RUMBELLE - Akvárium... 1. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   1. kapitola

       Sotva na špičke zadku sa pokúša udržať točiacu stoličku v rovnakom štronze ako seba. V izbe je ticho. Absolútne aspoň pre ucho. Inak pôsobí dosť hlučne. Je to detská, poprepchávaná kadečím. Niekto tu nemá zmysel pre poriadok, ani ten formálny, ani reálny. A niekto zas zrejme rešpektuje nerešpektovateľné.

  Ako môže Emma dovoliť takúto anarchiu? Na tom písacom stolíku, ak pod tou jeden a pol metrovou vrstvou neidentifikovateľného skladaníka vôbec nejaký ten stolík je, musí byť najmenej tisíc vecí. Väčšinu z nich by  nevedela ani pomenovať. Hlavne tie, z ktorých trčia káble.

  Pozor. Niečo šramotí. Sviňa, je tam! Ako  predpokladala. Pod knižnicou. Pod jedinou skriňou, ktorú sama neodtiahne, ani ňou nepohne.

  Už vidno rypák.

  Bude to trvať asi dve-tri minúty, kým sa tá potvora osmelí vyliezť úplne a prebehne výmoľom z odhrnutého koberca k návnade...

  Zlyhala.

  Nedokáže sa jej dotknúť. Za nič na svete!

  Sviňa sa pokojne nažrala a čo nezožrala, odvliekla pod knižnicu. Divadlo na dnes skončilo. Môže ísť. Dnes už nevystrčí ani fúz.

  Zatvorila  dvere na detskej, skontrolovala, či zatvorené aj sú a dlho si umývala ruky. Už len pohľad na vypaseného potkana s odporne dlhým holým chvostom šibajúcim dookola jej stavia chlpy do pozoru. Umyla sa druhýkrát.

  Prešla okolo stále vypnutej telky, napravila pár magnetiek na chladničke a prezradila im, že o pár dní im domáci prinesú novú do série a vrátila sa do pracovne.

  Nie, dnes už nebude pracovať. Pozatvárala knihy, na kôpku zhrnula počmárané papiere, ceruzku zabodla medzi ostatné do stojanu a odhrnula záves. Stmievalo sa.

  Do radu áut pred panelákom sa pokúšal zaparkovať na posledné voľné miesto svoje staré, chrapčiace auto. Páčila sa jej tá farebná hra svetiel, čo dodala trávniku vzadu a ceste pred sebou odtiene sépiovej a odmysliac si všetky ostatné fára, zdalo sa jej, že sa posunula v čase a akási zažltnutá fotka ožila, rozžiarila sa a ...zhasla.

  Z auta vystúpil štíhly, temne pôsobiaci muž s polodlhými vlasmi. Vnoril sa ešte raz dnu, vytiahol barlu, koženú tašku a pozorne zamkol. Vyložil tašku na strechu auta. Skúsil kľučku. Natočil si barlu, vzal kufrík a dopadajúc na jednu nohu vykročil do vchodu. Zmizol pod brezami.

  Druhé divadlo dnes skončilo.

  Ešte začuje ako na poschodí zastavuje výťah a štrkot kľúčov. A buchnutie dverami, ktoré sa budú otvárať až zajtra na svitaní. A chvíľu bude ešte počuť ťukanie vypínačov. Susedia tu majú k sebe tak blízko a pritom...

  Zažal svetlo v medzichodbičke, vyzul sa a pozorne uložil topánky jednu vedľa druhej, aby do nich náročky kopol a pomohol ich rozhádzať aj palicou, o ktorú sa podopieral. Kufrík sťažka dopadol na botník.

  Zhasnúť na chodbičke, zažať v kúpeľke. Zamračiť sa na odraz v zrkadle, vzdať umývanie. Vypnúť svetlo tam, zapnúť tu.

  Otvorila sa mu miniatúrna izba garzónky. Nevyužitá linka, posteľ, stolík a počítač. A množstvo stále nevybalených škatúľ, kufrov a igelitiek.

  Oživil jediný obživnutia schopný predmet v izbe a len čo sa zozžiarila jeho obrazovka s tapetou púšte s červenkastým pieskom, zhasol v izbe a vyťukal obľúbený portál, vzdialiac sa od neho k malej zabudovanej chladničke, z ktorej vytiahol zmrznuté rožky a suchú salámu. Kým z toho bude požuvateľná večera, stihne preklikať väčšinu udalostí z domova i zo sveta.

  Bude počuť, ako sa na druhej strane steny zapája so siete iný počítač, možno aj nejaká tá hudba zas dnes bude. Dúfal, že nie stále tá istá dookola, ako za posledné dni. Dievča, čo majiteľom stráži byt počas dovolenky si užíva voľný čas po svojom. Pokiaľ si tam nevodí chlapov, nebude možno na ňu žalovať, že to s tou hudbou príliš preháňala. Možno. Susedia tu majú k sebe tak blízko a pritom...

   Už ňou mykalo a to skladbu, na ktorú nacvičovala choreografiu na konkurz, ešte ani nenašla. Vypočula si pár ukážok z iných, ale nemala čas, strácať čas. Už len pár dní.

  - Nemrzni, nemrzni! No, tááák. – krútila zadkom, rozcvičujúc sa.

  Základné kroky už zvládla, mala ich premyslené, vycizelované, ale tancovať s obrím plyšovým medveďom namiesto partnera ju už prestávalo baviť. Nemala inú šancu. Ema ju vopred upozornila, že si nepraje...

  - Tak odznova, macko...- nadhodila si ho a tričko pod ním bolo už úplne premočené, na okamih to zachladilo, kým sa k nemu opäť nepritúlila a nevykročila.

  Pokúšal sa zo zmrznutej guče na mastnom papieri odlepiť koliesko salámu. Dotrhalo sa, ako všetky predtým. V kombinácii so suchým rožkom sa mu dvíhal žalúdok, ale hlad je najlepší kuchár. Dnes už stránky o varení otvárať nebude. 

   Nemá si čím zahnať navodené chute. 

   Aj tie so zakázanými stranami si zakáže. 

   Nemá si kým zahnať navodené chute...

  Pousmial sa na obrazovku, keď si uvedomil, že mu prsty automaticky naťukali stránku Facebooku. Preroloval, nič nenašiel a zablúdil domov. Nijaké červené svetielka. Ani pridať priateľa, ani správa ani koment či lajk. Nikoho nikdy aj tak nepridával, nekomentoval a nelajkoval. Nijaké statusy. Iba...

  V kolonke chatu svietilo jediné meno, pravdepodobne nick, to mu už bolo jasné, veď kto sa dnes môže volať „Belle...“ a ten anglický zvyšok ani nevedel preložiť. Aha! Je tam!  Nádherný zelený krúžok. Je tam. Je tu! Telom mu prešli zimomriavky.

-          AKO SME SA DNES MALI, KRÁSKA?  –

  Aj v hluku z youtube kanála zaregistrovala správu. Medveď dostal padáka. Bez padáka. Doslova. Letel na koberec a prsty nedočkavo otvárali stránku s profilom. Je tam. Je tu...! Rumpelstiltskin píše...

domiceli