Rumbelle
8. kapitola
nadviazanie na ff Reč
trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy
Zlodej trávy...
...kedysi presne dávno...
V ulite objatia, s pocitmi stlačenými
jeho silou, v šuchote slov a vo vôni spolupatričnosti chvíľu sa
dokázala odosobniť a zovšeobecniť všetko toto. Ale aj tak to nebolo
objatie, po ktorom prahla. Márne sa Emma snažila priviesť ju na iné myšlienky,
žartovať, nadhadzovať udičky všedných problémov a banalít. Háčiky sa
bezmocne potápali pod hladinu vnímania. Bola schopná len mlčky pritakávať, aj
to len automaticky, alebo zväčša ani to nie, len sedieť a dívať sa smerom
nikam.
Považovala stále za podraz a nikdy,
aspoň dnes ešte určite nie, nezahojiteľnú
ranu, že ju nepodporila v boji za právo dostať sa k nemu za každú
cenu, v ten deň, kedy po ňu prišla do nemocnice a doslova ju
nadopovanú aj slovami, že všetko bude OK, vysvetlí sa a bude skrátka OK a vysvetlí sa, násilím odtiahla z vyšetrovne, z nemocnice,
z mesta. Ok. Ok. Ok? Ok?! Ok!
Bude
považovať za podraz, že ďalej, ako doteraz, povybavuje všetko, bez ohľadu na
jej stav, teda s ohľadom naň, ale bude to podraz. A basta! Prečo s ňou
súcitne nezdieľa potápanie sa? Nebahní si s ňou v bolesti a vôbec...prečo
je taká strašidelne praktická, svedomitá, akčná...?!
- Ozaj, Regina ma vyhodila. Neteší sa ani na
teba, ak ti to pomôže v tvojej rokline sebaľútosti, zahrabať sa ešte
hlbšie, myslím, - odtiahla sa, pozrela na dievča s hlavou divne naklonenou k ramenu, - ale aj tak tam musíš. A hotovo. – vyriešila ďalší bod, prestala ju
šúchať po chrbte a odpojila aj zvyšné pažové kontakty. – Čo si dnes vlastne jedla?
To, že sa neumývaš, možno prospeje pleti, ale kefa sa už pýtala na tvoje vlasy
a vraj nemáš brať nijakých podnájomníkov, do vystrihaných škút po všiach, nepolezie. Počúvaš ma? – skladala duchny,
vyťahujúc ich násilím spod nej, odhodlaná nedovoliť jej ďalej sa váľať nečinne v izbe.
Navyše, keď pán French, kvázi kumpán v boji za vyslobodenie obete z depky, stojí za dverami a počúva.
- Presunula som ti dva zápočty, ale všetko
nešlo. – vyrovnala kôpku knižiek a skrípt, na ktoré len bohapusto sadal prach a zamračila sa,
pátrajúc nenápadne po denníčku zo strednej, ktorý si dala za úlohu zlikvidovať
z dohľadu, pohľadu, dotyku. Skrátka úplne. Bude to zrejme ale náročnejšia
úloha...
Posteľ sa zrazu nečakane rozvibrovala.
- Takže, vyrážame? – s údivom a nádejou
sa dívala na Belle, vyzliekajúcu si pyžamo a odškrtávala možnosti, kvôli
ktorým to kamoška asi tak robí. – Takže, Regina? Bistro u babičky? Dáme
kakao a hodíme reč...tak nehodíme...- zaregistrovala, ako zo zásuvky
vyberá kahance a zápalky. – Takže, zas len cintorín. –
skonštatovala sucho a záporne zakývala do tváre pána Frencha, okolo
ktorého jeho dcéra bez záujmu práve preplachtila, zrejme sa udobriť aspoň s kefou.
- Nemám ťa tak celkom rád, ale som rád,
že...to všetko pre Bellinku robíš. – povedal strápený úprimne a aj by Emme podal
ruku a stisol, ale prapodivne ich mal obe zamotané v utierke na riad.
- Takže ste sa definitívne rozhodli? Naozaj si
to nerozmyslíte? – spýtavo sa mu zadívala do strhanej tváre, sondujúc, či ich
Belle náhodou nepočúva. Obaja sa obávali, že predčasné prezradenie plánu o sťahovaní
sa z mesta, by mohla odbojkotovať naozaj nepredstaviteľným spôsobom. Ani jeden
možný scenár sa im nepozdával.
- Nezabránim jej sa sem vracať, ale možno
časom... – sklonil hlavu a zmizol zas v kuchyni, lebo Belle, odchádzajúc práve z domu, apatickejšia ako inokedy, nemala zapotreby ani ho pozdraviť.
Dokonca ani za Emmou sa neobzrela.
Očividne ju nezaujímalo nič z jej doterajšieho reálneho sveta. Z jej minulého
reálneho sveta. Zo sveta, ktorý práve zanikol, ako stará civilizácia a ruiny
nemá zatiaľ kto vyprosťovať z pralesa výčitiek a obvinení.
Samodeštrukcii treba nechať voľný priebeh, aj keď sa na to tak ťažko pozerá...
Len čo sa zabuchli vchodové dvere, Emma
vytiahla mobil a vytočila ďalšieho z fiktívnych, ale existujúcich „archeológov“,
ktorí jej mohli pomôcť urýchliť proces znovunavrátenia jednej drobnej, zničenej
čiastočky z komlexu rodiny, do ktorej nestihla patriť a to melnilo
jej krehkú štruktúru o to viac, o čo častejšie si vybavovala, čo by
bolo, keby...
Ničota je biela či čierna? Zelená. Ako lipy
na cintoríne...
- Budem vám povďačná, keď tam prídete a...tak
neformálne jej to všetko vysvetlíte, ako mne... Je to jediné miesto, kam, zatiaľ, ochotne
chodieva. – bola stručná. - Aj keď neviem, či tá správa, že je majiteľkou jeho vily, neskomplikuje trochu jej otcovi plán s definitívnym uzavretím tejto kapitoly v ich živote. Čo si vy myslíte, pani riaditeľka? - snažila sa byť diplomatická. - Nerozčuľujte sa...prosím, len som...Je mi to jasné. Bola to jeho vôľa. Hej, hej. Posledná. Boli ste v rovnakom šoku...keď ste ju otvorili. Jasné...Je vašou povinnosťou...áno, pokúsim sa ju zdržať...to nebude problém, skôr naopak, odtiahnuť ju odtiaľ zas domov...- na jednej strane opakovala po Regine frázy, na strane druhej komentovala obrazy, čo budú nasledovať v najpravdepodobnejších možných intenciách.
Otriasla sa z hovoru. "Nikdy viac, ty potvora"...pomyslela si.
- Belle, čakaj ma! Ja som nevyhrala nohy v
lotérii. ...A nie sú ani také štíhle ako teraz tie tvoje...dočerta, drž tlamu,
Emma! – hrešila sa nahlas za pochodu dolu schodmi.
...niekedy práve
teraz...
Pohniezdil sa. S hlavou zaborenou v jej
lone, vlasy mu už stihla pomerne symetricky porozťahovať po stehnách i plochom bruchu, do
slniečkova, nasával domácke pohodlie a teplo. Mala pravdu, gauč natočený
čelom ku krbu je lepšie riešenie, ako to jeho kedysi, na kant. Ale nebude
predsa podporovať jej prípadnú dizajnérsku pýchu. Nepochváli ju verejne.
Pozvoľna si zvykal na jej nenápadné
prispôsobovanie jeho staromládeneckého priestoru potrebám dvojice. Konferenčný
stolík prikryla škaredým obrusom, ale aspoň vo vintage štýle a momentálne na
ňom trónili aj dve poduštičky, čo musela zrejme priniesť, ani si nevšimol kedy,
lebo z vlastného domu mu o ich existencii záznamy z poslednej inventarizácie
pri rozvode info nepodávali.
Momentálne na nich trónili jej bosé nohy,
vstrebávajúce šľapami horúčosť krbu, lebo ju pred chvíľou zas raz necitlivo
zvozil, že ich má večne ľadové, ako žaba. Potom ho čakala, tiež samým sebou patrične
odfrfľaná, prestavba bytového predkrbového priestoru o stoosemdesiat stupňov.
Nie, len o deväťdesiat.
A teraz aj, bez nároku na prípadné omilostenie, či vykúpenie sa, platil za to mučením svojich polodlhých,
náhodou čerstvo umytých vlasov, v ktorých sa ona tak rada a bez bázne
a úcty k začínajúcim šedinám prehrabávala a doslova si bahnila v tejto
nekalej, pre korienky nebezpečnej činnosti.
Tak trochu tej radosti jej na chvíľu
dopriať môže, ale len čo sa zahreje na izbovú teplotu, je odhodlaný vybrať si
pôžičku, na oplátku, v jej vlasoch a priľahlom okolí aj s úrokmi. Pousmial
sa.
- Na čom sa bavíš? – prešla mu prstom po
roztiahnutých perách.
- Ja len, ako nenápadne sa mi tu pomaličky,
potichúčky zakuklievaš, v tejto diere,
pánu Bohu za chrbtom, a ja som jediným šťastným majiteľom onej
kukly. Nečudujem sa ti.- zadrel ješitne. - Agroturistika teraz frčí....hold, ako povedal klasik: „najkrajšie
je lono prírody“, ale ani to ženské nie je na zahodenie! – doplnil obratom
a obratom aj zmenil smerovanie tváre, aj keď zips na rifliach a jej drzé
prsty stále zakvačené o jeho úbohé
vlasy ako SBSka strážili boľavo pedantne
domiceli.
veľmi dobre napísaná kapitola :)
OdpovedaťOdstrániť