RUMBELLE - Zlodej trávy... 4. kapitola

Rumbelle

4. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy

  Zlodej trávy...

...kedysi presne dávno...

        Precitla. Nie, nie, vôbec nespala. Nemohla predsa zaspať...

  Zdola sa ozývalo monotónne klopkanie. Nie veľmi výrazné, skôr ostýchavé, ale predsa len naliehavé. Čosi sa jej prelialo telom, kým si uvedomila, že to ani v najmenšom nepripomína rolničky, ich verejno-tajný signál na počesť prvého bozku. Či druhého? Tretieho...Nie, toho ozajstného. Skrátka, výdychom odškrtla chabú nereálnu nádej, zošuchla sa spolu s návliečkou, paplónom i plachtou na okraj obrej, prázdnej postele a pátrajúc chvíľu po papučiach, vzdala nakoniec hľadanie, už definitívne vonku z akejkoľvek  fázy spánku a sna a ponáhľala sa otvoriť. Mohol by to byť on. Nechala kľúče zvnútra, nemôže si sám otvoriť...

  Chýbali...rolničky.

  Zaštrkotali kľúče, poodchýlili sa dvere. Tmavá obrovská silueta, osvetlená len zozadu, funivo dýchala a niečím štrkotala.

  Zapla radšej svetlo na chodbičke a suseda pred prahom zažmurkala drobnými očkami, zmraštiac svoju vráskavú tvár do formy vlašského orecha.

 - To nemuselo byť, dušinka. – zaclonila si oči obrou labou s akýmisi čmáranicami medzi napuchnutými prstami, cúvla trochu do tieňa Belle, kde sa aj tak ani z tretiny nepopratala a akosi čudne zavyla.

 - Potrebujete...niečo? – nevedela rozospatá Belle, čo sa jej spýtať, aby rovno neschytala hubovej omáčky. Žalúdok mala stiahnutý, od poobedia vlastne nič nejedla, ale na „lahôdky“ všetečnej susedky chuť veru nemala.

  - Tak, viete...vieš...ja nerada...ale...- začala tá habkať, v jednej ruke premieľajúc svoj starý mobil a v druhej akýsi zhúžvaný, počmáraný papierik. – ...som volala...na to číslo, ešte...reku, čo ak nemohol a teraz môže, aj keď si myslím, že on mohol vždy, ale...- zafňukala, vydolujúc zo županu vreckovku a popretierala si ňou nos a spotené čelo a celú tvár, presne v tomto poradí. – To nie je podstatné. Nemyslite si. Nie som vtierka, ja len...dovolala som sa.  – zhíkla tak čudne, ako kobyla a s úľubou si chvíľu obzerala aparát, predstavujúc si, čo by bolo, keby...

  - Naozaj? To sa mi uľavilo. Kde je? Povedali ste mu, že som asi v autobuse vytratila mobil?  Prečo sa neozval? ...keď som volala...z vášho? Má niečo súrne na práci? Ide o Neala? Ide o Neala, však?...– vychrlila tonu otázok Belle a zasypala ňou náhle zmĺknutú susedu, melniacu perami, akoby vysávala všetky kúty v ústach a zbierala sliny.

  - To nejde. – pomrvila nosom, odlepila papuču z rohožky a postavila ju zas na to isté miesto. Potom aj druhú, kým dokončila. – On ani nedvihol. Iba personál. Niečo splietali, že volali aj na iné kontakty, tak sú radi, že som sa im sama ozvala...a vlastne až takí radi nie sú, teda neboli...ako vám to...- zasekla sa zas.

  Natrčila pred Belle druhú ruku s papierikom a vysvetlením.

  - Mali by ste tam ísť. Asi. Najskôr vy...Môžem ísť s vami, ak nebudete namietať, v každom prípade...tu je adresa, kontakt a aj meno nejakého doktora som vydrankala. Sestričky sú zväčša fuchtle neochotné, zadubené, ale tejto som nasľubovala zdravíčka, šťastíčka a hojného Božieho požehnania...aj keď radšej by som jej priala po smrti kop do riti, ale ...vybavila som. On vám povie viac. Treba tam ísť. – ponúkala netrpezlivo papierik trasúc ním pred hruďou z jej slov už zmagorenej Belle.

  - Doktora? Niečo sa stalo? Ochorel? Nejaký úraz...- konšpirovala Belle a písmenká na papieriku sa jej rozmazávali.

  Suseda len zdvorilo, nečakane na jej povahu aj vzťah s kráskou prikyvovala, spokojná, že má do neba iste malé bezvýznamné plus a ťarbavo cúvala, nečakajúc na pozvanie, zrejme sa unáhlila s ponukou na doprovod. Ju nikto nikdy nikam ťahať so sebou nebude.

  - Pani...suseda, prepáčte, ja ani vaše meno neviem, mrzí ma to...ja vám  chcem...poďakovať...- skúšala Belle úsmev, ale nešlo to. Pred ňou stále stála ufrfľaná, neprajná baba s podrezaným jazykom, plná blenu a nenávisti, ktorej sa radno radšej oblúkom vyhnúť, ako jej skrížiť cestu.

  - Poďakovať? Srandu si robíš z chorľavej, starej ženy...v najlepších rokoch?! ...- nechcela som. Naozaj nie. Nemám ťa rada, ale musela som... Nechcela som... Nemala som volať. Ej, veru nemala...Asi...radšej. – preťapkávala korpulentná žena z nohy na nohu, vzďaľujúc sa po chodníčku k bráničke, ošívala sa a krútila, nesvoja, rozrušená rovnako ako Belle, hoci sa jej zdalo, že mladá nič zatiaľ nechápe.

  Belle sa naozaj dívala vyhúkane a aj zabudla, že začiatok preslovu s poďakovaním mal byť len predohrou k žiadosti o opätovné zapožičanie mobilu. Musí mu ihneď zavolať. Musí za ním ihneď ísť. Musí, musí, musí...Ihneď!

  Z papierika hľadela adresa kliniky v hlavnom meste. Akejsi málo známej, možno na okraji, na periférii, možno súkromnej, možno náhodnej...

  Zavolá...

...niekedy práve teraz...

- Belle, srdiečko, ty si nedostala moju SMS? Napísal som ti predsa presnú adresu, kde ťa budem čakať. Myslel som, že ťa to poteší...že som chcel byť s tebou...že chcem tieto veci riešiť už len s tebou a nie za tvojím chrbtom...Veď vieš, vyčítala si mi to a ja som si uvedomil, že som vtedy konal nesprávne...haló?! Haló? Srdiečko, prečo nič nevravíš?...si tam ešte? – ozývalo sa s rôznou intenzitou a naliehavosťou z aparátu, ktorý jej doslova vlhol rozvibrovaný rozrušením v dlani.

  - Som... – odpovedala jednoslovne, lebo nemala chuť odpovedať vôbec.

  Čosi jej zovrelo hrdlo, srdce, celé vnútro vcuclo do vyžmýchaného vechťa a aj sa tak cítila.

  - ...stále som tu, ešte sa zdržím. Je potrebné zariadiť nejaké veci, papierovačky, poznáš to...Nemôžem sa na neho vydlabať, aj keď sa zachoval ako jedno sprosté nevycválané hovädo. Chápeš ma, srdiečko, však to chápeš? - skúšal vyzistiť, prečo sa asi tak hnevá a myslel si, že práve trafil klinec po hlavičke.

   Vysvetlí jej to. Potom, keď príde, jej to vysvetlí a udobrí si ju. Iste to pochopí, aj keď sa teraz  trochu možno hnevá a durdí a špúli pery a myká nosom... 

  - Zavolaj si taxík a príď. Neal sa poteší. A ja tiež...pôjdeme potom spolu...domov. Len my dvaja. Zahráme sa na sasanky a ja budem starý vrak a ty môžeš v pokoji hniť a namiesto planktónu si vyvaríme slíže s Grankom. Čo ty na to? - líškal sa trápne ako malé decko, nevediac už čím by si ju naklonil, keď sa cez mobily ocucávať a otierať sa nedalo. 

  - ...Neala si tu ešte chcú nechať ...na pozorovanie. Či čo. Darebáka! A keď spozorujú u neho čo i len jednu mozgovú bunku, živú a funkčnú, prisámfakt im vyplatím dvojité poistné! Skrček jeden nevďačný! ...Belle?!... – naliehalo z mobilu, ktorý už mala v lone a prestávala ho vidieť.

  - Haló?! Haló?! Belle?! Srdiečko...si tam...debilný mobil...stále spadá sieť...nedá sa dovolať! Belle?!...- kričala na ňu malá vychytávka v snahe, aby si ju priložila k uchu. Márne. Stlačila stop a sklonila hlavu. Tých pár slov v SMS jej stačilo...

  Tie slová už totiž kedysi čítala...

  To miesto poznala...

  Tam nemôže ísť...

domiceli