RUMBELLE - Zlodej trávy... 6. kapitola

Rumbelle

6. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy

  Zlodej trávy...

...kedysi presne dávno...

        „Čo je im to veľmi ľúto?...“ nechápavo sa dívala na dvoch zrejme policajtov, možno to boli vojaci, tie uniformy sa jej zdali všetky na jedno kopyto, čo jej zabránili vstúpiť do budovy nemocnice, lebo...Skúsi to znova.

  - Prepáčte, prosím, neviem o čo tu ide, ja som len dostala adresu tejto kliniky, leží tu jeden môj dobrý známy, môj priateľ, môj...viete, chcem sa len na recepcii informovať na jeho zdravotný stav. – snažila sa im vysvetliť, zajakávajúc sa viac ako inokedy, keď bola rozrušená, ale rozkročené nohy a ruky zaseknuté kdesi na krížoch, nevykazovali ani najmenšie pochopenie pre jej krehko podávané požiadavky.

  Možno, keby to na nich vybalila s rozkazmi. Na to si netrúfa.

  - Musíme vás požiadať, aby ste opustili priestor pred nemocnicou. Nemusíte sa báť. Nehrozí vám nijaké nebezpečenstvo, je to len vec zákona a civilnej ochrany. – predsa len jeden z rovnošatových dvojičiek vytasil jednu z rúk spoza chrbta a skúšal jej určiť smer na druhú stranu ulice. Jeden jediný možný. Povinný.

  Poslúchla.

  Ok. Dobre, je málo hodín, návštevné hodiny bývajú všade až popoludní. Unáhlila sa. Možno tu prebieha nejaké povinné evakuačné cvičenie pre prípad ohrozenia. Čo môže vedieť. Požiar, bomba v objekte... Došľaka, asi sa to nerobieva len po školách, ale otravujú tým aj zdravotníkov a úbohých pacientov... Ktovie, na ktorej izbe asi leží?

  Zodvihla zrak a premerala si celú pomerne vysokú budovu, naivne dúfajúc, že sa z jedného okna vykloní, dá jej pá-pá...Došľaka. To už iste od hladu. Prižmúrila nervózne oči a poobzerala sa po najbližšej kaviarni, či nejakom bufete, aby si dala kávu. Ideálna na hlad. Na obľúbené sobotňajšie desiatové kakavko môže rovno zabudnúť. Keby má aspoň odkiaľ zavolať Emmu, nech si ju dá s ňou! Zavolať, zavolať, zavolať...Jasné! Internetová kaviareň, pripojí sa na chat..., že ju to skôr nenapadlo. 
  Už-už bola natočená k prvej budove s ikonkou wifi zdarma, keď jej do zorného uhla padlo auto, pomaly parkujúce tesne pred vchodom do nemocnice. Zrazu tu polišov bolo viac. Alebo sa len rozhýbali. V rukách vysielačky, rozmnožovali svoje pohyby aj pohľady.

  Prešla kúsok ďalej, aby videla na dvere auta. Zvedavá, ako každý.

-          Neal! – spoznala muža v krikľavom úbore, s jednou nohou ešte na schodíkoch dodávky.

  Jasné, aj jemu dali vedieť, že jeho otec je tu hospitalizovaný. Bože, ako úboho ten chlap vyzerá. Aký ponížený, s hlavou sklonenou, vopchatou až kdesi na hrudi. Tie putá. Tá stráž...akoby viedli masového vraha. Dobre, nebude zľahčovať. „Kamoši“ na neho prišili, okrem iného,  účasť na oboch lúpežných prepadnutiach, u nich v mestečku, a ťažkom ublížení na zdraví dvom pedagogickým zamestnancom miestnej školy...bla-bla-bla. Emma vravela, ako Gold aj Hook stiahli obvinenia, ale Neal sa jej aj jemu, vlastne im všetkým vysmial do tváre. Načo boli dobré tie vyhrážky na pojednávaní, že to urobí zas, len čo sa dostane von...prchký chlap. Chlapec. Hlúpy vzdor.

-          Neal! – zakričala znova a zopár pohľadov sa strhlo a otočilo nevraživo priamo k nej.

  Okrem Neala.

  Nepočul ju? Nechcel počuť?...

  Od nemocnice k nej dlhými krokmi pripochodoval jeden zo strážnikov.

  - Musím vás dôsledne upozorniť, že vaše správanie je neadekvátne a rušíte priebeh policajnej akcie, naozaj maximálne nevhodným spôsobom. Ak aj ste známa obžalovaného, momentálne korunného svedka, zachovajte, žiadame vás, jeho nacionále v utajení, zvlášť pred bulvárnou tlačou. – schytala preplesk slov a zmenšila sa o pár centimetrov.

  Policajt na ňu gánil, premeriaval si ju, pokúšajúc sa vysondovať odhadom, v akom asi pomere je toto žieňa k takému lumpovi.

  Neal medzitým niečo vravel mužovi zákona, čo ho držal nad lakťom a niekoľkokrát mykol hlavou smerom k nej. Takže ju zaregistroval.  Nepočula jeho slová. Videla len mramorovú tvár ochranky, bez pohnutia jedinkého mimického svalu.

  Všetkých zhltli lietačky.

  Po chvíli sa opäť otvorili a začali vypúšťať a vpúšťať inventár ľudí, doteraz zaseknutý na oboch stranách barikády.

  Zabudla na kávu, kakao i Emmu a ponáhľala sa do vestibulu, narýchlo sa zorientujúc, naklonila sa k službukonajúcej sestre.

  - Som Belle French. U vás leží pán Adam Gold. Som...jeho nastávajúca, mohli by sme mi, prosím povedať číslo jeho izby a skontaktovať ma aj s...- zaváhala, kam dala lístok od susedy s menom doktora, na ktoréjho sa má pýtať, ale podarilo sa jej ho vydolovať z vrecka takmer na prvý pokus.

Natrčila ho pred sestru vyťukávajúcu zatiaľ údaje z jej občianky do PC.

  - Je nám ľúto, slečna French, nech sa páči, tu je späť váš preukaz totožnosti, ale my tu informácie o zdravotnom stave našich pacientov podávame výlučne iba rodinným príslušníkom.-

  - Ale veď vám vravím, ja som jeho snúbenica! – zvýšila trochu hlas, ale hlúpy, zhovievavý úsmev tej zmaľovanej vrkočatej kravy jej dával jasne najavo, že také tu môžu behať aj maratón, do cieľovej rovinky  sa beztak nedostanú. – ...tak...prosím, ohlásite mi, alebo mohla by som hovoriť aspoň s tým pánom doktorom?! – skúsila diplomaticky, miernejšie. 
  Zabralo.

  - Chvíľu počkajte. Dnes nie ste jediná, čo ho má na zozname. Momentálne sú u neho z bezpečnosti a bude iste zaneprázdnený. Skúsim mu ale nechať odkaz. - zdvihla jeden kútik unavených úst sestrička a najradšej by ju bola zatlačila kdesi dozadu na sedačku k nápojovému automatu. - Haló, recepcia. ...nie, Marienka, dnes mám službu ja, máme tu fofry...aj  kvôli tej policajnej eskorte. Hej, tá indentifikácia...nebola som ešte na tie priesady, akcia je dozajtra ...neboj, nezabudla som...môžeš ma, prosím ťa, spojiť...jasné, jasné, mám to zarezervované na moje meno...hej, hej, je dnes na roztrhanie, takú akciu sme tu už dávno nemali – premeriavala si počas tliachania dvoch mužov, čo zostali strážiť vchodové dvere, ktorých si Belle už ani nevšimla, napriek nápadným vypracovaným telám, ku ktorým sa nejako si nedávajúc stále veci do súvisu, na okamih však automaticky obrátila po smere sestričkyných očí i rečí. - Nechaj mu, prosím, odkaz. Hľadá ho tu nejaká slečna.. Alebo ma spoj rovno s patológiou, si zlatá...-

  „S patológiou...“ – zarezonovalo chodbou a každou jej bunkou.

 Viac nepočula.

  Iba zhluky ľudí, kadejaké tváre, vlasy, oči, ústa, rôsol...ticho...tma.

...niekedy práve teraz...

   Iba mlčal. Vlastne iste rozprával, ale iba v duchu, sám pre seba. Kládol si otázky a odpovede hľadal v jej pleti bez make-upu, začervenalých bielkach i perách, ktorým trochu chýbala vláčnosť, chutili však rovnako, ako teplé rožky. Teplé...

  - Čo dobré to vlastne varíš, srdiečko? – privoňal si k jej vlasom a bolo mu fuk či sú napáchnuté spáleným olejom alebo olejom jojobovým.

  - Zemiaky. Francúzske. A nevarím. Pečie sa to v trúbe. Viem, že aj keď náhodou prihoria zospodu, či zvrchu, alebo aj oboje naraz, stred sa vždy vydlabať a jesť dal. – dvihla a zas spustila plecia.

  Namôjdušu zvláštny recept, ale nejako začať treba. Bol vlastne...respektíve mohol byť rád, že vôbec začala. To bude to svedomie. Niečo ju hryzie. Nie, nie, nehryzie. Trápi. Prižmúril oči a snažil sa nimi preniknúť až kdesi do najtajnejších útrob jej vnútra.

  Uhýbala pohľadom.

  - A...ako sa má Neal? – začala, pátrajúc už po handre, aby vypustila džina z trúby a v opare sa stratilo jej opätovné rozrušenie a dojatie a vôbec, všetky tie pocity, ktoré ňou zvnútra lomcovali a nedali sa spacifikovať.

  - Hneváš sa na neho, kvôli Emme? Nejaká babská forma spolupatričnosti?!  Preto si neprišla?! – oprel sa o veraje  a naklonil hlavu doboku, lebo sa práve zohla a stratila v pare, netušiac, ako sa jej bolestivo dotklo, že si nespojil správne indície.

  - Viem, že je nevhodné čítať pri jedle, ale ...máš to všetko v stroji. – nahla hlavu nad rozvoniavajúci pekáč, kopcom naplnený pukotajúcim jedlom, vtiahla lahodnú vôňu, odobriac ju mykajúcimi sa nozdrami, čo priam volali ostatné zmysly do útoku a usmiala sa ako víťaz gastronomickej súťaže.

  - Neviem, na čo sa teraz tešiť skôr...- žmurkol a zabodol pohľad rovno do druhej večere.

domiceli