RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 24. kapitola

Rumbelle

24. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

       Deň sa pretmolil k večeru. Odmlčali raňajky do postele, aj keď medzi trúsením omrviniek narozprávali toho tak nejak šuchotavo, mrvivo tak akurát, aby si ani nevšimli, že je už čas obeda a suché rožky sú už suchšie, ako  suché a mäso, ktoré by nimi mohli perspektívne obaliť, ak by vypátrali hniezdo prostriedku na ich rozfranforcovanie, aj tak nemali vopred vyložené z mrazáku.

  Navyše dilema, či sa strúhanka melie na orechovom alebo mäsovom mlynčeku, prípadne v mixéri, im iba zbytočne rozdráždila žalúdočné kyseliny, ale dopracovali sa k prijateľnému kompromisu – baleniu hotových - zo supermarketu a šuchotavo, nemrvivo to obojhlasne odsúhlasili, natierajúc vyschnuté zvyšky pečiva, ktoré sa do štádia strúhanky už nikdy neprepracujú, pečeňovou paštétou. Aspoň dúfal, že je pečeňová, vignetu nemala, ale plechovka ešte nebola skorodovaná, čo naznačovalo, že z vojenského eráru posledných manébrov, ju mať už nemohol.

  Aj tak mala nutkanie vygúgliť si pravdu o prenatálnom i postnatálnom stupni vývoja strúhanky. A dokázať mu ju, veriac si v tomto viac ako inokedy. 
  Nie, nemala. Život je príliš krátky na založenie ovocného sadu, prosperujúceho rodinného podniku aj rodiny všeobecne.

  Posledné ju rozľútostilo viac, ako chcela.

  Založil totiž v krbe oheň, dotlačil pred  neho obrie kreslo, doteraz zahádzané škatuľami s neidentifikovateľným obsahom a pozval ju k sebe do svojho nového, vyprašivenou barokovou poťahovkou vystlaného hniezda, zmieriac sa s tým, že to nebude o párení, ani vylietaní z hniezd, ale netušil, koľko detailov jej práve ako červíkov naskladal do špajze srdca.

  Skrútila sa do jeho už ohňom vyhriateho náručia a nemo pozorovala plápolanie, kým sa jej definitívne rozožrané nerozmazalo.

  - Dymí to. Štípu ťa oči z toho, však, srdiečko? – spýtal sa skrúšene, ospravedlňujúco, ale kývala záporne hlavou.

  - Prepáč. Sú kapitoly, ktoré sme nenapísali...a občas sa vynoria, akoby mi chceli pohroziť za to prstom. – úprimne odpovedala a nádejala sa, že sa nebude pýtať viac. Alebo ju donúti. Oboje vyjde narovnako.

  Pocítil, že  mu praská ľad pod nohami kresla i z triašky jej tela ten dosiaľ schúlený mu na kolenách. Pozeral po guliach papiera, čo včera popísal a nemilosrdne ich šmaril ku krbu v nádeji, že ich predsa len nájde a prečíta. Najlepšie tajne. 
  Nebolo kedy.

  Nejako nebol dôvod...Mrzelo ho to, ale dal im, aj jej, ešte druhú šancu. Dnes večer nimi podkurovať nebude.

  - Kiež by sa tvoje kapitoly dali skrčiť a nakŕmiť nimi oheň by mi bolo cťou! – dotiahol ostrejšie, akoby sám seba varoval, že nemá rýpať, ak chce mať pokojnú noc, aj tie ostatné.

  Stále kývala záporne hlavou. 
  Oheň zožerie iba papier, spomienky sú niekedy nehorľavé...

     Predstava ticha sa nedala navodiť. Z jednej strany chrapčavo praskali zvyšky dreva svoju kozubovú agóniu, oproti sa práve prebudený vietor snažil vyzvať na súboj v pretláčaní sa okenice s malomocne sa odlupujúcim  lakom.

   Staré dvere mrmlavo odpovedali obom živlom v nepravidelných výbuchoch snáď všetkých svojich súčastí naraz.

  Aj tak, ležiac na vnútornej strane ramena s nosom v jej vlasoch vnímal iba Kráskin pravidelný dych. A ešte sladkastú vôňu spoteného tela, ktorá prezrádzala od najspodnejšej vrstvy telového mlieka, cez vôňu včelieho vosku zo sviečok zachytenú vo vlasoch až po aviváž na hrubom svetri, do ktorého bolo zachumlané telo, rôzne etapy dnešnej noci.

  Bolí to. Dnes o to viac, že ON je trochu menej besný a cholerický. ...že dnes je viac ako ON. Dnes je viac ako ON. Nielen dnes. Už dosť dlho, je viac, ako ON.

  ...a ona je na rozpakoch, či je to takto dobre. Či je to tak správne. Či nebude lepšie, napríklad  udržiavať ho v neustálej rozorvanosti a rozrušenosti zo vzťahu, aby jej tým menej pripomínal ten minulý.

  Akoby čítal jej myšlienky.

  - Nikdy si nezvyknem, že tu občas bude sedávať s nami. Aj keď som dostatočne inteligentný, empatický a vôbec. Viem, ako by som sa mal správať. Postaviť k situácii, zareagovať, ale nie! Toto som ja! – ukázal na seba. – Budem vrčať, budem štekať, budem hrýzť a potom sa schúlim do klba a počkám, kým mi nedáš po prašine a nevytiahneš ma z búdy, najlepšie za chvost. -  pozrel sa na jej profil a obkresľoval jeho oranžovú siluetu, zachytávajúc chvenie a poryvy, o ktorých nechcel vedieť vôbec nič.

  - Mrzí ma to. – odpovedala ticho, nepremáhajúc sa, nevyhovárajúc, nevyvracajúc mu neistotu.

  Oheň jej svietil priamo na holé kolená stiahnuté tesne k sebe, obviazané jeho aj vlastnými vzájomne poprepletanými rukami. Na viečka sadal spánok a pukavá melódia vychádzajúca z pahreby rozprávala hlasnejšie ako oni dvaja. A to vraveli stále. Teraz práve nepatrnými, nehmotnými dotykmi...

  Nechal rozprávať brušká prstov, pery aj nos náročky blúdiaci od temena k spánkovej kosti v jej vlasoch na ceste k tvári, kde občas vyliezol, ako na čistinku, nadýchať sa sálavého slnka, kradnúc jej zakaždým dych a vracal sa späť do skrýše hustých prameňov, aby nasával ich vôňu, dúfajúc, že sa bude dať vziať si aj do zásoby.

  Horúcej túžby...

  Ani plamene nestíhali vyrovnávať s ňou svoju teplotu.

  - Mrzí ťa to, však?! – spýtala sa už snáď po stýkrát, vediac, že jej odpovie zas len bozkom.

  Odpovedal.

  Posunul sa dolu na kožušinu, ktorú doteraz v tureckom sede, opretá chrbtom o neho spoločne s ním  okupovala a stiahol ju  rýchlo, aby nemala čas sa brániť, čelom na seba.

  Viac si nedovolil. Sľúbil jej to. Dnes stokrát...

  Prehodila vlasy na jednu stranu a uvoľnenou rukou narovnávala mu vďačne tie jeho, smerom od hlavy von do priestoru, pripínajúc ich však len svojim pohladením, nie ako vyplašení trpaslíci Gulliverovi v krajine Liliputov a s uspokojením, že jej vyhovel, pozorovala chvenie mimických svalov na jeho tvári, z ktorých nedokázal vyčarovať pokoj a sebaovládanie, hoci sa dosť snažil.

  - Ďakujem... – zošuchla sa a s hlavou na jeho pleci spokojne zatiahla oči viečkami, tajne snívajúc, aké by to bolo, keby...

   - Tak fajn! -  tľapol dlaňami po opierkach kresla a odvrátil hlavu. – Dopíšme tie idiotské kapitoly a ja si z nich spravím fiktívne gule a ...uľaví sa nám obom! – vyzval ju, zaboriac si dlane z oboch strán jej tváre, aby ju radšej videl temnú, ale otvorenú. - Ľúbim ťa, Belle. Ľúbim a nemienim sa už o teba s nikým deliť. Potrebujem vedieť, či to cítiš rovnako a si ochotná...si pripravená...si...dočerta! Dokedy bude stáť jeho tieň medzi nami?! Keby sa mu dala rozbiť papuľa! Takto, vždy, keď uvidím tvoje meňavé rozpité oči... ma raz z toho šľahne mŕtvica, alebo skosí infarkt!! – mraštil tvárou, až to aj ju zabolelo.

  - Belle, srdiečko! Belle, je ti niečo?! ...Celá si zbledla?!...- zhrozil sa pohľadu na ňu.

  - Toto, už nikdy, nikdy nesmieš vysloviť...- predralo sa jej zo stuhnutých pier.

 Vypenil.

  - Dokedy ho chceš ofukovať vo svojich spomienkach?! – plesol zas po úbohom kresle. Otriasol prvotný hnev. - Prepáč! Už si nikdy nedovolím ani pol krivého slova vypustiť na jeho adresu! Ani vlas neskrivím jeho pamiatke! – afektoval však stále a mrzelo ho, že...všetko ho mrzelo, len drsné slová nie.

  - To je od teba milé, ale ja som narážala na to... posledné...- zastavila svoje vysvetlenie. – To mi nesmieš...to už nikdy nepovedz. Nežartuj...takto kruto. Nikdy, prosím...To...mala som ti to povedať skôr... – zahľadela sa do ohňa a pálila svoju vlastnú guľu papiera, ale nešlo to.

  - Povedať čo?! - nedochádzalo mu.

domiceli