Mr. GOLD - Iba každá druhá 11. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

11. kapitola

Jedlá - nejedlá

XII.

  Čakal, že bude s nedôverou stáť a zízať do jeho ulity. Držať kabelku pred sebou ako štít s rúčkami zovretými v oboch pästiach a nechá sa zo dva-trikrát pozvať, kým konečne prekročí prah jedálne. Čo ani jedálňou nebola, len zhrnul zavadzajúci nábytok k stene, aby miniatúrny stolík trochu viac vynikol. Aspoň stoličky našiel kompatibilné, z jednej série, hoci nepoužíval nikdy ani jednu. Kreslo je kreslo. Prvá okupovala bočnú kuticu naložená prádlom, čo čakalo na žehličku a druhú našiel na balkóne, už trochu v agónii, ale trocha saponátovej vody je celkom fajn životabudič, hlavne pre umierajúce stoličky.

  Nie, nepostávala na prahu, sebavedomo ho prekročila a úplne drzo lustrovala všetko, na čo jej oči spod klobúka a prsty spod rukáva dosiahli. 

  Tak pŕŕŕ... upratoval som sám, nikto mi tu nebude kontrolovať stav chumáčového zvieratstva po kútoch, ani olizovať bruškami prstov poličky.

  - Nechcela by si mi pomôcť v kuchyni? – pozval ju so širokým úsmevom, len preto, aby ju mal radšej na očiach.

  - Nie, ďakujem. Nechcela. – odpovedala mu s ešte širším a sadla si do kresla. S rozpakmi spod zadku vytiahla jeho okuliare.

  - Ou-ou, tuším sme si kvit... – s trochou rozpakov pozrela na zdemolovaný rámik, z ktorého kdesi vypadlo sklíčko. Márne sa obzerala, ohmatkávala, pod sukňou ho nenašla.

  - To by som si netrúfol porovnávať, ale ak máš v úmysle čokoľvek mi tu rozbiť, ako splátku za svoju hlavu, nech sa páči. Mám to tu v prenájme a nemám v zmluve hmotnú zodpovednosť za škody...- rozšafne jej zas ponúkol lašovanie v izbe. -  Tie okuliare som si rozsadol sám. Ešte včera. Dovolíš? – opatrne jej ich vybral z prstov, trochu pobaštrngoval a nasadil si ich.

   Bez jedného sklíčka a s nožičkou, čo upažovala spoza ľavého ucha. 

  "To malo byť akože vtipné? Márny pokus." Musí ho zachrániť, inak fázu atraktivity môže začať budovať odznova.

  - V tom prípade vám radšej pomôžem v tej kuchyni. Riady sa rozbíjajú ľahšie, ako nábytok.– pomykala nozdrami, či sa jej podarí uhádnuť, čo za menu chystá.

  Nepodarilo. Motal sa tu naozaj ako doma. Nestíhala pozorovať, nieto pomáhať. 

  "Ahá, on sa chcel len predviesť, aký je zručný a pochváliť, že jedlo nevyberá na poslednú chvíľu z chladničky a neprihrieva v mikrovlnke." 

  V trúbe, krásne teplo vysvietenej, trónila misa z jánskeho skla a na sporáku nadskakovala pokrievka na hrnci. Taniere vopred naaranžované. To bude uhorka a nič viac? Skromná obloha.

  Opretá o veraje, šúchala si bosé nohy jednu o druhú, lebo, ako pochopila, trochu ošívať sa nezaškodí.

  - Neočakávate, že budem neformálne komunikovať o takých blbostiach ako sú koreniny a vhodnosť vína k jedlu a podobne, však nie?! – naklonila hlavu doboku, aby zazrela, z čoho para ho to obliala, keď nadvihol pokrievku.

  - Očakávam, že si budeš vážiť môjho počinu, aj keď ide iba o štuchané zemiaky s anglickými rezňami. Na polievku som nemal čas a predjedlo a dezert...Vieš, ja nejako nie som na tie predohry a dohry stavaný. – vyšiel z pary a zámerne odkrivkal k trúbe, aby si vyslúžil trochu tej úcty a rýchle zabudnutie na dvojzmyselné zafarbenie poznámky.

  - Hmmm, asi by som mala povedať, že jéj, aj moja babka také robievala, prípadne, že ide o moje najobľúbenejšie jedlo. – premieľala bezcieľne prstami a predstava rezňov z tejto krajiny sa jej zúžila na niečo suché, mastné, prípadne nudné.

  - A nie je? – nadvihol vrchnák na mise, v ktorej to ešte bublalo zlatožltou cibuľkou na stápajúcej sa anglickej slanine, pod vrstvou ktorej sa, pravdepodobne, skrývalo mäso. Bože, to bude roboty všetok ten sajrajt zoškrabať, aby sa dostala k čistému rezňu.

  Pobadala, že je trochu sklamaný. Asi prejavuje málo nadšenia. "A čo čakal, že mu tu bude dávať obdivné lajky?" Patrí sa to. Dobre, keď naloží, pochváli ho za estetický dojem.

  Nepochválila. Nakázal jej, nech si naloží sama, koľko chce a odnesie do jedálne aj jeho porciu. Kým zvrchu lustrovala náklad na tanieri, položil na stôl fľašu minerálky a poprial jej dobrú chuť. 

  S nevôľou sa díval, ako sa prple v jeho kulinárskom umení a nadával si, že neobjednal pizzu, ako mal pôvodne v úmysle.

  Nešťastne sa hrabala v podľa nej absolútne nekompatibilných častiach nádielky a nadávala si, aká je odporná a ako môže byť rada, že sa snažil a neobjednal napríklad pizzu.

  To nezačína dobre.

  To nepokračuje dobre.

  Obaja sa cítili, ako figúrky nanovo postavené na štart hry. Len kto bude hádzať kockou?! Možno by mohla začať. Je v podstate na rade. Nie, na večeru ho pozývať nebude. Skúsi konverzáciu. Ale, ktorú z tém? Práca? Rodina? Počasie? Došľaka, všetko sú to tenké ľady, a každý krok môže znamenať, že hra skončí skôr, ako prejde prvé koliečko.

  - Niečo vážne v práci? Dnes sa málo usmievaš. – predbehol ju napokon, keď jej mlčanie už nemohol vydržať. 

  Ok, že jej nechutí, celkom chápe, nevybral osvedčenú klasiku a risk sa mu nevyplatil. Záujem o ňu sa dá prejaviť aj inak. Práca, ak nejaká je, to vždy istí.

  - Ani nie. Klasika. Chystáme čítačku pre autora tej poslednej novinky, čo vyšla. – odpila si z pohára, aby sa mohla niečoho chytiť aj fyzicky, lebo slovám veľmi neverila.

  - Viete, tej, čo sme si... čo ste mi... kúpili. – cítila sa hrdinsky, veď poľahky nakriatla novú zaujímavú tému. 

  Budú sa baviť o knihe. Tam by nemala tápať. Len zistiť, či o nej má hovoriť v superlatívoch, či presne naopak, aby sa predsa len neblamovala. Čo ak je to fakt literárny kritik.

  Nečakala, že zbledne. Že zvážnie. Že sa mlčky odsunie. Že sa zamračí.

  - To ...akože ste ho pozvali sem?! Sem do tohto zapadákova?! Aby... On príde sem?! Načo?! Prečo?! Kto vám to kázal?! Čo to je za hlúpy nápad?! – zasypal ju otázkami. 

  Ale tón sa jej nepáčil. Muž oproti nej na ňu kričal. Nekričal. Reval!

  - Nehovorila som s ním...- začala spomalene, ešte stále spracovávajúc jeho náhly výbuch. - Teda...volala som mu, ale zdvihla to len jeho manželka a potvrdila účasť. Zdalo sa, že je nadšená. Potešená. Pyšná na svojho muža... Prídu vraj obaja. A radi. A...– odsunula sa tiež a mlčky sa dívala, ako sa mu náhle roztriasli ruky, kolená, celé telo a hoci sa očividne snažil premáhať, nedokázal to ovládnuť.

  Nič nechápala. Prečo ho práve takáto banalita rozrušila? Pracovná. Bežná. Nudná vec. Bežne sa konajú čítačky a prezentácie a vôbec. Bežne sa pozývajú autori hore-dolu po krajine, patrí to k ich poslaniu. Reklame...Čo sa to s ním deje?!

  -  Odíď... z môjho bytu. ...Hneď. Okamžite... – vnoril si ruku pod košeľu a viac si ju nevšímal.

  Zostala sedieť.

  Vstal a odišiel z miestnosti sám.

domiceli