyk!

  Ou-Ou. Rovno do vyvráteného klobúka.

  Zohla sa poň. Vyzeral úboho. Prešla po nesprávne prehnutej strieške druhou rukou. Pripomenula jej... Nič, iba hlavu! Vyzeral úboho.

  „Vyzeral úboho?“ Pohľadala neutrálny bod na dlážke a vybavila si ho. Začala fyzickým prvým dojmom, potom popridávala zmysly. Elegantný, charizmatický. Má vkus. Dobrý strih vlasov, oholený. Dobrá vôňa. Zvláštne skúmavý pohľad. Jemný dotyk. Zas ju to odtiahlo k rane na hlave. A následne k sánke. Tak až tak jemný zas nie. Nástojčivý...

  Vrátila sa do polohy ležmo s klobúkom ako čiernou tvárou bez kontúr nad sebou. Čierna tvár nie je jeho tvár. Klobúk odložiť...

   ...opakovala si na striedačku oba jeho nečakané chvaty. Palec a ukazovák každý zo svojej strany sánky. Prvé nežné, rozochvené klesanie. Druhé drsné zotrvávanie... Strop bol najmenej zaujímavý, neodvádzal pozornosť. Odčítavala z prasklín jeho slová... „Už si niekedy milovala?!...“ To bolo tak krásne. „Čo na tom bolo krásne?! Dementoval to! Nepatrilo ti to!“ Ale...čo ak... „Žiadne „AK“!“

  V tom mužovi niečo je. Niečo, čo volá, čo kričí ešte viac ako on sám. On niečo tají. Presne, presne. Skrýva. Niečo ho prenasleduje, trápi, s niečím nie je stotožnený, vysporiadaný a...a...ale, čo to je?! Minulosť? Prítomnosť?

  „Chystáš sa mu robiť obhajcu? Kedy máte najbližšie pojednávanie?!“ Zadrel zas mozog. Odpapuľovala mu, čo pravdepodobne chcel počuť.

  Nikdy! Už ho viac nechcem ani vidieť! Kto je zvedavý na jeho nevychovanosť a aroganciu?!   „Ty.“ Odpovedala si bez cavikov. Mozog pritakal. Konečne je na jej strane.

  Konečne vstala. Keby sa aspoň sama pred sebou nemusí hrať na skrývačku!

  V tom mužovi niečo je...

  Poslúchla logiku, umyla sa, hodila sprchu. Omilostila len vlasy. Nájazd šampónu by nemusela jej deravá  hlavička zniesť bez ujmy. Našla vyťahanú trigovicu a schovala ju pod obdobný župan. Doslova s bázňou vytiahla z chladničky polku raňajkového koláča, ktorý si tam skryla sama pred sebou na horšie časy. „Vidíš, ty ťapa, sama si ich privolávaš! Kedy sa už naučíš myslieť pozitívne?“ Nahrešila samú seba, kým s bázňou odrypovala stuhnuté cesto. Bol to predsa darček...

  Aj tak príde. Nevydrží to, príde a ospravedlní sa. A pozve na ďalšie rande. A prinesie čosi pod zub. A bude sa chcieť rozprávať. A bude rád, že ho bude počúvať. „A začni si to aj zapisovať, aby si si  mohla odškrtávať. Povedal by som, že s tým optimizmom si to už dakus prehnala.“ Škrtol jej rozum zoznam budúcnosti jedným ťahom. Opečiatkovala mu to povzdychom.

  Ktosi zaklopal. Ktosi zaklopal! Klope! To môže...To bude...! Prvý bod odškrtnutý!

  Vykoptávala sa zo županu aj z lehna, ale po trhnutí tam našla len naštartovanú spodnú susedu oplakávajúcu roztrhané vrecko na sucháre, čo krvopotne iste našetrila z prídelov Červeného kríža, ktorý jej ku každej polievke doniesol dva krajce, bez ohľadu na kompatibilnosť.

  - Čo chcete odo mňa? Nový sáčik alebo príspevok do zbierky?! – osopila sa na ňu neúctivo.

  babka s vykrivenými ústami cúvla.

  - Len trochu tej úctivosti, slečinka. Dobrej vôle. Ohľaduplnosti. Len pochopenie. Dupocete. Kričíte. A hľa, ničíte všetko...- natrčila jej mikroténové franforce, pokývala záporne hlavou a pokorne schádzala dolu, pritláčajúc zničený majetoček k prepadnutej hrudi.

  Zamrzelo ju to.

  Fakt len hubujem, ziapem a dávam všetkým a všade najavo, že: Aha, toto som, ja! Tu som! Zaujímajte sa o mňa! A pritom...

  Čo možno najtichšie zatvorila dvere a doslova po špičkách vošla späť k posteli. Franforce jej pripomenuli iné. Prelustrovala pohľadom lôžko. Bol tam. Zastrčený už kúsok v pelesti postele, ešte zhúžvanejší. Prebal knihy. Vzala ho a nežne vyrovnávala. Akoby bol živý. „Dobre, ja nie som zodpovedná za stav, v akom som ťa našla, ale skúsim ti pomôcť.“
  Povedala si v duchu.

  Nepatrilo to prebalu.

  Sedela nad ním a premeriavala si ho z každej strany. Skrkvance vytvárali zvláštnu vráskavú štruktúru. Márne ich pohládzala. Zachovávali si ju. Čo ho to tak vytočilo? Porovnávala so svojím, opatrne stiahnutým z knižky, novým, nepoškodeným. Iritujú ho prebaly? Farba? Dizajn? Typ písma? Anotácia? Tá fotka autora? Súpis jeho ďalších diel?

  S rukou pod bradou prehrávala si diaĺóg. Naštvala ho tá čítačka. Ale o tej sa dozvedel, až dnes. A obal zničil pravdepodobne už skôr. Odľahlo jej. Jej čítačka dostala malé bezvýznamné plus. Už vie, čo urobí! Pozve ho na ňu! Oficiálne. A basta. Bude vidieť, čo robí. A že ona to urobí na sto percent! Neodflákne nič. Všetko dôkladne pripraví. Možno bude aj autor rád, že tam bude mať poslucháča, čo s ním bude viesť zmysluplný rozhovor. Tak... „Tak, len pokiaľ je on naozaj literárnym kritikom!“ Oponoval kolega zdravý rozum.

  Tak... A je zas na začiatku.

  Smutne pozrela na dvere. Prešiel večer, noc sa blížila k prostriedku, ale nikto viac nezaklopal. On nezaklopal. Ale aj tak príde. To len trochu teraz trucuje, aby si zachoval formu a urobil dojem.

XV.

  Pokúšal sa zaspať. Sprcha nezabrala. Čisté pyžamo už vôbec nie. Všetko na ňom horelo, menilo sa na hnusnú lepkavú tekutinu, pretransformovávalo do nej a otravovalo ho. Najradšej by na seba hodil kabát a šiel von. Vyvetrať sa. Nechať sa vyfúkať, ochladnúť. Von. Do ulíc. Ako inokedy.

  Nie! Dnes just nepôjde. Nechce nikoho vidieť! Zvlášť, ak by stretol ju... „Nikdy predtým si ju nestretol, tak prečo si na to nárokuješ práve teraz?!“ Zákon schválnosti! „Riskneš to?!“ Nie! Radšej bude smrdieť ako pakôň, ale ...Nie!

  Zachumlal sa hlbšie do prikrývky, zaliezol do nej ako do ulity. Čo tam po tom, že je pre dnešný deň pritesná. Pod tmavým paplónom bolo priveľmi jasno. Prechádzala sa tam po jeho byte, ohmatávala rohy poličiek a obrysy nábytku. V jeho klobúku.

  „Ozaj! Má tvoj klobúk! Máš zámienku ju... povedzme navštíviť.“ Nie! Nikdy! Nebude sa strápňovať. Nenechá sa lustrovať nejakou... nejakou... „...mladá, krásna, sebavedomá, cieľavedomá... A just by si chcel byť tým cieľom....“

   Vykopol paplón. A následne si pokojne, spomalene doľahol zas do vlhkých navliečok, s rukami pod hlavou. Nikam nepôjde. Bude pekne strúhať formu. Má čo robiť, aby si... Došľaka! Veď prvý dojem sa nedá urobiť na druhýkrát!  Trochu mu to skazilo náladu, ale len trochu. Povie si pekne so  Scarlet Ó Hara. „Zajtra! Aj zajtra je deň!“

  „Zajtra je nedeľa, kámo! Nepôjde do roboty a ani ty nechodíš na raňajky. Máš smolu. Dojem sa bude strúhať dlhšie.“

  Toľko pokazenej nálady. Privrel oči a skúsil predstaviť si jej vlasy, ktorých  sa náhodou, nečakanou náhodou, mohol dotýkať.  Figu. Boli mokré a polepené zvyškami krvi. Tak tvár. To by šlo. Tvár mala hladkú, jemnú, kožu príjemnú na dotyk...

  „A jéje.. to zas bude noc!“ Zhrozene sa zahľadel na vyvýšený kopček, čo sa mu zvrásnil z prikrývky.

  Skúsi sa k nemu podkopať zvnútra a dohovoriť mu, že sopečné vyvreniny boli len omylom zaznamenané seizmografom a nič sa v skutočnosti nedeje... Neochotne vytiahol ruku spod hlavy a ponoril pod paplón.

  ...to zas bude noc.

domiceli