Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
71.kapitola
Peľové
zrnká
Škoda, mohla tie schody počítať
a potom sa chváliť, aj keď len sama pred sebou, že to dala. Tá veža sa
zvonka až taká vysoká nezdala byť a to ešte nevie, či na vrchu nájde to,
čo hľadá. Koho hľadá.
Slimačie zátišia ju už celú skoro domotali
a teraz už aj chápala, načo je povraz, ktorého koniec visel dolu
a tiahol sa stredom špirály, vytvorenej umne z jeden do druhého založených
kamenných monolitov, až kdesi do neba. Buď mohla ísť bojazlivo, oboma rukami sa
držiac steny, našľapujúc na ich širšiu plochu, ale o to väčšie kroky by musela
robiť, alebo jedna ruka sem, druhú istil povraz. Ísť po tých sotva na piaď
veľkých, či skôr malých plôškach točitého schodišťa bližšie k stredu, neprichádzalo vôbec do
úvahy. Švihlo by jej z točenia hlavy. Dozaista.
Vlhko sa jej dostávalo do pórov, ktoré mu
nechtiac otvorili cestu, keď sa zbavovali potu a vzduch bol napriek letu
a neskorému popoludniu potuchnuto studený.
- Haló, si tu?! – zakričala, pri každých
zvláštne kovaných vrátach, okolo ktorých prechádzala a ktorými ani za svet
nepohla, len čo si zaslizila ruky od mokrého dreva, aj korózii poddávajúceho
kovu, ktorými boli obité.
Zase len vnútorný monológ o tom, prečo ho vôbec hľadá.
Keď chcel zostať hladný, mali sa na neho všetci vykašľať a nechať ho
trucovať ako malého chlapca a stále dookola, plus nejaké tie pochvaly na
svoju vlastnú ústretovosť a úslužnosť a...
Dobre. Priznáva. Chýba jej. Už pred
obedom zmizol a toto bol posledný Henryho tromf, kde ho ísť hľadať. Henry
si nasucho utrel pot, vyšvihnúc oči smerom hore a prenechal jej štafetu
ako pravý grand, ešte úslužnejšie ako inokedy, takmer ju presvedčiac, že je to pre ňu česť, priam privilégium, ktoré by inému nedoprial, terigať sa stovky schodov kdesi do neba.
Práve testovala, či jedna zo spodníc prežije
funkciu vreckovky na pot, keď hore, nad jej hlavou, čosi zavŕzgalo a ukázal sa konečne pás
svetla iný, ako z úzkych, vodorovných, akoby len zárezov v murive vonkajšieho plášťa veže.
Prekonala tých pár schodov a vidiac jedny z ďalších dvier poodchýlené, s úsmevom
nakukla do miestnosti. Miniatúrnej, osvetlenej len o trochu väčším pásom
svetla ako boli tie na schodisku. Prázdnej kutice.
Ale bol tu. Nedávno. Možno pred chvíľkou. Na veľkej
truhlici, jedinom väčšom kuse nábytku tu, boli ešte rozložené súčasti odevu, ktorý mal
na sebe počas „audiencie“.
Neodolala, podišla k nim a obzerala
si ich najskôr pohľadom, potom dlaňami a pohládzala najmä totálne bláhovým
úsmevom.
- Nepatria mi. Boli otcove. Inauguračné, to
hej, ale od týchto formalít sa za mojich čias už upustilo. Škoda, však? – stál vo
dverách, akoby on bol návštevou a nie ona.
- K vašim službám, vaša výsosť, rytier
môj...- natočila sa k nemu a vystrúhala smiešny pukerlík.
Striasol sa ako mokrý pes, alebo ako by ho
práve preskočila smrtka.
.- Netáraj! - vôbec nesúhlasil. - Apropó, som videl tú úslužnosť ráno v kuchyni.
Tristo rokov dozadu sa váľaš dolu v hladomorni a polemizuješ s potkanmi o fumkcii lady v stredovekej hierarchii. O chlebe a o vode.– zadrel, lebo neobedoval. – Kašli na to. – natrčil k nej ústretovo ruku a vysunúc hlavu von z verají
prižmúril smerom hore, v duchu počítajúc, ako je to ešte vysoko. Ďaleko. Točito. Strmo.
Neurazila sa, nepozastavila nad jeho neomalenou strohosťou, ani patrične neodvrkla. Poslúchla. Spôsobne mu podala svoju upotenú
ruku, predtým ju aspoň trochu pošúchajúc o zadok.
Nerozpakoval sa ju ťahať ešte pár otočiek,
kým jej dal prednosť pred veľkými, dokorán v ten moment otváranými
dverami , za ktorými sa ukázalo ono nebo.
- Nech sa páči, sme na úplnom konci sveta. –
usmial sa.
- A čo tu...? – žmúrila po dlhom čase
oslepená slnkom, podkasávajú množstvo spodníc, aby sa jej lepšie brali teraz o čosi
vyššie schody smerom von.
- Tu do teba tak zľahka strčím, drahá...-
pritiahol sa k nej a skôr, ako vyšla prvý krok na malú ochodzu,
namiesto strčenia si ju pritiahol a nadýchol sa z nej, až sa skoro
zatackala, sparalizovaná jeho prudkým dotykom, ale vymanila sa z obruče
dlaní a vyšla von.
Nenasledoval ju. Hneď. Zostal stáť v prítmí
schodiska a dívať sa, ako si ju ako prvý podá vietor. Zvedavec, pobláznený
rovnako jej prítomnosťou ako on sám, ponadvihoval pramene vlasov, vydul malé rukáviky a skúsil
to i s vrchnou sukňou, i s tými ostatnými. Mala čo robiť,
aby sa mu bránila a zároveň si zacláňala výhľad, čo jej slnko zas chcelo
znemožniť.
- Neuveriteľne krásny výhľad! – zakričala,
aby prehlušila poryvy vetra a dvihla ruky dovysoka, prestrčiac sa hlbšie
do medzery v obrube ochodze, aby mohla lepšie nasávať obrazy, zvuky a pachy, čo jej vyčarovala táto výška nad hradom.
„Krásny...to si tiež myslím...“ skutočne si pomyslel,
majúc však v ráme verají iba ju, rozfúkanú a svetlomodrú, obdobnú ako
bola letná obloha.
Opatrne vyšiel, na okamih zatvoril oči a skúsil
zhlboka dýchať, ale nečakane sa prilepila chrbtom k nemu, položiac si hlavu na jeho plece, uzamknúc sa jeho
pažami, ktoré akoby chránila krehkým putom tých svojich, na nich položených.
Dýchala stále zhlboka, hoci telom už nasávala jeho.
Jeho vôňa sa jej miešala so vzduchom. Vdychovala
ich, pozorne triediac všetky ingrediencie. Kým prvé ju mierne ukolísavali
blaženým pocitom spolupatričnosti, druhé v nej rozdúchavali obdobný vír
túžby, z akého obvinila jeho pred Edwardom. Počula, ako aj jemu samotnému priveľmi prudko bije srdce. Z triašky obvinila poryvy vetra.
Otočila sa k nemu, ale musela skoro
kričať.
- Keď už musím padnúť... Nechceš aj ty so
mnou? Pozývam ťa. – odtiahla sa kúsok a doširoka
otvorila náruč, akoby chcela vzlietnuť, aj keď s úmyslom pristáť spoločne, kdesi tu, ešte hore, na dlažbe ochodze a riskovať Darwinovu cenu, ak by sa príliš neovládli...
- Má to jeden háčik, drahá. Mám fóbiu z výšok.
Ďalej od týchto dvier ma nedostaneš ani heverom. A ver mi, že tu by to ...tu
by mi to...ani nefungovalo...- nešťastne pozrel ako pri zločine prichytené
šteňa a vťahoval sa do útrob schodiska, do bezpečia. Cúval.
Naklonila neveriacky hlavu k ramenu, ale
zdal sa jej poblednutý. Ktovie, možno tentokrát neklame. Vykročila k nemu a prehodila
paže za jeho krky. V tom momente ju vtiahol dnu a s pomocou prievanu
zabuchol dvere. Ocitli sa v tme, kým si oči na ňu zvykli.
Cítila jeho dlane vo vlasoch. Pohládzal ich
nežne, len po povrchu.
- Len som ti chcel ukázať, priznať sa ti, že som tiež
obyčajný človek a mám svoje chyby, ako každý iný. Svoje slabosti, ktorým
sa neviem vyhnúť a svoje maniere. Aj tie tabletky, čo si mi tajne vzala,
patria k jedným z nich... – zastavil v preslove a počkal si,
kým čosi nezahabká.
Trochu ľutoval, že nič nevidí. Skúsil
nahmatať jej tvár a identifikovať, ako sa asi zatvárila po obvinení.
Mlčala však. Tušila, že ešte neskončil. Iba hladkanie prestalo.
- Poď, vrátime sa do otcovej starej pracovne.
Musíme sa vážne pozhovárať. – dokončil, seknúc spoveď.
Nechal
ju stáť a jeho kroky zas mizli kdesi o podlažie nižšie.
Nahmatala studenú stenu a opatrne sa
pustila schod po schode dolu. Rástlo v nej napätie, čo sa dozvie a...čo
jej povie na to, že mu vzala...že ňúrala po vreckách...že...ako to, že je stále o krok vpredu?!
Kroky sa spomaľovali. Odvahy ubúdalo.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára