RUMBELLE - Peľové zrnká... 73. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

73.kapitola

  Peľové zrnká

   

         Krútila si v prstoch stonku s trochu znivočeným pukom ruže. Obrala ho o vodu, vláčila cestou - necestou z hradu a teraz...

  Podsunula si pod zadok kúsok sukne, aby ju schod toľko netlačil a odosobňovala sa, čo v reále znamenalo, úplné vypnutie. Chcelo znamenať. 

  Ale pred oči sa jej, či chcela, či nie, povracali udalosti od poslednej po prvú, v akejsi bláznivej repríze, odohrávajúcej sa, na počudovanie, len počas niekoľkých dní. V úplne bizarnom a takmer rozprávkovom filmovom zostrihu tých najlepších scén a scénok a zase scén, scén, scén. Najmä scén... Nenávidí slovo "scéna"!

   Prečo, keď prichádzali na začiatku, ešte v zámku, kedy viac myslela na svoju bláznivú pomýlenú lásku k niekomu úplne odveci a on si na nej právom vybíjal zlosť za zmätky, čo spôsobila, sa jej tieto "scény", žiarlivostné "scény", to jej je teraz už jasné, zdali...Nezdali vôbec scénami!  Pokojne by ich naformátovala do súboru: nezvyčajné vyznania lásky. 

  Ale tie posledné...krátke a intenzívne sa už zaradiť nikde nedali. Tie boleli. Zabárali sa, brodili vnútrom nerešpektujúc krehkosť ani nič, čo tam bolo, len zanechávali stopy. Že by tie prvé nebrala celkom vážne? 

  Zdvihla pohľad od ruže, potom ho zas do nej zabodla, akoby medzi lístkami lupeňov hľadala niečo konkrétne. Bod zlomu. 

  "Kedy si sa zamilovala, Belle?!" vyrástla v nej otázka. Básnická. Nevyžadujúca odpoveď, lebo v nej bola zhmotnená celou svojou podstatou. "Belle, ty si zamilovaná!" To preto si tu. Celé hodiny sedíš a... "Čakáš ho, Belle"...

  Cítila, ako sa jej to prelialo útrobami, rezonovalo, vpíjalo sa do každej bunky nesúcej jeho podobu. Ponoptikum portrétov, dotykov, bozkov...Bála sa nadýchnuť, tušila, že to zabolí.

  Zamilovaná Belle.

  - Ešte stále odchádzaš, alebo...si práve prišla...domov? – ozvalo sa nad ňou.

  Ani nezaregistrovala, ako prešiel bráničkou, nezachytila tých pár krokov po chodníku. A nevedela, čo narýchlo odpovedať. Sparalizovaná nečakane, ale očakávane, splneným snom. Skúsi  pravdu.

  - Nemám kľúče. – to vyznelo diplomaticky a primerane nejednoznačne, aj keď mohla pokojne pokračovať v ďalších riadne pravdivých intenciách: ani peniaze na autobus, ani nabitý mobil, ani auto, priateľov, známych, ani chuť, ale to posledné by nikdy nebola povedala nahlas.

   Tak práve táto odpoveď mu nepomohla v nadviazaní nite rozhovoru.

 - Smiem ti odomknúť? – skúsil radšej opatrne, prezieravo pozorujúc vedľajšiu záhradu, či sa tam neukáže zas záškodník v prestrojení za milovanú susedu.

  Pokývala záporne hlavou. Oči stále nezdvihla z kvetu, hoci jej bolo trápne, že ju s ním načapal, teraz si bude domýšľať, že má šancu...všetko napraviť a vrátiť do starých koľají a má bod ešte skôr, než si to všetko vysvetlia a...

  Opatrne si prisadol. Trucovito odsadla. Ďalší bod zadarmo mu nedopraje. To teda nie. Má svoju hrdosť. 

  Pochopil.

- Ďalšiu ružu ako ospravedlnenie nemám. – zložil dlane jednu do druhej.

- Chceš sa ospravedlniť? – odkopla nejaký kamienok, aby sa zamestnala, lebo odfiltrovávať nervozitu len ružou už prestávalo stačiť a vyslovila rovno požiadavku nahlas tiež len omylom.

  - Nie, chcem sa milovať a urobím všetko preto, aby som ... Belle, Belle, počkaj, to bola len nadsádzka, chcel som povedať...Belle... – mal čo robiť, aby ju dobehol, keď v momente, ako začula to jedno jediné inkriminované slovo, vyletela na rovné nohy a chcela...

 Čo vlastne chcela?! Milovať sa rovnako ako on, ale...nielen MILOVAŤ SA!

 Chvíľu sa spoločne ošívali v prazvláštnom tanci, keď jej telo skúsil spacifikovať, aby sa nemetalo.

  - Žartoval som, iba žartoval...nie, nežartoval! Myslel som to vážne...- začínal sa zaplietať do svojich slov. – Belle, chcem sa najskôr rozprávať. Naozaj, budeme sa len rozprávať, sľubujem....- skúsil jej nabrať tvár do dlaní, ale nebola v stave mu to dovoliť. 

  Akoby sa v nej zrazu niečo zlomilo, na bojové pole nastúpil prísny a razantný pán rozum a zvolil vlastnú stratégiu, nerešpektujúc doterajší priebeh boja.

  - Môžeš mi požičať pár eur na autobus? Vrátim ti ich. Je mi to trápne, ale... musím ísť preč. Chcem ísť preč. Chcem byť sama. Chcem rozmýšľať a chcem sa uistiť, že všetko, čo som doteraz robila, bolo správne, lebo...lebo nie som si celkom istá. – zachytila mu ruky a odtiahla od seba.

  Sklonil hlavu.

  - Ľúbim ťa, Belle. Tým si môžeš byť stopercentne  istá. – povedal odhodlane, ale vidiac, že odmietavo krúti hlavou, vytiahol zo zadného vrecka peňaženku a podal jej niekoľko bankoviek. – Chápem, chceš byť sama. - držal ich prisilno, aby bola nútená pozdvihnúť k nemu zrak. -  Ale, nestačila by horná spálňa...nie, nie, neštorcuj sa, nemyslel som to tak. Tak, ako si ty myslíš... – znova ju musel chytať. – Len som ti chcel ponúknuť, že tu môžeš zostať. Premýšľať. Byť sama, ak potrebuješ. Ja...ja sa vrátim hore, alebo prespím v hoteli. Prosím, zostaň. – skúsil zas.

 Iba zatriasla hlavou a napchala peniaze do miniatúrnej kabelky a vytiahla z nej poskladaný papier.

  - Idem. Musím.  A...napísala som ti list. Teraz ho, ale nečítaj. Až keď tu nebudem. Sľúb mi to. – natŕčala mu ruku s papierom a mala čo robiť, aby sa jej netriasla. Nemohla nič učiniť s tým, že sa triasla.

  - Belle, prosím, ja nechcem nejaký list na rozlúčku! Ja nechcem, aby si tu nebola. Ja ťa chcem! Veľmi, veľmi ťa chcem! - bolo mu jasné, že čokoľvek povie, zoberie aj tak medziriadkovo, nájde skryté významy, dvojzmyselné narážky a kadečo, čo jej hrá do karát. Čo hrá do karát hnusnému triezvemu rozumu.

  A nemýlil sa.

  Vytiahla jeden kútik úst.

 - Tam vo veži si sa ma spýtal, vraj kto som a čo chcem ja...lebo ti to nie je úplne jasné...Tak ma nechaj, to zistiť. – odpovedala mu takmer prísne a pevne, ale hlas nebol celkom pripravený na toľkú ráznosť. – Belle French nie je zlatokopka, nepasie po majetku, ani neprevracia kabáty a nechce sa hrať na hradnú, zámockú ani nijakú pani! Len toľko. Toto  Belle French nechce, a či chce teba, Adam Gold, to... – hlas sa jej zatriasol. Rozum so srdcom pravdepodobne skrížili meče. Nie, srdce nestihlo tasiť...

  Radšej sa zvrtla, hárok papiera vhodila do poštovej schránky na bráničke a zmizla za rozložitými kríkmi.

  Nechal ju ísť. Šancu dostal a asi všetko pokazil, aj keď sa tak snažil. Fakt sa snažil. Predsa sa tak snažil...obhajovalo svedomie jeho činy.

  Ale prečo tu potom celé hodiny sedela? Na koho čakala, ak to nebol on?!

  Zbledol. Došlo mu. Vôbec mu nechcela dať šancu! Ona vôbec nečakala na neho, ale...

domiceli