RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 22. kapitola

Rumbelle

22. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

        Nájduc prázdnu obývačku, dala Emme dobrú noc, bez toho, aby to v reále aj skutočne urobila a ťahala sa psychicky vyčerpaná do podkrovia. Padnúť na provizórny madrac a venovať ešte časť noci upratovaniu myšlienok. Debordelizácii. Totálnej.

  Vykopla obe topánky a neriešiac kam dopadnú a dopadne – dopadla.

  Pod telom jej zašuchotalo suché seno. Roztiahla obe paže po nie celkom hladkom povrchu bavlnenej návliečky a počkala, kým sa kolotoč náhlej zmeny z tepla kuchyne do chladu tejto kutice prestane triasť, dodrnčí a za viečkami zhasnú všetky svetielka, čo sem zízali zvonka, vytvárajúc prapodivnú oblohu dier v streche.

  - Aj tak je to stará búda, aj keď má svoje čaro...- skonštatovala trochu nasrdene a trochu previnilo, že tak nakydala na dom, ktorý jej od začiatku prirástol k srdcu, aj s jeho majiteľom a prevalila sa na brucho, objímuc aspoň tučnú duchnu, čo už začínala naberať jej teplo.

  - Je od teba pekné, že si ma dnes neodsúdila na milovanie „na ORANGE“... Akože ja tu budem nedočkavý čakať na spojenie a ty budeš celú noc nedostupná... – ozvalo sa z rohu izby, ale aj keď zdvihla hlavu, v tme nič nevidela.

  Zaborila ju späť a snažila sa skryť pobavenie, hoci to zas bolo v intenciách, že „Prasaťu sa len o válove sníva.“

  -  Prečo to robíš? – dívala sa do tmy, kde sa konečne začala črtať jeho nejasná silueta.

  - Lebo ťa milujem? – pristupoval bližšie, zabalený v deke a sadol si na okraj provizórneho lôžka, preboriac sa takmer k dlážke.

  Radšej si sadla. A odsadla.

  - Neviem variť a mám vilu! – rypla do živého.

  - Prečo to robíš? – načiahol sa za ňou vyčítavo, ale uhla sa.

  - Lebo! ...ťa ľúbim?  – odšuchla sa ešte kúsok.

  Vyzul sa a vyvalil. Chvíľu  váhala, ale aj v prítmí vidiac potmehúdsky úsmev a ruky uložené za hlavou, spravila to isté. Ani sa nepohol, len zboku skontroloval, či sa tiež usmieva. Tak trochu to tak vyzeralo.

  - Emma odmietla moju, ale aj tvoju ponuku. - spájala očami bodky v deravej streche, akoby to boli súradnice, vedúce niť jej prehovoru.

  -Tušil som to. Mala výhrady, že...no, sľúbila, že tu u mňa zostane, kým si nevysporiada všetko ohľadom nového začiatku. Myslel som si, naivne, ako vždy, že tým splatím dlh za Neala, ak jej umožním zostať tu a možno, ak sa vráti...Verím, že sa vráti, keď sa mu to všetko uleží v tej sprostej mladej hlave, čo ešte nevie, kde je sever...- napojil sa, hľadiac rovnakým smerom, ale smerujúc niekde inde.

  -  Veriť môžeš, ale Emma sa rozhodla inak. Vráti sa k Hookovi. – natočila hlavu k tej jeho, či o tomto fakte zo života svojej nevesty čakateľky vôbec vie.

  Úsmev mu zmizol z tváre. Takže nevie nič. Nadvihol sa na  lakti rovnako, mračiac sa len pár centimetrov od jej pokojnej tváričky, ktorú by najradšej bozkával, ale zvedavosť bola tentokrát silnejšia.

  - Ako ti to vysvetliť... Ono to vlastne nemá racionálne vysvetlenie. - začala, dívajúc sa kdesi dolu, akoby sa za správanie priateľky hanbila, alebo sa aspoň hanbila ho obhajovať.

  Nie, nehanbila. Chápala ju veľmi dobre. Zodvihla zrak a ukazovákom mu prešla po ostrom nose, zliezla dolu ryhou pod ním a obchádzala pery, bradu, kým nezmizla kdesi po krku vzadu vo vlasoch, aby sa vynorila na spánkoch a donútila ho privrieť viečka.

  Držal ako hluchý dvere, ovládal sa, aj keď sa začínal ošívať.

  - Láska je slepá. Akosi sa jej podarilo skončiť s ním v posteli a keď vytriezvela a šla si to s ním vybaviť, skončili tam zas. A potom definitívne skončili. A teraz si ju vyhľadal a chce ju. Navrhol jej, aby sa k nemu nasťahovala. – nadvihla jedno plece, lebo o druhé bola zapretá.

  Otvoril oči dokorán.

  - Tak ona sa rozhodla spojiť svoj život s niekým, koho takmer nepozná? To, že sa spolu vydrichmali ešte neznamená, že to bude dobrý otec... môjmu vnukovi! – rozhorčil sa.

  Štuchla do neho, až sa takmer prevrátil.

  - Nerieš to! Nie je to tvoja vec! To, že sa, ako ty hovoríš „vydrichmala“ s tvojím synom, bol oveľa väčší trapas, z ktorého je jasné, že ON dobrým otcom nikdy nebude! – rozprávala šeptom, ale rázne. – Hook je správny chlap a Emmu má rád. Len bol ...trochu nerozhodný a rešpektoval, že si zvolila slobodu a mesto, intrák, výšku. A potom si našla Neala a Hook sa stiahol definitívne. Ale, ako vidíš...nikdy na ňu nezabudol. No, povedz, nie je to romantické? – vytrhla ruku spod hlavy a dopadla do podložia s úsmevom na perách.

  - Romantika na hovado! – skonštatoval nevrelo. - Ako k tomu prídem?! Mohol som mať vnuka! A teraz budem mať akurát tak trt babkin! – nevyberal slová.

  - Kontroluj sa. Náhodou budeš mať babku, ktorá má už dvoch vnukov. Pajeď sa koľko chceš, ale Henry patrí do rodiny! – dvihla prst a otočila sa mu zadkom. – A ešte, ako bonus, milovanie...ako si to vravel? „Na ORANGE“? Presne si to vystihol! Dnes – nedostupná...To vieš, naše dni. – zívla a pomrvila sa.

  Otočil sa k nej rovnako, nešetrne ju svojím zadkom odsunul na kraj madraca a mrmlal do steny.

  - Náhodou som rád, že prišli, drahá. Mať dvoch vnukov a syna v rovnakom veku, ako vnuka...Boh opatruj moju chalupu! – pomodlil sa a schytal kopanec do členka.

  - Nie, nie, nie...nijaký signál...som dnes úúúplne hluchý! - odtiahol sa a s nádejou čakal, či sa ozve znova.

  Smola. Radšej vypla callcentrum. Dnes by to nemuselo dopadnúť dobre...

domiceli