RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 16. kapitola

Rumbelle

16. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

        Klasické šumenie vody na riady a hukot práčky ju tentokrát neupokojovali. Nikdy sa nezamýšľala, ako môžu len dvaja ľudia stále čosi umývať, predtým variť a medzitým, napríklad, prať. Boli to zvuky, ktoré automaticky patrili do rodiny a s ktorými mala ona máločo spoločného. To ju teraz dráždilo...

  Spočiatku sa hrdo stavala na zadné, že v jej domácnosti to bude fungovať úplne inak, potom sa čoraz pokornejšie začínala konečne zapodievať tým, či ozaj dvaja ľudia toľko toho zjedia, zašpinia a vôbec...Pripadala si zrazu taká hlúpa a nepripravená na život a to ho už druhýkrát skúša...Naostro. Bože, vzala si včera večer antikoncepčnú tabletku?...

  Ďobkala nervóznym perom o rozrobenú seminárku, neriešiac, že je zapnuté a sneží jej namodro do zošita, a mala logicky nevysvetliteľnú chuť, asi prvýkrát v živote, ísť do kuchyne a odbremeniť otca od toho všetkého. Už-už vstávala od písacieho stolíka, keď jej tichúčko zaklopkal na dvere a s veľkými rukami zachumlanými v dokrkvanej utierke skúšal opatrne, či neruší.

  - Bellinka, máme návštevu. – neusmial sa zhovievavo, ale vidno, bol rád, že mal dôvod ju rušiť, vidieť, prehodiť pár banálnych slov.

 Cítil, že ju zas stráca a aj to, že tomu nezabráni. Zas. Hoci veľmi chcel.

   Odpovedala mu zamračením, ale aj ona rada, že je tu, s hlavou stiahnutou medzi ramenami zas o nejaký ten centimetrík viac. A zrazu jej prišlo ľúto, že už nie je taký rázny, aby vyštartoval a šiel „dohovoriť“ jej terajšiemu priateľovi. Lebo tento si to, na rozdiel, od toho predošlého, trochu viac zaslúži! Trhlo ňou pri tom úprimnom konštatovaní, ale obávajúc sa, že práve stojí na prahu ich bytu, zahryzla si do jazyka a len ticho vstala a skúsila letmý úsmev. Venovaný previnilo otcovi. Starostlivému.

  V kuchyni sedel triedny. Hook. Zbieral čosi neviditeľné z obrusa, zaštipkávajúc látku a zas ju vypúšťajúc spomedzi prstov.

  - Pán profesor...- s obavou jej preblesklo, či sa priznať k tomu, že s ním už pred pár dňami bola, alebo sa tváriť, ľaľa, prišla ďaleká, praďaleká minulosť, budeme sentimentálne omieľať nejaké tie školské trapasy a pozdravovať típkov, ktorých ani jeden z nich nestretne a ani nechce.

  Vstal len pohľadom, prosebne sa nemo spýtajúc, či by nemohli byť radšej osamote a potom si to zjavne rozmyslel, vidiac jej zvláštne, podomácky odetého otca vykonávajúceho domáce práce a ani len sa námatkovo nezahanbiac, že sa zásterkou a utierkou v labách nejako zhadzuje pred iným príslušníkom ženám  nadradeného pohlavia.

  - Prepáčte, že vás takto otravujem, ale ide o Emmu, tvoju spolužiačku. Pamätáte si ju, však pán French? – obrátil sa na oboch, jasne dávajúc najavo, že nemieni rozpitvávať to, čo už vie z prvej návštevy, ale mieni sa tváriť ako tabula rasa.

  Bola mu za to vďačná.

  - Viete, pán profesor, - vsúkavala sa potichu za stoličku miniatúrneho stolíka v preplnenej kuchyni. – S Emmou sme boli dlho v kontakte, ale v poslednom čase...asi má tiež veľa učenia. – pozrela striedavo na Hooka aj otca, ktorý začal krútiť záporne hlavou.

  - Hmmm. Takže ani ty stále nevieš, kde je...- prezradil Hook sklamane, a aj to,  že vie viac, ako vraví.

  Pán French sa otočil ku kredencu, otvoril vrchnú skrinku nad sporákom, trochu sa zatváriac znepokojene, vidiac, v akom je zvnútra stave a zachytiac kopec šalabastrov, ktoré by sa mu inak zosypali na hlavu, vytiahol spod kopy akúsi obálku.

   - Ale, ja viem. – položil ju na stôl.

  Chňapli po nej obaja, lenže ju prikvačil pevnou otcovskou rukou.

  - Môžete sa hanbiť. Aj ty Belle, aj vy pán Hook. Všetci...Môžu sa hanbiť všetci jej priatelia a známi. Napriek tomu, že som ju nemal veľmi v láske a nechápal jej spôsoby, teraz to vidím trochu inak. Ja totiž viem, aké to je, zostať sám s dieťaťom, odkázaný len na milosť okolia, ktorému sa ani nemôžem pozrieť do tváre, lebo ma odsudzuje. – nadvihol dlaň.

  Hook dal prednosť Belle, aby ju otvorila, hoci otvorená už dávno bola.

  - Hej, prepáč, Belle, otvoril som ju, aj keď bola určená tebe. – sklopil oči, predíduc dcérinej nevyslovenej výčitke.

  Pozrela na neho vyčítavo, ale netrpezlivo sa začala hrabať v papierových bankovkách, spomedzi ktorých vypadol neveľký list. Nedlhý list.

  Kým čítala o prosbe, aby peniaze vrátila Goldovi a strohom ozname, že sa rozhodla vziať život do vlastných rúk a začať odznova...niekde inde, pokračoval starý muž vo svojom preslove.

 - Bola na tom dosť zle a v jej stave, jej to vôbec neprospievalo. Takmer som ju ani nespoznal...- začal, cítiac trochu viny.

  - Stave? – myklo Bellou.

  - Ty nevieš?! – pozrel otec na dcéru a potom na Hooka, z ktorého ošívania sa bolo jasné, že on vie, ale Belle – nie. V jeho očiach ju to neospravedlňovalo. – Ty sa, zlatko, staráš len sama o seba, na iných ti akosi, v poslednom čase, nezostáva ten, onen čas. – zatiahol vyčítavo, taktne nespomenúc muža, o ktorého jediného na celom svete sa ešte jeho dcérka „stará“.

  - Aj vy o tom viete? – takmer vykríkla na bývalého triedneho. – Od...neho? – ukázala kdesi von oknom kašlúc na svetové strany, lebo jeho stará chalupa ležala aj tak opačne.

  Muži sa tvárili konečne, ako spojenci, odhodlaní nezradiť ani toho tretieho. A ani štvrtého, o ktorého jazykom o chvíľu zavadila.

  - Aj Neal...to iste vie, keď zmizol. Hajzlík! – neovládla sa Belle a rozvalila sa na stoličke, znechutená celým mužským pokolením, ale zatiahla sebakriticky. – Toto si nikdy neodpustím...-

  Chvíľu bolo krájateľné ticho, kým sa znova ozvala, otočiac sa so svojou otázkou na otca.

  - Povedala, kde ide? – v hlase sa triasla nádej.

  Pán French však záporne kýval hlavou, pokračujúc vo svojej obžalobe.

  - Bolo by mi stokrát sympatickejšie, keby ty máš toľko rozumu, že sa toho...bláznivého dedičstva po... vzdáš...v jej prospech. Teda v prospech...toho malého Henryho. Má naň právo. Ako jediný. Si myslím. – pozrel na dcéru, ktorej sa ústa začínali dementne otvárať. –  Nemusela sa stále sťahovať ako bezdomovec, tárať po privátoch a intrákoch, nechať si vlastného chlapca vychovávať cudzími ľuďmi...Vieš, mala by zázemie, domov, ktorý jej celý život tak chýba a mohla by, tak ako chcela, začínať znovu. Ako rodina... Ale teba to akosi nenapadlo...ty si si len bahnila vo svojej rozprávke o princovi, ktorý ti zanechal pol kráľovstva za...tvoju ruku...- radšej sa zvrtol, spomenúc si na vzťah, ktorý ho dovádzal do infarktu a ktorému aj tak nezabránil sa kedysi rozvinúť, ba práve naopak...

  A žili spolu šťastne až do smrti...preblesklo hlavou zas Hookovi, ale vidiac, ako sa Belle tlačia slzy do očí a myká jej perami, radšej sa zdržal komentára, aj tak závidiac, lebo jeho láska dopadla úplne inak. Iba dopadla.

domiceli