RUMBELLE - Zlodej trávy... 5. kapitola

Rumbelle

5. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy

  Zlodej trávy...

...kedysi presne dávno...

        Keby sa dokázala teleportovať, alebo aspoň silou vôle pritiahnuť ten blbý prvý ranný spoj. Netrápila ju zima, hmla, prskolenie. Nemala pocit, že jej niečo z toho zalieza pod veci, za nechty, do vlasov. Cítila len paniku.Tá ju objala, prispôsobiac sa každej skulinke, nevynechajúc jedinú bunku.  Strach, ktorý sa nedal eliminovať ani rozpustiť v planých  nádejach, zoškriabať vierou ani zmyť optimizmom...

  Prehadzovala vo vrecku drobáky a zakazovala si akékoľvek konšpiračné teórie. Nevedela sa dočkať, kedy sa ústa autobusu rozlúčia s práve sa prebúdzajúcim mestečkom na spôsob zmije a svojím syčaním zatvoria etapu bezmocného prešľapovania na zastávke.

  Keby bola vedela, keby bola tušila...zostane na víkend na intráku. Prečo jej to nedal vedieť?! Tie jeho bláznivé prekvapenia...Nie, nie, nie. On ju chcel skontrolovať...

  Zakrádal sa lôžkom nechta po jej natrčenej lopatke a pozoroval, ako sa márne bráni striasaniu. Iste si naordinovala preventívny nezáujem, aby mala čas rozdýchať prirýchly štart, vedomá si, že nič nekončí, cieľová rovinka je v nedohľadne a jej sa chce tak spať, ale s trénerom si neporadí...

- Prestaň, prosím. To šteklí. Nie, nie...pokračuj. To príjemne ...šteklí. – mumlala do vankúša, vzrušená, aj keď uplantovaná už tak, že sa jej miešali dojmy a sama nevedela, čo chce.

  Natŕčala mu striedavo dobrovoľne a poddajne  jednu aj druhú stranu, obratom zas stláčala ramená k sebe, tušiac, že o chvíľu vymení necht za pery a trasa sa bude kotúľať kdesi hlboko od sna i do sna zároveň...

  - Raz takto prídem, nenápadne, odzadu, zaklopkám a bez vyzvania vstúpim...- rozprával a hral jej medzi lopatkami svoje proklamované divadielko. – Alebo budem rátať, koľko ti bude trvať, kým mi prídeš otvoriť...- preroloval naozaj po priehlbinách chrbtice, tlačiac pred sebou vyťahanú návliečku paplóna a pred posledným výstupom zastal a prst sa mu rozochvel.

  - Vstúpte...- napojila sa, trochu lascívne podfarbiac hlas, na hru a prehla ešte trochu viac, ako mladá mačka, čo právom čaká, že majiteľ bude v škrabkaní pokračovať a ona za odmenu zapradie, aby cítil, ako mu je oddaná.

Prst sa pretransformoval do celej dlane, čo k jej telu priľnula, ale  náhle sa zošuchla a zostalo po nej iba ticho a chlad.  Natočila k nemu hlavu a nechápavo zažmurkala, vidiac vážnu, zamyslenú tvár, hlavu podopretú o ruku, s pásmi šedivejúcich vlasov cez oči, čo mu rozparcelovávali výhľad na jej dokonalé krivky.

  - Predstavil som si...internát. Nič sa iste nezmenilo. Stovky mladých nadržaných samcov permanentne v ruji a tisícky dúpät s mäkkými telami. Chodby plné feromónov a volania prírody... – huhlal akoby nabiflenú poučku, prípadne traktát z nejakej starovekej moralistickej tragédie.

  Nadvihla sa na lakte. Pootvorila ústa.

 - Veď ty žiarliš. – skonštatovala prekvapená.

  Akoby ho pichlo. Prehodil sa na druhú stranu. Sadol si. Vstal. Prešiel pár krokov. Vrátil sa. Stále rovnako, takmer nevraživo zahľadený, hoci zrak mu boľavo prechádzal po žene pred ním, chabo zahalenej, ale nežne, s očividnou láskou, čo sa nedala zatvoriť už do nijakých dvier, dívajúcej sa na neho, až mal pocit, že ten pohľad neznesie.

  - Raz to urobím... – precedil drsne medzi zuby.

  Nikdy to neurobil. Nikdy sa už k tomu nevrátili. Nikdy...by si nebola pomyslela, že by jej ozaj mohol tak veľmi neveriť, podozrievať ju, aby sa znížil k takémuto činu. Dôveru neriešila. Bola s ňou skrátka stotožnená a verila aj v tú jeho.

  A predsa chrobáčik pochybností, trepal sa na jednom mieste, vyvalený na krovkách, neschopný pohnúť sa, len bezmocne trepal nožičkami a dúfal, že mu niekto podá slamku.

  - Prepáčte, prosím, zrejme som včera stratila mobil. V autobuse. Nenašiel ho náhodou váš kolega? – skúsila šoféra.

  Nevraživo zagánil, natiahnuc sa po obrom volante, najradšej by zapadol kdesi do pelechu, nie tu riešil nepozorné žaby, čo si nevedia dať pozor na cennosti.

  Zamrzelo ju, že s ňou odmieta komunikovať, aj to, že sa vôbec pýtala. Skúsi straty a nálezy. Na stanici. V hlavnom meste. Už aby tam boli...

...niekedy práve teraz...

  Dom voňal. Kadečím. Teplou vodou a šampónom, teplým vzduchom zo vzorne naložených polien, teplou...večerou?

  Hodil kľúče automaticky do vrecka, potom ich vyložil na botník, aby ich vzal a zamkol, zvnútra sondujúc, odkiaľ sa vynorí.

  Tá kuchyňa vábila. Strčil dnu svoj ostrý nos a slastne privrel viečka. Pritlačili mu ich malé dlane odzadu.

  - Budem hádať...Našla si kdesi v stodole magickú knihu zaklínadiel, nalistovala sektor gastronomických kúziel a vyšlo to! – chytil jej obe ruky za prsty a presunul si  ich k lačným  perám.

  - Našla som v stodole oslíka otras sa...a ten naplnil mrazák polotovarmi. Smiem si ho nechať...už navždy? Sľúb mi to... – šepkala s hlasom trochu zlomeným, aj keď sa snažila správať a hovoriť ...normálne.

  - Sme si jedna - jedna. Dík za toho somára! – dvihol hlas, ale nehneval sa, lebo ruky mala spotené, slané a tvár nestačila primaľovať, ako si všimol, keď k nej obrátil.

domiceli