Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
72.kapitola
Peľové
zrnká
Našla ho skladať jednotlivé súčasti
odevu a baliť ich pozorne do plátna. Nevyzeralo to byť prioritou, ale na upokojenie mysle je monotónna činnosť najlepšia. Z čoho vyplýva, upokojuje sa. To by možno potrebovala aj sama. Poskladať nejaké tie stohy prádla.
- Pomôžem ti. – ponúkla sa.
Iba sa vystrel, položil, čo držal, pomaly
otočil k nej a sadol si na pol zadku na veko truhlice.
- To je práve to, o čo veľmi nestojím, Belle.
– prekrížil ruky na prsiach. – Najmä, keď to robíš za mojím chrbtom a ja
sa dozviem až dodatočne, že malo ísť o pomoc. A zvlášť...- urobil
pauzu, dvihol prst, sklonil hlavu, až mu vlasy zasypali tvár, kým po pár
vlastných prikývnutiach pokračoval. - ...je do toho akosi vždy zaangažovaný môj
brat. – vyhodil vlasy a pery sa mu skladali do kolmých vrások.
Aj ona svoje vtiahla zas dovnútra, potichu
podišla k truhlici a zabrala druhú polovičku. Očividne obaja naskladali ešte málo vecí. Nervy stále napnuté...
- Nemyslela som si, že budeš žiarliť.
A na brata. – pozrela bokom, ale nepochodila, usmial sa doslova jedovatým
spôsobom.
- Okolie si rado zgustne a pozve ma na
vernisáž vskutku pestrofarebných obrazov, ako
moje dievča fňuká na cudzom pleci, uteká s majiteľom toho pleca
tajne z domu, túla sa po meste, stopuje, nanominuje ho dokonca do mojej
úlohy hradného pána...- zveličoval, striedavo vyťahujúc zážitky posledných dní, bez ľadu a skladu, ako oplašené králiky z klobúka.
- Odmietol si ju! – skočila mu do reči.
- Dobre, dobre, narážaš zrejme na to, že sa
vzdávam všetkého v prospech brata, aby som veci po rokoch konečne uviedol
na pravú mieru a prestali ma zožierať výčitky svedomia. Chcem sa stať obyčajným človekom. Samým sebou. O to viac som
očakával, že ma práve ty pochopíš, podporíš, ale ako vidím, rozhovorom s ním dávaš
prednosť predomnou. Prečo si sa rovno mňa nespýtala na...- pohrabal sa vo
vrecku a vytiahol nádobku s liekmi. – Pričasto sa obraciaš na neho,
Belle a...áno, žiarlim! – vstal a hoci miestnosť bola malá, spravil aspoň dva
kroky, kým sa zvrtol a hrdo vypol, čakajúc na čokoľvek.
Nemala nič, čím sa narýchlo obrániť. Mal
pravdu. Veľa vecí riešila s Edwardom. Ale prečo?! Pre neho! Bolo jej
jasné, že by to považoval len za slová, tak radšej mlčala.
- Začínam mať taký nepríjemný pocit, Belle, že si si
zvykla na bohatstvo a vyšší level a vžila sa do toho prirýchlo
a priveľmi...- rozmachom dlane načrtol jej outfit. - ...a vidiac, ako
sa to akosi rúca, obraciaš sa tam, kde to bude, pravdepodobne, pokračovať. Núti ma to zamyslieť
sa nad tým, kto vlastne si Belle French a o čo ti v skutočnosti
ide. – prenášal váhu z päty na prsty a chcel, aby konečne niečo
povedala. Tak veľmi chcel.
Ak bude kričať a nadávať, bude ju
nežne krotiť, ak plakať, tíšiť, ak sa ospravedlňovať, bude pokojne načúvať
a ešte pokojnejšie odpúšťať. Tak začni, Belle... prosím...chcem ťa konečne
zovrieť v náručí.
Vstala, podišla k nemu. Pozrela sa mu
rovno do očí a nepohol sa jej jediný sval na tvári. Nepovedala jediné
slovo. Odišla.
Odišla?! Akoby sa spamätal až keď už ani jej
kroky nepočul.
Zúrivo zmietol zvyšok vecí z truhlice
a zaprel sa o ňu, aby utlmil zlosť.
A just za ňou teraz nepobeží!
- To je blbosť, ujo Henry, aby zostávala doma,
keď videla, ...veď ona bola múdra, však?...teda, keď videla, aké sú jej sestry
zákerné a že všetko len hrajú, lebo závidia. – rozčuľoval sa Bae nad
pokračovaním rozprávky z knižky, ktorú Henry držal vzpriamene, aby lepšie
videl na miniatúrne písmenká pri sliepňavom svetle sviečky.
V kuchyni vládlo šero, ale deň sa ešte
nerozlúčil. Lenže nad ohňom bublala budúca večera a tú bolo treba strážiť
a nikde nijaký pomocník. Ešte aj malého mu hodili na krky, akoby nemal
toho všetkého tu dosť.
Malý Vypínač, začujúc, že niekto nový vstúpil
do miestnosti iba lenivo dvihol hlavu z vankúša pred ohniskom, potočil sa
za chvostom a sťažka zapadol späť, ukonaný celým dňom, na ktorý ešte jeho psí vek nestačil, buchnúc ešte zopárkrát chvostíkom
o látku, kým zas zavrel oči a sníval svoj obyčajný mastný, voňavý sen
o pečienke.
Bae s radosťou v očiach privítal
nového návštevníka, dúfajúc, že sa pridá na jeho stranu. Ujo rytier sa iste v týchto veciach vyzná.
- Však sa Kráska mala na všetko vykašľať
a vrátiť sa do zámku k svojmu zvieraťovi? – podhodil mu rukavicu
a netušil, že sa všetkými prstami zabodla rovno do hlbín hrude
a stisla, čo našla.
Zhrozene pozrel na Henryho, čo to tu
s mladým riešia a prečo do toho zas raz zaťahujú aj jeho, netušiac, ako aktuálne. Henry sa
snažil odvrátiť malého pozornosť na seba.
- Bae, to všetko je komplikovanejšie. Kráska
bola nielen múdra, ale aj dobrá. Myslela na všetkých. Všetkých mala rada
a chcela pomáhať. Ona netušila, že za ten čas sa môže udiať niečo zlé princovi
Adamovi... – vykladal ako pozorný učiteľ v snahe naštepiť decku morálne
hodnoty nenásilnou formou.
- To nebol žiadny princ Adam, to bolo stále
len zviera! – oponoval malý a stláčal päste, pripravený sa brániť.
Veľký tiež.
- Prestaňte! Obaja! To už idiotskejšiu
rozprávku si mu nemohol podhodiť? Alebo to bol zas výmysel niekoho iného?! –
buchol šálkou, ktorú práve vydoloval z police medzi Bae a Henryho,
prehadzujúc nevraživý pohľad z jedného na druhého.
Vypínač smiešne štekol, aby upozornil, že je
tam tiež.
Prudko sa zvrtol a zavadil o šálku. Skotúľala sa zo stola.
- Bola to vaša obľúbená... – opatrne Henry
zatváral starú, rokmi zošúchanú rozprávkovú knižku, niekoľkokrát ju ešte
opatrne pohladiac po prebale, z ktorého už boli beztak, všetky zlaté
písmenká zodraté. – Aj tá šálka, pane...bola vaša obľúbená. – zohol sa Henry
sťažka a dvihol teraz puknutú šálku zo zeme, opatrne ju uložiac na knižku.
- Idem ešte radšej vyvenčiť Vypínača. – vysúkal sa
pozorný chlapec, tušiaci, že sa k niečomu schyľuje, spoza stola
a urobiac pár lusknutí pred čumákom psíka, zobudil ho nadobro a ten, ako-tak narýchlo
skoordinujúc neposlušné nohy, vytrielil z kuchyne za malým páničkom.
Sadol sa na jeho miesto a už mlčal.
Henry párkrát pomiešal pripravovanú polievku, niečo priložil pod kotlík, niečo
do kotlíka a sadol si oproti nemu. Nepýtal sa. Bol sluhom. Trpezlivo
čakal.
- Kde je Belle? – spýtal sa ticho, krúžiac
ukazovákom po uzle v štruktúre dreva.
- Odišla. – odpovedal rovnako ticho Henry.
Trochu ním myklo, ale tvár k Henrymu
nedvihol.
- Edward šiel...zas...s ňou? – skúsil druhú
tichú otázku. - Aj pán Edward odišiel. – odpovedal sluha, akoby čítal zoznam.
Prikývol. Nič iné ani nečakal.
- ...pán Edward odišiel hneď po obede, vraj
má niečo súrne vybaviť v mestečku. Slečna Belle asi pred hodinou. Tá nepovedala
prečo, ani kam ide. Nepýtal som sa. Podľa jej babky, to prináša smolu, musela
by zostať a ešte pobudnúť. – odrapkal nezúčastnene Henry, ale škrelo ho to
rovnako, ako jeho pána, ktorý sa začal prapodivne usmievať a prikyvovať
jeho slovám.
- Mal si sa pýtať, Henry, mal...- povedal
s povzdychom vstávajúc.
- Alebo si to mal spraviť ty! – zaznelo odo
dvier, kde upachtený stál Edward, vypočujúc si rozhovor, vyčítavo pozeral na
brata. – Ono, vo vzťahu sa treba občas aj zhovárať, brácho. Ono to potom
funguje lepšie, to mi ver. Prečo si sa jej sám nespýtal, či ju niečo netrápi? ...či sa náhodou nebojí,
či nemá strach o teba, o váš vzťah? Napríklad...- usmial sa
a sadol si za stôl, zachytiac nozdrami vôňu z kotlíka.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára