Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
76.kapitola
Peľové
zrnká
Stále mal pocit, že ho niečo prenasleduje. Niečo nedokončené, nedotiahnuté, neuzavreté...
Niečo, nie, niekto. Malých už pravdepodobne Henry dávno vyšikoval z tohto krídla,
ktoré si v každom prípade i čase robilo nárok na primeraný pokoj a ticho.
Narovnal sako prehodené na stoličke a pohľad mu padol na niekoľko listov
papiera, čo Henry nepovažoval za jej, tak ich tu nechal ležať, kým na rad na
upratovanie nepríde aj jeho izba.
„To je ono!“ doplo mu. „List! Ako len mohol
zabudnúť na jej list?! Hej, hej, nechcel ho ani vidieť, ale...nech! Nech by bol
aj rozlúčkový, aj plný výčitiek, nadávok, znesie a vulgarizmy. Nie,
neznesie! ...bol predsa od nej! Chce čítať jej list! Chce ho držať medzi prstami, cítiť tiché odozvy jeho povrchu, vôňu aj šepot ...papiera.“
- Henry! – zrúkol do chodby a ozvena jeho
hlas poroznášala kade-ľahšie.
Nevydržal. Vyšiel mu v ústrety.
Našiel ho stáť nad
malým psím bobkom uprostred chodby.
- Henry,
kde je pošta, čo ste brali z vily ešte v Storybrooku? Kde si dal
všetky tie...papiere, listy...- rozkladal nervózne rukami a starec sa
mierne mračil.
Nikdy sa nezaujímal o poštu takto rázne.
Veď mohol vedieť, že to potrebné a nevyhnutné vybaví a potom ...podľa
hierarchie. Až po smetný kôš.
- Nebolo tam nič podstatné, pane. Pár
letákov, pár akciových ponúk zo supermarketu, nejaký pokreslený papier, asi sa
Bae pred odchodom trochu nudil. – mykal Henry hlavou raz doľava, raz doprava,
akoby takto z pamäte vydolovával jednotlivé súčasti pošty. – Nič dôležité.
Vybavil som to. Vyhodil som to, pane. – nadvihol a spustil plecia,
zamieriac pohľad na ekskrement, strážiac ho, kým mu Edward nedoniesie niečo, na
čo to naložia a zodpovedne vynesú.
Roztriasol sa hnevom.
- Musel tam byť list! Iste tam bol list, Henry,
spomeň si! Kde si dal ten list od...List! – precedil už zúfalo medzi zuby a dal
by kráľovstvo a ruku a kilo soli, aj čokoľvek vzácne, za ten ...list.
- Všetko som vyhodil. Vonku pred bránou je
vrece s odpadom. Ako vždy, pane. – nadvihol úslužný komorník obočie, tváriac sa primerane nepríčetne, pokorne a úctivo, aby adrenalín v krvi nadriadeného zostal na pôvodnej úrovni.
- To je na hovno...- natrčil medzi chlapov
Edward lopatku, čo našiel v jednej z izieb pred krbom a zadíval sa
na brata, ktorý nevykazoval známky príčetnosti, tobôž duševnej pohody.
Ešte chvíľu sa tam ošíval. Odprisahali by, že
sliny sa mu čochvíľa spustia z kútikov pier a ak triaška prerastie do
intenzity pekárenského pomocníka prideleného k makovkám, zrejme schytajú
tou lopatkou. Len tak. Preventívne. Na ukľudnenie.
Našťastie sa zvrtol a namieril si to ku
vchodovým dverám.
Edward si nechal odobrať lopatku, Henry
nadhodom naložil na ňu bobok a postaviac sa k oknu, s patričným odstupom od nechutnej monštrancie, obaja sledovali,
ako rázne kráča nádvorím, ošľahávaný obrími ľadovými kvapkami, len tak, v košeli,
smerom k bráne.
- Ty, Henry, mne to tak pripadá, že sa ide
hrabať v kontajneroch. Nepreháňa to prispôsobovanie sa bežným smrteľníkom
trošku? ...- zmraštil Edward jednu nosnú chlopňu a zadíval sa na sluhu. –
Aký vzácny list to tam vlastne šiel hľadať?! Podľa toho, ako razantne, zrejme
najskôr lekárske prehlásenie o jeho spôsobilosti byť ešte normálnym človekom. Bez neho mu to neuveríme, však?! - skúsil zľahčovať situáciu.
Sluha spomalene potriasol hlavou, strčil ruku
do vrecka a vytiahol poskladaný, navyše dokrkvaný list papiera. Podal ho
mužovi vedľa seba.
- Hľadá toto. Dnes mi zakázala, aby som mu ho dal. Vraj,
keď ním opovrhol v ten moment, kedy mu ho dala a ani ho nevybral zo
schránky, tak to už nemá nijaký význam. – smutne proklamoval s hlavou nahnutou
k plecu, vidiac zrazu v daždi nie ponáhľajúceho sa bezmocného pána, ale laškujúcu,
totálne premočenú a zababranú od popola až po uši, schuti sa smejúcu dvojicu, čo sa
nevie nasýtiť prítomnosti toho druhého a dáva si to najavo sácaním a dovršovaním
diela skazy, čo sa vizáže týka. A hlavne ten šťastný smiech...na zadnom dvorčeku, kde na nich čakal so zbytočným už dáždnikom...
- Bola tu Belle? A ja to neviem?...asi ...nikto
to nevie... – komentoval si nechápavo Edward, rozkladajúc kus papiera.
Díval sa naň a naozaj sa mu nezdalo, že
by tu niekto bol kompletný.
- Toto je list od nej? Si si istý? – natočil papier
k Henrymu a ten prikývol.
Tu bude nekompletných asi viac.
Na papieri totiž neboli nijaké písmenká. Iba akási
nedokonalá kresbička, navyše celá pootláčaná, lebo to, čím bola stvorená, iste
nemohlo byť pero. Jasné, najskôr ceruzka
na oči, doplo mu. Takže je to od Belle. Ale, čo je to?!
- Tati, ja zas neviem, kde sú tu hajzlíky a treba
mi fakt silno. – ťahal ho za rukáv syn. – Jéj, čo to máš? To kto kreslil? Nejaká
šifra? Tajná? Môžem ti to pomôcť rozlúštiť? – ponúkol sa vytrhnutím papiera z otcových
rúk.
Ten sa ani nebránil Vlastne malý prišiel, ako
na zavolanie. On tieto haky-baky nemal šancu vstrebať a pochopiť, prečo sa
kvôli nim teraz jeho distingvovaný, dobre situovaný a vždy noblesne vyznievajúci brat hrabe v kontajneroch ako posledný z posledných. Bezďák nad bezďákov.
- Tak, na čo si prišiel, Holmes? – skúsil po chvíli.
- Vyzerá to, ako ten zvon. Taký ten sklenený,
pod ktorým bola ruža...toto, ale je hrozne smiešna ruža. – ukazoval chlapec
jednotlivé čiary a dospelákom sa aj tak neprepájali nijaké synapsy v mozgu,
ktoré by ich doviedli, prečo je táto čmáranica taká vzácna, akoby šlo
prinajmenšom o originál od Picassa, že sa kvôli nej oplatí sa ponižovať a strápňovať uprostred komunálneho odpadu.
- Načo by niekto dával ružu pod poklop? To
akože má byť truhla pre tú kvetinu, akože umrela? – skúsil byť Edward kreatívny
a ku podivu mu malý pritakal.
- Presne. To bola začarovaná ruža, rovnako,
ako Zviera. Ona odmeriavala Zvieraťu čas. Keď sa do neho nezaľúbi niekto
dovtedy, kým odpadne posledný lupeň z tej ruže, tak zomrie. A basta.
Rozprávky je koniec. On sa o tú ružu veľmi staral, potom na ňu dlabal a bol len smutný a v depke, lebo Kráska sa nevracala. -
- Kráska zviera milovala... – pridal sa Henry.
– Nechcela, aby som mu to ale dal...nechápem.- vyslovil paradox a ozaj nechápal.
- Povedal by som, že táto ruža tu má posledný
lupeň, čo vy na to? Preto je taká smiešna. A ten magor sa tam hrabe v smetiach,
namiesto... – doplnil Edward.
- Kde? Aj ja chcem! – vyskočil nažhavený Bae.
- Tuto niečo smrdí, Henry... – vyčítavo sa na
komorníka pozrel Edward, na neho Bae a všetci traja na lopatku s nákladom.
- Hej, zlyhal som. Nepovedal som mu, že tu
bola, ani že mu nechala ten list, ani, že som ho nemal to srdce vyhodiť. Chudák
pán. – díval sa sluha na maličké hovienko uprostred čiernej lopatky na popol a ten
by si najradšej bol sypal na hlavu. Len keby vedel, ako to celé vyriešiť...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára