RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 23. kapitola

Rumbelle

23. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

        Otravovali ju tieto nepokojné noci a nech si aj v reklamách tliachali sebevierohodnejšie o ich bezproblémových výrobkoch, strhávala sa pravidelne s pocitom, že čosi-kdesi preteká.

  A naozaj počula tiecť vodu.

  Opatrne sa odlepila od teplého tela, čo zrejme pod vplyvom posledného z nočných snov zabudlo aj chrápať a po špičkách opúšťala izbu.

  - Rána by boli úžasné, keby boli popoludní...- ozvalo sa za ňou s veľkým zívnutím.

  Zastala. Natočila hlavu dozadu.

- Nič, nič... len pokračuj v odchádzaní. Nebudem sa ťa pýtať, kam ideš, lebo to vraj prináša nešťastie a aby si ho odvrátila, potom by si sa musela vrátiť, sem ku mne, chvíľu ešte posedieť a potom znova vstať a...ozaj... Kam ideš?! – zdvihol sa odhodlane na lakťoch.

  Zhlboka sa nadýchla a striasla zo seba posledné zvyšky spánku, ktorý mohol o chvíľu ešte pokračovať. Zarazila ruky do bokov a zvrtla sa.

  - Prebaliť sa! – zadrela úprimne, nenechajúc mu však dostatok priestoru vymyslieť sarkastickú poznámku, pokračovala urýchlene v naznačenom smere.

  Dolu v kúpeľke sa už svietilo a bolo počuť vodu. Musí počkať. Emma je ranostaj. Vonku ešte ani nesvitá.

  Uplynula chvíľa, druhá chvíľa, voda stále tiekla a...

  Skúsila zaklopkať na dvere. Zabúchať. Zatrepať dlaňou. Zacvakala kľučka.

  - Sa bojíš, že ti cvrkne, srdiečko?! – zafunelo jej do vlasov a nedočkavé ruky sa už plazili okolo pása.

  - Neozýva sa. Neodpovedá mi. Čo ak...je predsa v druhom stave. Čo ak jej prišlo zle...- dávala si sama sebe rečnícke otázky.

  - To pochybujem. Večeru predsa varila ona, nie ty, nemá jej byť od čoho zle...- presunul pažravé dlane na brucho, počnúc ho krúživými pohybmi masírovať.

 V ten moment radšej riskovala, že jej ozaj cvrkne z rany, čo mu hodlala uštedriť, aj uštedrila, pleskla mu otvorenou prackou, čo najsilnejšie vedela.

  - Si odporný a smrdíš ako stará pneumatika! – druhá rana smerovala rovno do tváre, kam sa prilepila, odtláčajúc ju od svojho krku.

  Skrz jej prsty dovidel von oknom a v šere začínajúceho brieždenia sa mu čosi nezdalo.

  - Emma! Emma, už aj otvor dvere...Emma, počuješ ma?! Nič sa ti nestalo?! Emma...- pokúšala sa dobyť konečne kúpeľku útokom, ale napriek starému kovaniu a labilnosti futier, nepodarilo sa jej ani dobúchať, ani dokričať.

  A hukot vody neustával.

  - Belle, prosím...- pokúšal sa ju utíšiť, hľadiac odchýlenou záclonou na príjazdovú cestu.

  - Ako môžeš byť taký pokojný?! Si ten najbezcitnejší tvor pod slnkom, aby si vedel! Dočerta, urob niečo! Vážne sa o ňu bojím...Čo ak...čo ak potratila... - fňukala bezmocná, márne plieskajúc o dvere, kým ju násilím od nich neodtiahol a nezovrel v objatí, čosi jej šepkajúc do stále mu v zápornom krútení hlavou utekajúcich uší.

  Dvere na kúpeľke sa konečne poodchýlili a v priezore sa zjavilo oko Emmy, prelepené páskou z mokrého prameňov vlasov.

  Belle sa zvrtla, stále bezpečne zakliesnená v jeho opratoch a nad hlavou Emmy uvidela ďalšie oko...s čiernymi čmuhami vodou o čelo polepených vlasov.

  Nechápavo sa pozrela na potmehúdsky sa uškŕňajúceho pána domáceho, ktorému hodinový hotel z jeho chalupy problémy zrejme nerobil. Alebo predsa?

 - Nič v zlom, pán Hook, ale tomu taxíku vonku zrejme stále beží taxameter. – žmurkol na nezvaného hosťa. – Nič ani proti vašej pirátskej akcii v mojej kúpeľni, pokojne o chvíľu pokračujte, ak ste svoj poklad stále nezískali, ale najskôr si požičajte môj župan a láskavo uvoľnite priestory, tuto pani domáca potrebuje súrne cikať. – posunul sa rukou až kdesi dolu k ústiu, ale schytal štipľavú cez prsty. – Som tu viac bitý, ako chleba sýty... – zamrmlal a radšej ju pustil.

  - Máme čerstvé pečivo. Killian priniesol. Z mesta. Pred chvíľou...– vyjachtala Emma, kým prefrnkla povedľa neho a stratila sa hore na schodisku, zahalená iba v tmavej košeli.  Našťastie nebola jeho. Kde by aj takú čistú vzal.

  Ani si celkom neuvedomovala, ako sa ľudia okolo tmolia, čo vravia. Cítila sa, ako polcolová trubka a ďalší možný trapas sa snažila odfiltrovať práve svojou apatickou odovzdanosťou osudu.

  Vlhké dlane už mala takmer dožmolené, keď pochopila, že Emma s Hokkom práve odišli.

  Ešte zacítila chlad rána zvonka, zmiešaný s ich parfémami, keď si vytiahla kolená zimomravo pod bradu a zadívala sa smerom k jeho ostrému profilu, ktorý sledoval, ako auto cúva smerom k lesnej ceste.

  Zazdalo sa jej, že zosmutnel.

  Zazdalo sa jej, že sa díva na ňu a je smutný rovnako.

  - Nezniesol by som, keby si ma opustila. Kvôli niekomu...inému....kvôli mne samému, že som... „najbezcitnejším človekom pod touto strechou“? – sparafrázoval jej slová, ale hovoril vážne.

  - Pod slnkom... – opravila ho. Tiež vážne.

  Prikývol a mykol hlavou.

  - Nebude to také zlé. Je november. Nesvieti. – s nádejou pozrel, či mu teóriu „nedotknuteľnosti kritikou“ bude vyvracať.

  - November nebude večne, ale ty sa mi zdáš nenapraviteľný, nepoučiteľný a ...prestaň...nenasytiteľný! – vyštartovala po ňom, keď sa bez ohľadu na vážnosť jej výčitiek hrabal v igelitke, čo tu nechali „Hookovci“ a s rožkom do polky strčeným v ústach jej iba zhovievavo prikyvoval.

  - A...keď ti...dám za pravdu...spravíš ...mi k hodnoteniu a k tomu rožku... aspoň...bielu kávu? – vydieral vychutnávajúc si čerstvý kúsok s labužníckym privieraním očí a hľadaním, kadiaľ by jeho druhým koncom mohol putovať po jej tvári, čo sa telesu skúšala všemožne vyhnúť.

  - Trt babkin! – zvrtla sa a šla dospať dnešné náročné ráno.

  Čo by bolo úžasné, keby bolo popoludní. Skúsi ho presunúť.

domiceli