RUMBELLE - Akvárium... 2. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   2. kapitola

       Tak, na dnes mám dotancované. Skonštatovala, ale mrzieť ju to nemrzelo. Akosi si zvykla, že večery trávi s neznámou rozprávkovou postavičkou vo virtuálnom svete, ktorú nebude nazývať princom, pretože na profilovej fotke má Disneyho Zviera, rovnako, ako ona Krásku. Nijaké mená, nijaké fotky.

  - Ako sa mám? Náročný deň. Som zničená. Skúšky stále náročnejšie, navyše tie vystúpenia. Som tu len naskok...Večer prchám do divadla. - tápala a sledovala hodinky.

  Nijaká pravda.                         

   - V našom len chystajú nové premiéry na nadchádzajúcu sezónu. Budú konkurzy. – odpísal promtne, aby nezmizla skôr, než si vymenia aspoň pár slov.

 Povzdychla a obzrela sa za opusteným „tanečníkom“. Konkurz. Na koľký už v poradí pôjde? A ktovie, ak to bude flákať obdobne, ako teraz a namiesto tréningu sa oblbovať záujmom veľkého režiséra z ešte väčšieho divadla...Prepadne, ako inokedy. Ako vždy. Neprejde sitom ani do ďalšieho kola.

  - Musím ísť. Tu v Paríži leje ako z krhle, taxíky sa povlečú ako moja večera. Nemôžem nechať divákov čakať. – odoslala nešťastná, že sama predčasne ukončuje rozhovor, ale na odpoveď si ešte počká. Tú si nenechá ujsť.

  Vrazila si päsť pod bradu a hypnotizovala obrazovku. Druhá ruka jej našmátrala nedojedený kus jablka, čo ani zďaleka neboli plnené lanýže, s ktorými sa mu chvastala. Nebude mu predsa vešať na nos, že má problém s váhou a každé deko navyše ju stojí kus šance uspieť v najnovšom konkurze. Aj tak jej nádej vyzerá už len ako zdrap. Potrebovala by prísnejší režim, podporu, trénera, silnejšiu vôľu a priestory. Tu pred počítačom môže len nadskakovať na pár metroch štvorcových, navyše opatrne, aby jej zas susedia zospodu netrepali varechou o radiátor, ako jej vždy dávajú najavo preliatie svojej trpezlivosti. Aj tak vie, že už budú žalovať, dokonca nielen tí spodní, ale iste aj tento tu odvedľa. Vlastne ho nikdy nestretla, ale na sto percent sa jej vyhýba.

  Nikdy nepozdraví, len zmizne vo výťahu a nepočká ju, ani keď vidí, že dobieha. Minule jej dokonca privrel vchodové dvere pred nosom. A videl, že ide. Vie, že tam býva.

  Usmial sa. Trpko. Poznal Paríž. Poznal všetky svetové metropoly. Divadlá, scény. Ale to bolo dávno. Predtým. V prenatálnom veku svojej kariéry. Teraz pozná tieto štyri steny a svoju barlu. A jeho nepozná nikto...

  - Tak držím palce. Iste budeš úchvatná, ako vždy a neminie ťa standing ovation. Aj mňa čaká ráno náročný deň. Zase tie desiatky namyslených, premotivovaných indivíduí, ktoré si myslia, že tu čakáme iba na nich. Hviezdu, tvojho rangu by sme potrebovali, ako soľ... – ťuk, odoslané.

  „Prišla!“ nadskočila pri odpovedi, akú čakala. Lichôtková. Tie má najradšej. Čo na tom, že nebola určená jej, jednej z ničotných „premotivovaných“, ale hviezde prvej veľkosti, za ktorú sa tu vydáva.

  - Tvoja nová hra musí byť... – zaváhala. No, tak, nejaké zaujímavé slovíčko, poprosila mozog o pomoc. Pomohol. - ... famózna! Škoda, že mám tak nabitý program. – prekrútila očami a predstavila si, ako jediným bodom jej programu je blbý potkan, ktorý ušiel z akvárka a jej sa musí podariť dostať ho späť skôr, ako sa vráti Emma s rodinou, dokonca zahladiť stopy. Detská už začína páchnuť. Striaslo ju hnusom.

  Iné ju však zaujalo. Konkurz. Tu v miestnom provinčnom divadielku na konci sveta ju budú čakať až o pár dní. Ale aj tu začínajú vlastne zajtra, tak, ako asi všade. Divadelné prázdniny a divadelná sezóna sú v podstate rovnaké. Približne. V Paríži sa hrá stále. A basta! ...ale zajtra sú skúšky len do hlavných úloh. To si netrúfa. Chcela by do komparzu. Niekde sa začínať musí. Ale nabehne tam! Chce vidieť „Hviezdy“. Počkať, zabudla odoslať.

  - Je to muzikál. Nie hra. Už som ti to spomínal. – odpísal sklamaný, že si nepamätá detaily a celkovo. Píše dnes akosi povrchne, opatrne. Včera to bolo iné. Rozoberali tanec, akoby sedeli spolu na skúške v divadle a komentovali dianie na javisku. Hovorila o konkrétnych krokoch, pridala kostým, vyfarbila scénu. Keď medzi chatovaním prižmúril oči, videl celú tú nádheru. A videl ju uprostred. Ľahkú, vznášajúcu sa, ponorenú do svojej úlohy...len občas očkom zablúdiacu do publika, kde sedí on. Aj keď mala len kreslenú tvár z rozprávky...

  Koľkokrát to už zažil. Keď neúčinkoval sám, sprevádzal spolužiačky, čo si šli tajne privyrobiť, zneužívajúc kostýmové predstavenia na inkognito. To bol iný život...iný svet. Ale vždy ho to ťahalo skôr k režisérskej stoličke. Ani sám nevie prečo. Talent mal. Každý to vravel. Nasmeroval ho na tanec. Na hodiny herectva. Javisko bude jeho. Diváci budú jeho...

  - Prepáč, už musím. – odoslala narýchlo a jedovato sa odsunula od PC, akoby ju samo odkoplo, zabudnúc ho aj bloknúť, aby to vyzeralo, že čas naozaj nemá, lebo práve stojí uprostred horúcich reflektorov na javisku a upadá do tranzu, aby predviedla ďalšiu z nekonečných oskarových kreácií na jej dnešnú rolu...

  Je ťažké hrať hviezdu. Musí si zachovať odstup, dekor, tváriť sa, že má priority a nemá čas. Hlavne pracovné povinnosti, plný, preplnený, napráskaný diár aktivít. Byť zaneprázdnená. A tak rada by si vypýtala ďalší úryvok jeho dielka. Aspoň pár slov. Vedel ho podať. Nečudo, bolo jeho. Zžil sa s každým detailom. Keď prižmúrila oči, vedela presne, ako bude vyzerať zákutie jeho Začarovaného lesa. Predstavovala si, ješitne sebecky, že to píše iba pre ňu. Jej rovno namieru. Dokázala sa preobliecť do jemných šiat nýmf, ktoré tvorili živé kulisy. Dokonca sa pokúsila ten opisovaný kostým prekresliť. Ešte ho vycibrí a potom mu pošle na posúdenie. Figu! Hviezdy jej kategórie sa nebabrú s kreslením.

  Ale ju to k nemu ťahalo vždy. Dať na papier svoje predstavy. Do liniek čierneho tušu zviazať zámerne predĺžené telá manekýn, tenkým štetcom nanášať akvarel a rozpíjať ho dostratena po ploche. Nemá sa komu pochváliť. Otec z nej chce mať študovanú...

  Pochopil. Nič nemusí. Stále bude svietiť zelené svetielko, ale on už nebude dôležitý. Píše iba zo slušnosti, aby si o nej médiá nemysleli, že má hviezdne maniere. Profil na sociálnej sieti, pár minút venovaných plevelu. Aj to je reklama.

  Naťukal si počasie v  Paríži. Nastavil panorámu. Naozaj tam lialo. Odmyslel si nezáživných ľudí zo správ. Zameral sa na nebo, na kvapky. Vytipoval tvar taxíka, jeho neutrálnu, zmoknutú karosériu a predstavil si ju. V obrovskom šále, chrániacom hlasivky, dívajúcu sa na mapu kvapiek na skle. On sa díva zvonka a nevidí jej tvár ostro, iba ako fluidum. Fatamorgánu, ktorá tam je a predsa nie je...Dnes skúsi napísať takúto scénu. Aj keď hudba odvedľa mu do nej nepasuje. 
  Ozaj, hudba. Dnes znela nejako krátko. Omyl. Len ju asi prestal vnímať. Vždy, keď sa virtuálne napojí na ňu, spojí s ňou, splynú v jednom spoločnom rozhovore, ako dvaja starí známi, svet okolo prestáva úplne existovať...Drží ho nad vodou a nechá dívať sa na svet, ktorý sa obával, že sa už dávno utopil vo svojej sebaľútosti.

  Hrá. Tá istá pesnička. Dookola.

  Znudene hľadala v histórii skladbu, na ktorú nacvičovala. Znechutene ju púšťa, sťahuje zvuk. Doba pokročila. Ale namiesto tanca si len sadla na zem, pritiahla obrieho Henryho plyšiaka a pritúlila sa k nemu, ľutujúc, že ju tiež nemôže objať. Tak veľmi by to teraz potrebovala...

domiceli