Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
61.kapitola
Peľové
zrnká
Skúšala posúvať obrie kvapky, ale boli
na opačnej strane barikády. Veľké francúzske okno z kuchyne orámovávalo teraz amorfne rozpitý obraz s ilúziou záhradnej scenérie, ale vodou oživené farby, boli priveľmi ostré, aby obdivovateľ nemraštil obočie. A to jej sa však po chvíľke vyrovnalo.
Vyzerala vypnutá. Bez mimiky, bez zbytočných rečí
aj gest. Vonku sa rozpršalo a ona s tým nerátala. Sotva pred pár
minútami dovešala beztak zhúžvané prádlo „od matky predstavenej“, v práčke zabudnuté odvečera, spokojná so
svojou bohabojnou činnosťou. Teraz sa musela dívať, ako namiesto viania a nasakovania čerstvého vzduchu, ťahajú
ho k zemi megakvapky a vietor ho zdobí všetkým tým rozmokvaným bordelom
zo záhrady, čo sa snaží skryť v jeho záhyboch.
- Snáď si nemala v úmysle to naozaj
nosiť? – oprel si bradu do medzierky jej krku a nechal sa prikvačiť
smutnou hlavou.
Preliezol si pažami dopredu, vliezol pod
košeľu a uložil dlaň na dlaň na jej holom bruchu, len palec nechal čo by žraloka
krúžiť okolo pupku, ako predátora okolo koristi, s úmyslom vlúpať sa doň aj tak skôr jazykom, len čo
overí, že každý v dome ešte spí.
- Dnešok je jedným z tých dní, kedy aj
moja káva bude potrebovať kávu...- zívol rozospatý, očividne nevyspatý,
prípadne vyspatý zle, mladý muž medzi verajami,
škrabkajúci sa všade možne, kde predpokladal, že budú zvyšky mozgu, čo mu
napovie, ako sa zachovať vždy, keď natrafí na zňuchávajúce sa súsošie týchto
dvoch, zvlášť, keď lešenie, čo má aspoň čiastočne zakrývať jednu zo sôch pred nepriazňou počasia aj zvedavými zrakmi, je
pravidelne rozkradnuté.
Mala zámienku prestať oplakávať svoje vintage
kúsky a predviesť sa navyše ako domáca pani.
Rozopla bezpečnostný pás jeho rúk a ospravedlnila
sa aspoň niekoľkými nežne prifúknutými bozkami pod okom, kde má každý kožu mäkkú a hladkú,
lebo napriek včerajšiemu holeniu, mala jeho tvár v tomto smere v iných partiách už citeľné nedostatky.
Prevzala od švagra dvierka kuchynskej linky,
ktorej vnútro práve zoskenovával a vyhodnocoval.
- Daj variť vodu, ja pripravím to ostatné na kávu. –
rozdelila prácu, zabudnúc na neho.
Zahmkal. Zamrzelo ju to.
- Nezazeraj, ty si tu za provianťáka, tak sa
čiň naplniť naše lačné žalúdky. – zachránil ju švagor skôr, ako sama stihla vymyslieť
výhovorku, prečo aj jeho promtne, dokonca si nárokoval podľa hodnosti na prednostné rozkazy, „nezamestnala“.
Zazvonil zvonček pred dverami.
- Ako rozkážete, drahí príbuzní...- zatiahol
s trochou sarkazmu, nenápadne sa prevlniac okolo nej, aby ju položil zas
na celé šľapy, lebo takto na špičkách, jej odev, čo tvorila vlastne len jeho
košeľa, fungoval totálne kontraproduktívne vzhľadom na svoju primárnu odievaciu funkciu. Odsotila ho vypučeným zadkom.
To sa už do dverí vlúpaval Henry, vedený
obrovským rodinným dáždnikom, z ktorého crčala voda a zaplavovala chodbičku
v predsieni rovnako intenzívne, ako koniec jeho balónového plášťa, čo sa
nechcel nechať zahanbiť a zalietal si vo vetre okolo Henryho, kým sa totálne nespil do nemoty. Obe plné
ruky mu znemožnili zvršok patrične spacifikovávať. Tak bol úplne mokrý. Z oboch strán.
- Chcel som čosi čerstvé, ale tie rašple
dôchodcovské, miestne, neprajné už museli stáť pred pekárňou od piatej. Neušla
sa mi ani strúhanka...- posťažoval sa a započal na stôl vykladať polotovary.
Múka, cukor, mlieko...bla-bla-bla...aha - napolitánky! Raňajky máme. – zalovila v kôpke
a schytala po prstoch.
- To je pre návštevu. – vysvetlil jej nevôľou
zmraštenému nosu. – Alebo sa dnes nejde...?- zadíval sa obratom na bratov, či zas
neprezradil viac, ako mal, keď už neprezradil skoro nič. – Belle, my dvaja máme
bojovú úlohu, upiecť nejakú tú bábovku. Na raňajky. V bruchu mi už
muzikanti chystajú koncert od hladu, spolieham na teba, dievča, že vieš, čo a ako.
– otočil sa na ňu, ale vidiac jej zúfalý fejs so zubami zaťatými v spodnej
pere pochopil, koľká bije. A nemusel mať ani hodinky. A možno to už bol bubeník z čreva.
Edward sa schuti rozosmial, predstaviac si, ako psíček s mačičkou
varili...tortu. Štyri gazdiné v kuchyni, to bude mela. Psíček, mačička
a...ešte jeden psíček a ešte jeden psíček. To vyzerá skôr na pivný flám s prepečeným
bôčikom, feferónkami a chrenom, než na bábovičku.
- Nech sa páči, začnite. Komu sa nelení, tomu
sa čudujem. - dvihol navyše ruky, na znak, že on to vzdáva a pokynul bradou
bratovi - provianťákovi, aby sa chopil žezla. Ten však hrdo skryl ruky za
chrbát, nenápadne dočahujúc Belle, čo sa medzitým už zasunula za neho, akoby tu ani nebola a Henryho požiadavka bola adresovaná niekomu...niekomu...komukoľvek.
- Teda, nehnevajte sa! – zarazil Henry ruky
vbok a porozhliadol sa po svojich ošívajúcich sa pešiakoch. – Ešte včera
ste sa tu všetci chceli hrať na obyčajných ľudí, ale máte v tomto smere o spôsobe
žitia strednej vrstvy v hlavách vyzametané, že si dovolím tvrdiť,
že ste doslova dutí tak príšerne, že keby vás zožerie žralok, tak sa týždeň nepotopí! – poukazoval
na každého prstom, spokojný, že si mohol konečne vyložiť srdce a aj druhú
igelitku, kde po rozviazaní uzla a vyrolovaní privysokého papierového
vrecúška zaplnila kuchyňu vôňa čerstvého pečiva.
Vrhli
sa na zázrakom rozmnožený pomyselný chlieb a len tak bez nápravy, tlačili ešte
skoro teplé rožky do seba, akoby týždeň nejedli, svorne ignorujúc svojho spasiteľa. Ten však mal na ovečky spadeno.
- Obyčajní ľudia nevešajú prádlo, keď má liať
a nikdy si nevyperú všetko, lebo v niečom treba byť, kým tamto
nevyschne. Na svätého dindy, čo nebude nikdy! – osopil sa najskôr na Belle s nevôľou
si obzerajúc zas ďalšiu pánovu košeľu visiacu na jej útlom tele. - Obyčajní ľudia, majú doma zásoby, lebo žalúdok
je sviňa a chce jesť niekoľkokrát denne! – naložil aj Goldovi a aby brat
nevyšiel skrátka, priložil aj jemu. - A obyčajní ľudia vstávajú zavčasu,
chodia do práce a starajú sa o rodinu! –
Na neho bol očividne najhnusnejší.
Mäkké
sústa im v ústach skameneli a len horko-ťažko sa presúvali dolu
krkom.
Henry mal pravdu. Z rečí sa nikto nenaje
a nejde len o ten kus žvanca. Celé si to predstavovali ako Hurvínek válku a deň za dňom im
kladie pod nohy polená a oni nie sú schopní si z nich robiť odrazové
mostíky, tobôž vďaka nim zabezpečiť a udržiavať aspoň teplo v rodinnom krbe.
V dome začínala byť fyzicky taká zima,
že aj muchy zhľadúvali tepláky.
Žiaľ, nie len fyzická...
- Láska síce zahreje, ale uhlie je uhlie. - ku podivu cynicky, čo by od starého dobrého, úslužného a vždy slušného a úctivého služobníka nikdy nečakali, chrstol ešte dvojici túliacej sa zas k sebe, lebo reči o žralokovi pripomenuli Goldovi jeho palce a ich pupkový, stred sveta objavujúci, nápad.
Ale, keď sa už hrajú na "ľuď", tak zrejme so všetkým, čo k tomu patrí. K obyčajnému človeku si každý dovolí. A doma je každý generál. A tu Henry doma je. Nesvoj, ale...je doma. Nechce, ale... Nechce!
- Vrátime sa na zámok...- navrhol
dobrák Henry.
- Nikdy! – vypľuli trojhlasne a mysleli to
vážne, vytasiac proti nemu svoje ohlodané rožky.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára