RUMBELLE - Zlodej trávy... 9. kapitola

Rumbelle

9. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy

  Zlodej trávy...

...kedysi presne dávno...

          Vychádzková palica času je túlavá. Čas večne musí ísť. A tak šiel...

  Emma sa nestačila čudovať, ako rýchlo sa obrátila jej priateľka. Nečakane. Akoby z ničoho nič. Uveriť, že to spôsobila práve Reginina strohá informácia, že je jedinou majiteľkou secesnej vily na periférii sa jej nejako nedarilo, ale ako neskôr osvetlilo  aj samo bohaté dievča, bola to práve tá.

  Bola spúšťačom celého toho  vypustenia hrádze, čo sa už nemala kam rozťahovať a čo zaplavovať. Po nej sa všetko prelialo, vyplavilo a v prúde nového koryta odnieslo stony, bolesť i depresiu. Všetko bezbrehé sa dostávalo konečne medzi valy, zatiaľ nie celkom jasne načrtnutej budúcnosti.

  - Súhlasím. Mam veľa, čo dobiehať, aby som uzavrela semester so cťou. Mali sme to urobiť už dávno, otec. – odobrila ďalšiu z informácií, čo mali pôsobiť skôr kontraproduktívne a Emme i pánovi Frenchovi sa otvorené ústa nestačili zavrieť, ani po minúte nechápavého zízania na pokojnú Belle, robiacu si zoznam vecí, čo chce a čo nie, so sebou.

  Našla ju stáť pred oknom do tmy. Síce tam boli nejaké tie pouličné lampy, ale takto zvrchu si ich  jeden ani nevšimol, len keď sklopil zrak. Inak tma.

  - Pamätáš sa, ako sme sa po maturite lúčili s tvojím bytom? – spýtala sa bez toho, aby vedela, že je to práve Emma a nie otec.

  Zahryzla si do jazyka. Preberali vtedy také témy, z ktorých ani jednu nemôže načať. Toto vyzerá byť na ťažký dialóg. Strčila ruky do pritesných džínsov a stlačila ramená k sebe.

  - Chceš sa vyplakať? Napiť? Rovno ožrať do bezvedomia a ráno sa zobudiť v novom meste,  byte?...- nevedela, čo iné by ponúkla kamoške v poloprázdnej, už vlastne vysťahovanej izbe, v ktorej navyše bola doma ona, nie ona a tak  sa rozhadzovať ani veľmi nemohla.

 - Potrebujem sa rozlúčiť ešte s jednou vecou a...rada by som bola, keby si so mnou. – otočila sa Belle a na hruď mala pritlačený starý známy pomarančom oprsknutý, totálne vyšúchaný denníček. Práve ten, ktorý márne celé dni hľadala, aby ho mohla nenápadne zlikvidovať.

  Radšej sa nepýtala, počkala si na Bellin scenár.

  - Zamknem a môžeme ísť. – odvetila režisérka stroho a pohla sa von, osvetlená prapodivným svetlom, ktoré sem náhle vniklo a rozťalo jej detskú izbu na dve polky.

  V tej svetlej, zabodnutej do chrbta,  vychádzala von, tá temnejšia tu zostávala.

  Dúfala, že je to dobré znamenie, aj keď prvé, čo ju napadlo, bola zas cesta na cintorín a nejaké tie orgie s denníčkom pri svetle mesiaca. Bŕŕ...tak do toho sa jej teraz v noci veľmi nechcelo. Alebo ho možno nejako kruto rituálne zničia na...povedzme menej strašidelnom mieste. Napríklad v parku. Prvé zňuchávanie. Na námestí...udobrovačka. Pred kulturákom...prvý tanec...
  "Došľaka, kam ma to dievča len zavlečie?!"...zazúfala znepokojená Emma.

  Cesta ich vyviedla za mesto. To  vyzerá, že denníček bude mať čo dočinenia s Belliným novým imaním. Keby tak zhorí aj s jeho vilou, majú nadobro pokoj. Nie, nie. Stačí ho tu niekde zahrabať. Morbídne. Pochovávať starý zošit. Belle, dúfam, že máš rozum a hodláš ho aj použiť.

  Nebude čakať na náhodu. Treba konať.

  - Nepohnem sa ďalej, kým mi nepovieš, čo mieniš urobiť. Nemám číslo na hasičov, nemám lopatu a nemienim s tebou ani vyvolávať duchov. – určila si blondína pravidlá.

  - Trapka. – schytala priamo. – Naozaj si myslíš, že by som sa ho niekedy v živote vzdala? Milovala som ho. Ty si ani nevieš predstaviť ako veľmi!...ale...Aj keď...pozri. – namierila denníčkom, čo nespustila  celú cestu z ruky, na matne osvetlenú starú honosnú vilu. – On na mňa prepísal celú vilu. Prečo?! Tajne! Bez môjho vedomia. Bez toho, aby sa ma opýtal. Aby sa so mnou aspoň pozhováral...Emma. Ja...Ja sa bojím, že on to so mnou nikdy nemyslel vážne. Len...len ho hrýzlo svedomie a týmto tu mi chcel splatiť to, že som...do neho zúfalo buchnutá. On...On v nás nikdy neveril! A tá sprostá vila je toho dôkazom! Bál sa budúcnosti, bál sa života a asi aj mňa. Neveril v nás...akoby to bol predpokladal, že my dvaja...nikdy...– koktala a mala čo robiť, aby slzy stíhala pregĺgať a konečne mohla vykričať, čo ju trápilo.

  Nemohla. Vedľa sa zažalo vonkajšie svetlo.

  - Nemáte hodiny, šťandy?! Ja keď vezmem metlu, hneď budete vidieť koľká bije! – ozvalo sa rozpálene spoza plota. – Okamžite vypadnite! Nechcem vás tu už vidieť! – ziapala na celú ulicu rozkokošená suseda.

  - Nechcete nás vidieť?! Tak zhasnite! – zhúkla na ňu Emma a Belle radšej rýchlo vydolovala kľúčiky od vchodu.

  Už nádych jej spôsoboval problém a nebyť Emmy, vzdá to. Dom preplnený ním. Vôňa, teplo, šumenie. Mala pocit, že zamdlie. Hneď teraz. Navždy. Keby to tak ľahko šlo...

  - To asi nebol dobrý nápad. – držala ju po ramenom a ťapkala po vypínači.

  - Nezažínaj. Prosím...- zašepkala a prešla po pamäti do kuchyne, sadla si za stôl, položila naň denníček a chvíľu mlčala. – Sadni si a počkaj ma tu. – ukázala kamoške na stoličku oproti, opäť si pritlačila cenný artefakt k hrudi a stratila sa v tme domu.

  Netrvalo dlho, vrátila sa a na tvári mala letmý úsmev.

-          Je čas ísť...-

...niekedy práve teraz...

  -  Nezdá sa ti, že je tu nejako viac svetla? – zažmurkala nevyspatými očami.

  - Nerieš to... To možno iba horíme, srdiečko...- zamrmlal a zahrešil, vyťahujúc si z úst jej vlasy.

  Využijúc jeho čas príšernej mimiky a naháňania fiktívneho nepriateľa po podnebí, nadvihla sa na lakťoch a poloslepá prižmúrila smerom von oknom. Jasné, všetko je tam biele.

  - Sneh! – zatlieskala ako malé decko a vykoptávala sa z deky.

  Nešťastne sa díval na jej nadšenie a ako prvé mu prišla na um lopata na odhŕňanie. Potom nenormálna kosa, omrznuté prsty, zas lopata, zas kosa...Ona sa oblieka. Ona sa chystá von. Ona sa normálne nenormálne teší.

  - Ak ráčiš zapadnúť, ostaneš tam do jari! Ja z teplého pelecha dovtedy nevyleziem! – protestne sa zakutral späť do deky, odhodlaný brániť ju vlastným živočíšnym teplom. A aj musel.

  - Vieš, čo by na toto povedala jedna všetečná suseda? – podarilo sa jej vyslobodiť jeho zúfalstvom rozmeľnený ksicht a udržať ho nad hladinou deky. – Prirovnala by ťa k tej nádielke vonku. Citujem: „Chlap je ako snehová búrka. Nikdy nevieš, kedy príde, koľko centimetrov donesie, ani ako dlho to bude trvať!“ – vyšmykla sa preventívne z gauča.

  - Tak toto si prehnala! ...a teraz preženiem ja teba...- snažil sa rýchlo sa postaviť a pozhľadávať čo to na oblečenie.

  Mala náskok. Náročky mu nechala dvere dokorán, riskujúc, že sa nevyhne vytieraniu naviatej predsiene.

domiceli