RUMBELLE - Zlodej trávy... 7. kapitola

Rumbelle

7. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy

  Zlodej trávy...

...kedysi presne dávno...

        Asi takto sa musia cítiť stroskotanci. Poodpájané zmysly sa opätovne zapájajú v poradí napríklad: sluch vstrebávajúci nejaké to šumenie, mumlanie, neidentifikovateľné pazvuky, ktoré spočiatku ani nenaháňajú strach, lebo sú stále zahalené blahosklonnou tmou. Čuch, nasávajúci pachy, prach, teplo i vlhko naraz, ukladajúc to všetko pedantne v priestoroch nosných chlopní, až má  človek náhlu potrebu rýpať sa v nose, ale dlhoročné cepovanie v rodine i v škole, mu capnú po ruke, ešte pred jej vystrelením.  Potom dlho, dlho nič, cit do končekov prstov, cintorín v hube a ako bonus pohľad cez zadymené sklo, ktoré sa z oboch strán ktosi márne pokúša vyčistiť.

  Zo siluet stromov sa stávajú ľudia. Zrejme sestry, možno doktor a tá farebná.

  - Neal? - zopakovala už dnes tretíkrát, ani tentoraz nedúfajúc, že by sa jej prihovoril. Mýlila sa.

  - Dal som im inštrukcie, aby ťa k nemu vôbec nepustili. Uver mi, je to tak lepšie. Pre všetkých. A pre teba dupľom. – hovoril monotónne, vyrovnane, stroho.

  Konečne niekto dočistil výhľad na ulicu. Sestra, Neal a policajti. Vyblednutá izba príjmu s kopou prístrojov a skriniek a smradu nemocnice. Ktosi jej pomáha si sadnúť. Ok, je v civile, igelit pod zadkom sa jej lepí na stehná, sukňu má zas vyhrnutú. Aspoň sa fízli v službe nenudia a snívajú o konci dlhých, dokonalých nôh, kde by radi začali ich záujmy, samozrejme, mimo služby.

 Jeden z nich pristúpil k Nealovi a dal inštrukcie. Neal prikývol.

  - Všetko som zariadil, podpísal. Tých pár vecí ti dajú. Ak...budeš chcieť. V osobných dokladoch má čísla poistiek a všetkých tých kravín, čo budeš potrebovať na úradoch. Spolieham na teba, že všetko zariadiš. Vybavíš. Nemá kto. Ja ešte chvíľu...nebudem môcť. A...- utrel si zápästiami, čo ich mal spojené ako pri modlitbe nos, aby mohol váhať. – A prepáč Belle. Toto je medzi ním a mnou. Medzi nikým iným! Zastav sa, ale za Reginou. Ona ti dá potrebné papiere. – dopovedal tajomne a miestnosť sa rozmrvila.

  Odišli. Ochranka, Neal, väčšina personálu.

  Dívala sa na dvere, ukladala do políc vstrebané a nejako jej nič s ničím neladilo. Ani farebne, ani druhovo, ani vôbec!

  - Som doktor Whale. Chceli ste so mnou hovoriť. Poprosím sestru, aby sa o vás postarala, viem, je to dosť veľká rana, napriek tomu, že ste, zatiaľ, ako viem, nepatrili do rodiny. Prepáčte, ak máte nejaké konkrétne otázky, ak budem môcť, zodpoviem, ale rýchlo, čakajú ma ďalšie prípady. Som v práci. – rozprával rovnako stroho, ako pred chvíľkou  Neal.

  Mala neodbytný pocit, že niekde ich sníma skrytá kamera. Všetko sú to vopred naučené formulky. Navyše herecky odfláknuté.

  - Chcem ísť za ním! Okamžite. Hneď!... Chcem vidieť, ako sa má, či niečo nepotrebuje. Iste sa na mňa pýtal. Iste ma chce vidieť...Je mi fuk, že jeho syn s tým nesúhlasí! – konečne sa zmohla na svoje vlastné repliky, aj keď s poradím nebola stotožnená. Ani s obsahom koniec-koncov. S celou touto bizarnou fraškou, akoby vystrihnutou z béčkového nízkorozpočtového akčného filmu pre východný trh.

  - Je mi ľúto, slečna French. Neal Cassidy je jeho jediný priamy príbuzný a o tejto záležitosti, v tomto prípade, rozhoduje on. Iba on. To, že je momentálne vo vyšetrovacej väzbe neznamená, že jeho žiadosť nemusíme akceptovať. Pošlem vám sestru. Prípadne, ak bude nutné, kolegu z iného oddelenia, ak budete mať záujem a máte nemocenské poistenie vporiadku. Psychologické centrum sídli na prízemí kliniky. Pýtajte sa na doktora Hoppera.– rečnil lekár s rukou na kľučke, pripravený v sekunde zmiznúť za dverami.

  - Mám záujem! Mám evidentný záujem! Mám záujem hovoriť s fundovaným človekom, ktorý mi konečne povie, čo sa mu stalo a kde leží a ako sa má a prečo ma za ním nepustia?! S človekom z toho oddelenia, kde je hospitalizovaný! – nervózna začala vydávať rozkazy, čudujúc sa, kde sa v nej berie toľko energie a odhodlania.

  Lekár sa zamračil.  Dve hlboké vrásky rozryli mu čelo, opäť pribuchol dvere, stihnúc však nenápadným gestom ohlásiť sestru zvonka.

  - Ja...som z oddelenia, kde...a nejde o hospitalizáciu, slečna French. Je mi to ľúto. Ako vidím, zrejme nie ste dostatočne informovaná. – zháčil sa, pokladajúc jej zamdletie za reakciu na správu obdržanú zrejme už na recepcii. Možno náhla amnézia, alebo iný prípad obrany organizmu zabezpečenej odignorovaním reality... – Na prízemí, prosím. Sestra vás tam odvedie. – otvoril dvere a zopakoval potrebné indície sestre. – Z mojej strany, napriek tomu, že by som nemal...- oddrhol si, založil ruky do vreciek. -  Išlo o masívny infarkt myocardum, stav, v akom ho priviezli, bol už  nezlúčiteľný so životom. Súdna pitva cudzie zavinenie vylúčila. Identifikáciu pred hodinou potvrdil jeho syn, testy DNA nie sú potrebné. Keďže nie je v databáze darcov, pán Cassidy podpísal aj všetky reverzy ohľadom ďalšieho postupu a prípadných záujmov nemocnice. V tejto chvíli môžete začať vybavovať náležitosti ohľadom pohrebu. Zbohom, slečna French. Porúčam sa. – chvíľu sa díval, či nebude potrebný jeho zásah.

  Stála a nehýbala sa. Nerozumela? Nepočula? Nevníma? Nedešifruje? Počuje len svoje meno a cíti, ako ju niekto drží za ruku.

  A to len tak? Toľko slov?! Takýchto slov?!...Ako? Čo? Prečo? O kom to tu hovorí?!  Komu?! Čo s tým všetkým má spoločné ona a ON?!

  Divo sa zahľadela na sestričku, skúšajúcu jej tep, pripravenú, keby ráčila omdlievať. Zvyknutú na podobné situácie. Profesionálne. Chladne. Ako sestra.

  Ako človek, ju stisla za rameno. A mlčky popriala sústrasť, tlačiac ju predsa len späť na vyšetrovacie lôžko, o ktoré ju nasilu oprela. Poddala sa.

...niekedy práve teraz...

  Díval sa, ako sa mrví vo svojom kulinárskom veľdiele, naháňajúc striedavo kúsok vajíčka a kúsok klobásky v prekážkovom behu okolo zemiakov, ktoré ignorovala, tak ako momentálne aj jeho, zažratého do čítania.

   Opatrne si jedlo v miniatúrnych porciách vkladala do úst, akoby sa pred prehltnutím s každým tým tiťorivým kúsočkom porozprávala a žiadala o zhovievavosť všetky ostatné. K nemu pohľad nezdvihla ani teraz, keď sa už začal očividne ošívať, aby na seba upriamil pozornosť.

  - Dúfam, že my dvaja budeme mať dcéru. Synkovia  mávajú dlhé vedenie. Nemám už čas ani chuť bezmocne čakať na nejaké znovuobnovovanie spojenia. Ja chcem všetko. Hneď a teraz! A navždy. – zadrel, s cinknutím, že sa valec ešte chvíľu triasol, vytiahol list, čo dočítal zo stroja, odložiac ho vedľa.

  Vidlička v ruke sa jej začala chvieť. A pery tiež.

- Ale môžeš dovečerať. Pár sekúnd sa ešte nezbláznim...- roztiahol ústa do širokého úsmevu.

domiceli