RUMBELLE
Iba každá
druhá
1. kapitola
DNES
I.
Ešte chvíľu vážne zízal na skrkvaný
literárny týždenník. V podstate si to chcel naposledy, lebo najmenej stokrát
predtým bolo málo, odobriť a keby ten plátok mal tú schopnosť pritakávať
a byť na jeho strane, ochránil by svoje úbohé tenké stránky od jeho
nedočkavých prstov práve týmto. Nemal. Musel teda zniesť roztržité, takmer
násilné zaobchádzanie a byť rád, že neskončil nadobro dokrčený a
rozfranforcovaný ako jeho predchodcovia, v ktorých nenašiel to, čo hľadal.
A hľadal pozorne. A čakal denne.
Urobil ústretový krok. Vystrel sa, potriasol smerom
dohora rukou s hodinkami, aby klesli zo zápästia, nech ich môže objaté
palcom a ukazovákom vrátiť na pôvodné miesto. Zatiahol rukáv na košeli, na
saku, upravil jeho bezchybnú fazónu vpredu. Nahol hlavu dozadu a pošúchal
sa po naškrobenom limci kvalitného zvršku.
Stále si nejako nevedel zvyknúť na krátky
zostrih vlasov. Stále mu chýbal ich šuchot po pleciach a nebadané nachádzanie
tých vypadnutých, s ktorými sa lúčil pozorne a dlho. Trošku zženštilé
maniere. Polodlhé patrili k nemu. Nikdy by sa ich dobrovoľne nevzdal.
Nepýtali sa ho...
Rýchlo
natočil noviny a pozorne očami prebehol knižné novinky. Jeden jediný
riadok. Štvrtý zvrchu. Štvrtá linajka. Náhoda? Nie. Zakázal si rozpitvávať
akékoľvek konšpiračné teórie.
Zakázal si pousmiať sa. Ani ironicky. Ani
nijako. Znovu zopakoval tik s hodinkami. Potom natiahol ruku k stolu.
Prsty sa zachveli. Stránka tiež. Opatrne ju skrútil a priam otcovsky
nanominoval do vrecka.
Strčil do kabáta aj ruku, zaštrkotal kľúčmi,
drobnými mincami, smietkami, odrobinkami. Kde sa vo vreckách stále berú
omrvinky? Nikdy si tam nijaké jedlo nedáva. Nikdy ani nenápadne nekradne cukor
z reštiky. A predsa. Medzi bruškami prstov cítil čosi, čo radšej
nevyťahoval na svetlo, aj keď ho to iritovalo.
Dnes je iný deň. Dnes sa nebude rozptyľovať
a vyhľadávať konflikty so samým sebou. Nemieni ani komparatívne skladať
včera a dnes s víziou prípadného zajtra. Dnes má niečo iné za lubom.
V duchu si prešiel trasu, ktorú pozorne naplánoval
už zavčas rána, hneď, ako vystrelil z postele na neodbytný budík. Kdeže,
klamal by sám seba. Aj v noci plánoval. Aj celé dni predtým.
Je konečne dnes. Zas sa pohľadom vrátil
k novinám. Nemusel ich ani vyťahovať. Štvrtá linajka. Poradové číslo, meno
autora, názov knihy. Striaslo ho. Nič z toho sa mu nepáčilo
a predsa...
Tentokrát hodinkám venoval tiež zamračený
pohľad. Krátko pred deviatou. Práve otvárajú. Skoro všade. Raňajky a káva
však musia počkať.
Pozdravil chodbové zrkadlo prehĺbením vrásky
na čele, rovnako obišiel klobúk. Tá krava v obchode klamala. Nepristal mu.
Môže vyraziť.
Mesto sa budilo len neochotne a tomu
nasvedčovala aj tempo. Zásobovači spomalene cúvali a ešte spomalenejšie vycúvavali
z dvorov prevádzok, čašníci vykúkali a zaliezali do tepla lokálov,
ako panáčikovia v domčeku na meranie teploty. Ženská s cirkovou
metlou, čo nemilosrdne denno-denne zoškrabávala dažďom prilepené listy
o chodník alebo melniace sa vajgle či stopené žuvačky podľa ponuky ročného
obdobia, s vervou tentokrát vírila
prach na všetkých a na všetko.
V minulosti ju zopárkrát vyzval na súboj,
keď svojou vychádzkovou palicou zámerne zavadil o jej metlu a potom
sa nemo handrkovali o životný priestor na tomto chodníku. Dnes však
ochotne prehral kontumačne, keď ju veľkým oblúkom, dôkladne sa však vyhýbajúc
trávniku s natlačenou chodníkovou nádielkou, aby si nezaprášil elegantné
topánky, obišiel. Dlabala na neho, ako vždy a znechutene vlastnou
podrážkou zošúchavala priveľmi životaschopnú, rozšliapnutú asi napolitánku zo svojho teritória. Zostal
po nej fľak.
Klopy kabáta sa mu otvárali a zas
privierali, ale čím rýchlejšie šiel, tým menej stíhali. Zostali dokorán.
Pohľadom hľadal starú známu budovu.
S dreveným štýlovým výkladom, plnú lesklých obálok kníh, ktoré hrdo stáli
za sklom a odmietali sa zhovárať so všetečnými listami obrích stromov, čo
ktosi nekonečne dávno povysádzal pozdĺž celej ulice, natruc asfaltu, ktorý sa
zbytočne odúval.
Malé zastrčené kníhkupectvo nelákalo veľmi
zákazníkov. Väčšinou bývalo prázdne a vedúci i jeho zamestnanci
pramálo činili pre jeho propagáciu. Hrabkalo si na vlastnom, skôr alternatívnej
literatúre sa venujúcom piesočku a megalomanský knižný trh plný hodinových
bestsellerov ich nezaujímal. Bolo však jediné široko-ďaleko v tomto
predmestskom zapadákove, tak ho magistrát podporoval, aby dotácie na kultúru
a vzdelanie celkom nevyschli.
Zachraňovala ho knižnica na vrchnom poschodí
a pár zblúdilých duší, ktorým šuchot kníh ešte stále spríjemňoval život.
Nájsť zapatrošené okuliare bývalo ľahšie ako vnúčatami načmárané heslo od PC.
Nebol ani kupujúci, ani člen knižnice. Zastavoval
sa tu iba raz za čas. A väčšinou zbytočne. Nebol by to robil, keby ho
neodstrihli od internetu a prakticky od všetkých možných technológií.
Nemal ani blbý mobil. Mal iba okuliare. Aj tie večne stratené. Doma bývali vždy
za mikrovlnkou. Odvykol si pripravovať stravu, nemal mikrovlnku. Nemal
okuliare.
Zastal pred výkladom a mračil sa. Skôr
žmúril a hľadal, či to, po čo prišiel, nenájde už vo výklade. Akú bude mať
obálku?! Tápal. Aký typ písma? Hádal. Čo za formát... a kvalita? Netrúfal
si odhadnúť. Číslica štyri sa mu spájala s modrou, trojka červená, dvojka
žltá, jednotka biela. Netušil prečo. Bude sklamaný, ak...?
Striasol to zo seba a zameral radšej
vchodové dvere.
II.
Staršia žena narovnala bezchybne narovnanú
kôpku knižiek na pulte. Pritlačila na ne dlaň a prižmúrila smerom do
ulice. Cez obrovský výklad toho veľa nevidela, bol plný kadejakých konštrukcií
s knižkami, ale presne vedela, čo ktoré okienko už odkrytého pouličného
pexesa skrýva.
Ideme zľava doprava, odvrchu.
Dnes je polojasno, bez väčších oblakov.
Srieň z plechových striech je fuč.
Manzardy a vrchné podlažia spia. Lebo
nevetrajú. Alebo nespia. Už dovetrali.
Stále neopravili na vlásku visiace „I“
v názve podniku.
V reštaurácii ešte len utierajú stoly.
Chodník suchý. Trafikantka zatiaľ nevyliala
vodu, čo jej natiekla do prevádzky.
Čerstvé koláče práve vykladajú tak, aby sa
odrážali vo zväčšovacom zrkadle nad nimi a starý pár okuliarnatých
dôchodcov ide z prvých ranných bohoslužieb.
A...
Ženou trhlo. Nervózne sa poobzerala okolo
seba, posunula okuliare na nose, aj práve narovnané knižky kúsok dopredu.
A zas dozadu.
- Nora! Norika...- stišovala hlas, hoci ju
muž vonku, čo mal očividne namierené práve k nim a momentálne bol
ešte dobrých sto metrov od obchodíka, nemohol počuť. - ...zas je tu! Ja na neho nemám nervy.
Normálne sa mi od nervozity ...chce... Čo urobíme?! – prekladala nohu cez nohu a snažila
sa presvedčiť kolegyňu, aby to vzala za ňu. Márne.
Splašená žena vykukla a zmizla späť
v sklade.
Brigádnička, čo sa ošívala pod privysokým
stojanom, kam mala povykladať nové prírastky sa na chvíľu k nim natočila,
ale nevenovali jej pozornosť. Šušotali si akosi rýchlejšie a jedovatejšie
ako inokedy. Stíchli na pár sekúnd. Zvonček na dverách práve ohlásil zákazníka.
Rozšušotali sa tichšie.
domiceli
Disclaimer: Picture by Lottie, T. Nadeau... :-)
je možná perfektná vizualizácia všetkých opisných prvkov, pekne dodetailovaných. Pôsobí tento diel melancholicky a mútne len na mňa? Hm, možno mi to iba chýbalo.
OdpovedaťOdstrániťprvá kapitola sa čítala veľmi dobre, vlastne som ju doslova zhltla :) neviem či mi chýbal tento tvoj realistický štýl jemne podobný Štvrtej a Prvej, alebo je to čisto o pocite z textu :) ..ale preboha čo ten zostrih :D tu "debilne vystrihaný pán R.C." dostáva nový rozmer nielen v iniciálach (áno, citujem Štvrtú) :D akože ja chápem že žiadny človek nevyzerá celý život rovnako a pán R.C. nech si vlastne robí čo chce, ale... pomoc :D a Gold by ma možno zbalil aj bez vlasov ale neviem no :D snáď dorastú :D
OdpovedaťOdstrániťNuž, nový FF, nový človek...nejako mi to vychádzalo takto, že po tom všetkom, čo má za sebou, tak je táto zmena image pomerne nevyhnutná. V tomto FF to bude takto... ale postupom času... nie, nie, nebudem spojlerovať najnovší FF. :-D
Odstrániťs tým musím súhlasiť, príbehovo to sem zapadlo dokonale :) a viem že pán R.C. zmenil imidž aj v reálnom živote... ale je to bez vlasov stále on?! :D
Odstrániť