RUMBELLE - Zlodej trávy... 3. kapitola

Rumbelle

3. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy

  Zlodej trávy...

...kedysi presne dávno...

        „Tak a znova!“ Ponorila ruky do kabelky a snažila sa ho hmatom identifikovať. Ďalší neplatný pokus. Roztržito schytila tašku za spodok a obsah sa rozprskol po gauči, chvíľu sa ešte kde-tu snažiac ujsť pred premieľajúcimi, necitlivými prstami rozrušenej ženy, čo márne strkala celé dlane aj do najmenších vnútorných, či vonkajších, či bočných vreciek, v snahe nájsť, čo si zaumienila. Podarilo sa jej vysypať si práškový make-up, natrafiť na vyžutú žuvačku infiltrovanú v rohu puzdra na doklady, aj sa pichnúť o špendlík, čo ukradla z nástenky vo vestibule školy, aby si dočistila nechty po hodine praktickej výuky archivovania starých, vzácnych dokumentov.

  Nikde – nič. Musel jej vypadnúť kdesi v autobuse. Hej, tam ho držala naposledy a písala zúfalo nadržané SMS, keď sa ani na stí pokus nemohla dovolať...nikde.

  - Čo teraz?! – zaúpäla sklamaná, zaboriac pohľad do sliepňajúceho okna s vyškerenou pouličnou lampou za sklom.

  Na prázdnu vilu už sadol súmrak a nikde nijaký odkaz. Potrebuje s ním hovoriť. S ním byť...s ním...Kde je? Prečo...

  Uvedomila si, že toto je dakus iná panika. Nechápala svoje pohnútky. Celé dni trávievala bez neho, často aj bez akéhokoľvek kontaktu, ponorená do štúdia, v snahe eliminovať všetky možné rušivé momenty, vrátane tých krásnych, nádherných, romantických, polepených a zaslintaných viac, ako vrchnáky od pier s čmuhami rúžu po obvode v rozličnej hĺbke. Aj ľutovala, že už vedľa nej v aule nesedí Emma, ako na gympli,  aby jej zakaždým čapla po prstoch, či vytrhla pero z tlamy a pootierala ho do svetra pred nimi sediaceho, nič netušiaceho spolužiaka, aby sa jej aspoň trochu hnusilo ho sústavne ocucávať. Nebrala si do študovní jeho fotku, ani žiaden darček od neho, len aby sa sústredila, podala stopercentný výkon, nezlyhala v teste...Všetko s jediným cieľom, aby všetko mala na prvé termíny, ideálne predtermíny a mohla o to viac času venovať...im obom.

  Koľko ju to pravidelne stálo sebazapierania a dohryzených vrchných vrstiev pier, ceruzky už ani nepočítajúc, keď si zakazovala, prísne a pod hrozbami, nenormálnejšími, ako tie, čo nimi strašievajú malé deti, jeho vizualizovanie aj akékoľvek spätné replay slov, viet...dotykov, bozkov...ach, jaj. Ako rátala dni, hodiny, minúty, sekundy medzi pondelkom a piatkom, lexikológiou a fonetikou či inými disciplínami, ktoré mali v sebe napriek prvotnej sterilite toľko naakumulovanej erotiky, hoci ju videla len sama a profákov svojím prazvláštnym úsmevom dostávala občas do riadnych rozpakov...bez toho, aby čo i len tušili, ako veľmi sa jej prehláskované „ä“ podobá na pletenec ich tiel.

  Ale vždy to šlo. A bola pyšná na seba, na všetky zápočty, predtermíny, aj za to štipko, ktoré ihneď  utratila za veci nie pre seba, ale do spoločnej domácnosti, ktorej chcela byť každý piatok nedieľnou súčasťou aspoň takýmto minimom, hoci ju hrešieval ako sopľavé decko a často gýčové prkotiny len s veľkým sebazaprením a zhovievavým nádychom inštaloval do eleganciou sršiaceho interiéru, ale chápal a dojímala ho jej radosť a pýcha...budúcej pani domácej, zatiaľ v zácviku.

  Tak prečo to zrazu teraz cíti...prečo sa zrazu teraz cíti inak?! Čo je to za pocit?! Za fóbiu? Za strach, čo ju núti opäť prehadzovať úbohé artefakty z kabelky, či predsa len si niektorý nerobí z nej žarty a neskrýva ten debilný mobil!

  - Tak vy ho chcete vytočiť?! Chudáčik pán profesor...– zavyla spoza plota všetečná susedka, neveriac svojim štyrom dioptrickým očiam, v dvoch vrstvách okuliarov, že sa toto šteňa odvážilo zazvoniť a žiadať ju o požičanie mobilu.

  Prikývla a ošívala sa, mnúc si nervózne, dobre si do trápnych sprostaní v duchu nadávajúc,  ruky jednu o druhú, potom o šatku, ktorú si narýchlo uviazala, aby snáď pôsobila decentnejšie a vierohodnejšie. A závideniahodnejšie!...aj poľutovaniahodne.

   - Ale ja neviem jeho numero, dušinka. Ja som mu nikdy nedala a ani on mne...nedal! Ani jedno číslo! ...mi nevenoval. Ani keď ešte nebol zadaný. A to som ozaj bola dostatočne taká tá...aerodynamická...nikdy som nekládla odpor. – spovedala sa chudera v natáčkach, ale v duchu kula plány, ako ľahko príde k jeho číslu, keď jej ho táto teraz doň, do jej aparátika, vloží...a ktovie...ešte sa môže zísť.

  Naoko s nechuťou zalovila vo fertuche a podávala jej svoju obchytanú predpotopnú tehlu.

  Bola by ju objala, keby nepáchla cesnakovými osúchmi už takto z diaľky a vytúžený, vymodlený mobil detto.

  Takmer sa jej nedarilo vyťukať správne číslo.

  Bezmocne sa krútila a hypnotizovala display, aby sa ukázala tá správna ikonka, že to zvoní...zvoní...zvoní...Zvonilo a nič. Dozvonené...

  - Neberie to. – sklamane jej podávala požičaný aparát.

  - To je mi fakt tak strašne  ľúto...-  škodoradostne jej odpovedala stará mrochta spoza plota, nedokážuc skryť osobné víťazstvo aj pocit zadosťučinenia, vidiac ju odchádzať s dlhým nosom, z kroka - na krok, do útrob tmavej vily. - Keby ste nikdy nič nepotrebovala, som tu pre vás, dušinka...- doložila ešte mrmlaním popod nos, ošúchavajúc si mobil zvnútra o stehno, aby ho zbavila aj nepatrnej vône z nej. Ale má číslo! Má číslo! Má...

  Skoro sa od radosti roztancovala a kula plány, čo s ním...

....niekedy práve teraz....

  Tak dávno netancovala. A na pazvuky, chabo vychádzajúce zo skôr vibrujúceho, ako vyhrávajúceho mobilu, ešte nikdy nie. Dýchal jej do vlasov beztak vlastnú melódiu a jej sa ku podivu páčila, aj keď to od Nightwishu bolo na tisíc jazier ďaleko....a Podlaha zas tak blízko...Bola chytľavá. Nebezpečne. Neodolateľne návyková.

   Už mu aj odpustila tú hlúpu predohru, respektíve pomerne netradičné vyzvanie k tancu...

   - Keď nám už muzikanti v bruchu vyhrávajú, srdiečko, nezatancujeme si?...- zadrel pred pár minútami a nechal ju vysmiať sa, vyrozčuľovať, vyprskať, kým zaujala finálnu pozíciu a konečne mu ovila paže okolo krku a potom všade kam dosiahla, aby pochopil, že napriek život ohrozujúcim nedostatkom v jej výchove mladej gazdinky, spôsobujúcim stratu vytúžených pár kíl, ale len v jej snoch, to s ním aj tak myslí vážne.

 A myslí si aj to, že v mrazáku ešte zostala pizza z hypermarketovej akcie spred dvoch týždňov, keby sa im náhodou odnechce pokračovať v načatom tanečnom maratóne vo voľnej jazde...

domiceli