Mr. GOLD - Iba každá druhá 12. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

12. kapitola

Stmieva sa

XIII.

  Pustil vodu v kuchyni na plné pecky, ale nemal v úmysle sa umyť ani napiť. To si uvedomil v momente, keď prisilný prúd, prevalil sklenený pohár a dopadajúc na jeho tenké oblé telo špliechal kade-tade, hlavne na neho. Kontraproduktívne. Stopol vodu a zaprel sa o obe päste, akoby cez ne chcel do výlevky vytlačiť svoju nervozitu, hnev a podráždenosť v jednom toku, nech to odnesú posledné kvapky. Hej, toto bola posledná kvapka. A tak sa zdalo, že už je všetko tak, ako má byť.

  „A čo s tým máš vôbec spoločné?! To, že nejaké miniatúrne kníhkupectvo zorganizuje čítačku tamtoho... Pozvali ťa? Tak čo vyšiluješ?“ Ústami mu trhlo do úškľabku a zas a zas. Pristihol sa pri niečom, čo sa nedá nazvať smiech, leda tak ten cez slzy. Cez hnev. Cez bezmocnosť.

  Prehrabol si vlasy, stále zabúdajúc, aké sú krátke a že vôbec tento pohyb rúk nepotrebujú. Mal by ho čím skôr vyradiť z databázy. Zhlboka vzdychol a vracal sa do izby.

  Nebola tam. „A čo si čakal? Veď si ju sprosto vyhodil!“ Až teraz ho to zamrzelo. Potriasol hlavou. A zopakoval si otázku. „A čo si čakal?“ Teraz sa mu však ukázala z iného uhla pohľadu. Pristihol sa pri niečom, čo pripomínalo účtovnícky manier má dať-dal. Prečo si ju vlastne pozýval? Prečo si ju všímaš? Čo si čakal... nechal poslednú otázku v minulom čase, akoby budúcnosť nemala ani byť. A možno ani nebude.

  Spod kresla vykúkala dobre známa guľa z papiera. Prebal knižky. Zastokol ruky hlboko do vreciek a spomalene, dôležito sa k nej pohol. Špičkou topánky ju vykopol zo skrýše a chvíľu sa na ňu mlčky díval. Potom chvíľu ďobal, či sa neprevráti a neodhalí zas kus nechutného ksichtu toho... toho... Ukázala. Nadvihol nohu, nechal zmeravieť vo vzduchu a zúrivo ju spustil dolu. A zas a zas! Akoby ten lesklý papier bol človekom a on mal právo ho zadupať pod čiernu zem. Pod perzský koberec?

  - Radšej sa ani nepýtam, čo je s úbohou knižkou, keď už jej obal skončil takto... neslávne. – ozvalo sa z predsiene.

  Zostal sa krútiť na rozdupanej guli, len hlavu natočil bokom.

  - Myslel som, že som ťa vyhodil. – vyliezlo z neho a neznelo to veľmi povzbudivo.

 - Myslela som, že si to rozmyslíte, tak som sa vrátila. To, aby ste nemuseli zas vymýšľať nejaké tie finty, ako ma znovu pozvať na rande, ako ospravedlnenie za... za ten nevydarený obed, za tú rozbitú hlavu... povedzme. -  bľabotala, len aby sa nezvrtla a nezmizla a... zas sa nevracala z chodby, z polcesty  späť, ako pred chvíľkou. 

  Chvíľu na ňu iba hľadel. Mladá, krásna, sebavedomá. Cieľavedomá... „Ty si trúfaš byť jej cieľom? Nebola doteraz skôr ona tvojím?!“

  - Nič o mne nevieš. Čo ak som úchyl a vyhadzovom som ti veľkoryso zachránil včas život?! Čo ak som schopný ti ho zničiť ...mávnutím ruky? – urobil nevierohodné gesto zle obkukané z nejakej rozprávky o mocnom čarodejovi.

  - Skúsiť ste to už skúsili, ale ja mám tvrdú hlavu. Aj povahu. Ja sa len tak ľahko nevzdám. A teraz už vôbec nie. Mám rada tajomstvá a vy ste jedno z najväčších! Chcem vedieť, kto v skutočnosti ste a chcem vedieť aj to, prečo vás moje reči vždy tak iritujú...- zas sa pristihla, že meľní prsty jednou rukou na druhej a ošíva sa. Taký nemožný zlozvyk.

  Nadvihol kútik úst.

  - A čo ak si to tajomstvo chcem nechať pre seba? Nestojím o to, aby si ma lustrovala a vyťahovala o mne ...a zo mňa informácie. Nič z môjho života, čo bolo, už nie je dôležité. – pokúsil sa odkopnúť placku z prebalu, ale zostala ako prilepená. Ani druhý pokus nevyšiel.

  To ju pobavilo. Našla odvahu vystúpiť z tieňa verají, pristúpiť a doslova ju odlepiť z koberca. Držiac ju medzi dvoma prstami radšej cúvla späť o krok.

  - Aspoň tento malý kúsok skladačky by ste mi mohli odtajniť... To je tá kniha naozaj až taká zlá? Ste literárny kritik a už ste ani nenašli slov, tak... Odpovedzte mi aspoň na toto. - zameriavala úbohý obal a doslova ten zhúžvaný žvachol  očami prosila, nech jej dajako napovie.

  - Nie, nikdy! Vyhoď si to z hlavy! Pokojne aj tou dierou, čo som ti tam dnes spravil, drahá! – zasyčal jej tesne pri tvári, priskočiac náhle ako predátor, až teraz pocítiac, ako krásne jemne vonia. Skoro ho to obmäkčilo. Skoro.

  - Že ste vulgárny a sprostý v preslovoch už beriem, ako vašu charakteristickú črtu. Zvykám si rýchlo, ale nevzdávam sa. Tiež...nikdy! – nemala problém priblížiť sa k nemu ešte o pár nebezpečných centimetrov.

  Videla, ako sa mu hýbu nozdry a do vrások skladajú pery. Ako sa prehlbujú dve kolmé vrásky na čele a lesk v očiach zmatnieva.

  Videl, ako sa trasie, ako jej cukajú kútiky pier a chvejú sa riasy. Ako pri končekoch vlasov vystupuje pot a pleť chytá svetlejší odtieň. A tá vôňa...

  Opatrne sa jej prostredníkom a palcom ako klieštikmi dotkol líc a zliezol po nich k brade, aby sa zelektrizovaný jemnou pleťou vrátil späť a tentokrát pritlačil. 

  Donútilo ju to myknúť hlavou a prižmúriť oči, ale nevymykla sa z jeho drsného zovretia. „Došľaka, ale, čo ak je to ozaj úchyl? Pokoj, kolená máš voľné, presný zásah medzi tie jeho to istí. To dáš... keby bolo treba..“

  - Už si niekedy milovala? Tak skutočne?! Až tak, že si si myslela, že to musí byť do konca života?! Navždy...- šepkal a pohľadom krúžil po kontúrach jej tváre, akoby si hľadal miestečko na pristátie svojich nerozhodných, ale rozhodnutých pier.

  Ani sa nepohla. Každý pohyb by totiž znamenal, že jeho prsty zmiznú a čo ak sa už nebudú chcieť vrátiť. „Záleží ti na tom, aby tam zostali? Aby sa vracali?“ 

  Mala pocit, že červenie. Nebol to len pocit. Zaregistroval to a zneistel. Odtiahol ruku ako popálený.

  - Ja som... ja ...nehovoril som teraz o sebe. O nás dvoch. Nedomýšľaj si! Medzi nami dvoma nič nie je! Nič! ..a ani nebude! Nefungovalo by to. Sme z iných svetov! Galaxií, dimenzií... nepatríme k sebe. Nehodíme sa! Vekový rozdiel. Konvencie. Povaha. Čo ja viem, čo všetko! Sme ako kosa na kameň...- tápal, ako by ju dostatočne usmernil aj odradil.

  Ešte stále v ruke držala obal knižky. Šuchotal, ako sa jej ruka triasla, ale ten ju teraz nezaujímal. Ten nie... 

  „Čo sa to deje?! Prečo sa nevládze pohnúť z miesta?! Kde dala jazyk?! Čo to s ňou porobil tento odporný, hašterivý, ukričaný muž?! Ovláda mágiu?! Kúzla?! Počaroval jej?!" Možno, ale stále má svoju vôľu! A má záujem...

  - Ani sám neveríte tomu, čo z vás lezie. – uzavrela potichu trápne ticho. - Nie ste dobrý klamár. - dodala stále šeptom, ale patrične sebavedomo.

  Nedokázal sa dívať na ňu a ani jej smerom. Odhadovala ho pomerne presne a triafala v terči do najvyšších čísel. Každým slovom. Nešetrne, nebojácne. Presne!

  - Povedala by som, že len máte strach mi povedať pravdu, aby... aby ste ma náhodou nestratili. – vyrukovala rovno s priamym útokom.

  Rozosmial sa. Rozosmial sa tak, až sa prehýbal.

  - Ty ...ty... ty si ma vôbec nepočúvala?! Jasne som ti povedal, že nemám záujem! - zdôrazňoval každé slovo. -  Ďakujem, neprosím si! - otočil sa okolo vlastnej osi a rozhadzoval bezcieľne rukami. - Jeden sa snaží byť len trošku ústretový, ochotne zaplatí žene za knižku, ktorú ona drzo ukradla, nedovolí, aby zmokla, nechá si zožrať polku raňajok a zhostí sa donáškovej služby s ďalšími, pripraví možno zlý obed a nechtiac jej rozbije hlavu, ale... to neznamená, že ju chce, že ju balí! – namieril na ňu prst.

  - Nie, baliť možno nie, ...iba že ju asi tajne miluje! – natrčila aj ona svoj, zvrtla sa a zmizla skôr, ako jej zas stihol čosi hnusné odštekať. Hra na hrdinku, ktorá sa nevzdáva, práve zatiahla oponu. Na zdravom rozume celkom určite.

  Radšej pobehla dolu schodmi, aj kus po chodníku, kým sa chytila za hruď, kde jej šlo vnútro rozdrapiť. Pod dlaňou jej zašušťala amorfná pripomienka niekdajšieho prebalu, ktorý mu... asi zas ukradla. „Ty trapka, blbá! K čomu celé toto extempóre bolo dobré?! Takto sa zhovadiť! Strápniť! Znemožniť...Nauč sa držať jazyk za zubami! “

  Nenaučila. Nadávala si celú cestu domov.

domiceli