RUMBELLE - Zlodej trávy... 2. kapitola

Rumbelle

2. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy

  Zlodej trávy...

...kedysi presne dávno...

        Prehltnutím prvého sústa vlhkého vzduchu, ktorým ju ako rýchlou minútkou kdesi v podchode nakŕmil výstup z diaľkovej linky, akoby sa jej razom pretransformovalo celé telo, zbaviac sa vráskavých nákladov naštudovaných skrípt a poblednutého povlaku zatuchnutých študovní i knižníc. Vystrela sa, pohodila hustými, len ráno zmytými vlasmi, rešpektujúc jeho pritajenú márnivosť a ješitne sa tešiac na to, ako zas bude slastne žmúriť oči, keď jej z nich bude vysávať zvyšky vône čerešňového šampónu. Skontrolovala pery jednu o druhú, či nie sú drapľavé, lebo, čo ak...

  „Čo ak“...ju ale dnes na zastávke nečaká. A tak rada by si tiež privoňala. K ruži, čo jej nikdy nezabudne priniesť, nech ho za prihorlivú romantiku a klišéovitosť hrešila, ako chcela. Takmer sa urazil, že ho chce obviniť zo staromódneho gentlemanstva.

  Márne sa stavia na špičky vysokých topánok, čo si prezula až v autobuse, neriešiac, či jej k celkovému outfitu ladia, či nie. V jej poňatí bol tento doplnok a hodvábna dúhová šatka, čo dostala pred prvou cestou na intrák od neho, vrcholom dokonalosti. Dobre vedela, ako inak pôsobí jej chôdza v týchto topánkach, aj ako hrdo vždy vedľa nej kráča, letmými dotykmi cestou nedočkavo drzo  milujúc aspoň jej prsty v rozochvenej dlani.

  Teraz sa prsty tmolili po záhyboch šatky, odokrývajúc jej krk aj vôňu, ktorou bola napustená.

  Nie, dnes tu naozaj nie je. Ale veď včera nič nevravel, keď naposledy spolu volali. Nevravel, že by neprišiel. Nikdy nevravel ani, že príde...Sakra! Ako ľahko sa počíta s niečím a ako chladí precitnutie, že nebývajú zrejme každý piatok Vianoce! Pritiahla šatku zas tesnejšie ku krku, lapla kufrík na kolieskach a ťahala sa von z nástupišťa... Možno pred stanicou. Možno pri bufete. Možno desať, dvadsať, päťdesiat metrov ďalej...

  Chvíľu mala nutkanie si tiež zatrucovať a zájsť najskôr na činžiak, k otcovi. Vedela však, že nie je doma. Pán French totiž, aby skôr vstrebal, že dcéra dá zakaždým prednosť svojmu ...amantovi, ako ho dehonestujúco volal a domov príde až neskoro večer, alebo v noci, raziaca neodškiepiteľnou prítomnosťou muža, ktorý tvoril väčšinu jej sveta, aby zas ráno zmizla a strávila s ním aj celý zvyšok víkendu.

  Naplánoval si radšej pravidelné piatkové šípky v Králičej nore.

  Bola mu vďačná za toleranciu, o to viac ju to dnes ťahalo domov, pripraviť otcovi nečakane napríklad nejakú dobrú večeru...Dobrá večera ju dávno čaká doma v hrncoch po chladničke. Nikdy na ňu nezabudol a ona vždy s chuťou splstvila všetko, čo jej s láskou naložil. Bolo jedno či je noc, či sa už brieždi, čo na to jej glykemický index aj rebríček dietologických prehreškov, nalepených na dverách kuchynky intráku,  hodnôt  sacharidov a cukru a vybuchujúcich bômb kalórií...

  Párkrát ešte zaspätkovala tam a späť, vždy  po pár krokoch, aby sa rozhodla definitívne. Ide ...za Ním!  Nevydrží bez neho už ani chvíľku. Má presne vyrátaný doping len do piatkového popoludnia. Ani o sekundu dlhšie.

  Pridáva do kroku.

  Víta ju temná, chladná vila. A ľadové kľúče pod miskou kvetináča.

  Takže nie je doma...

   Vôbec?

...niekedy práve teraz...

  S rozpakmi sa dívala na kopy laminátu, preglejok, roštov, opieskovaných plechových stĺpikov, madracov a kadejakých doplnkov, čo pôsobili sterilne a neosobne, márne evokujúc domov, ku ktorému mali nekonečne ďaleko. Bol to len sklad prepchatý nábytkom, aj keď sa tváril ako luxusná predajňa, dizajnérmi nastajlovaná tak, aby očarila a pritiahla potenciálneho zákazníka a zrejme aj s potenciou, keďže to bolo DIOvo spálňové štúdio, ako honosne svietilo nad predajňou a pán Zeus mal potomkov splodených po kadejakých posteliach nepočítane.

  Ich to skôr iritovalo. Aj asociácia gýčového názvu, a definitívne jeho obsah a to primárne aj sekundárne. Zamračení, nespokojní, nevraživo vraždili pohľadmi monotónne čelá, rovno do stredu ich nudných čiel a geometrické tvary už na pohľad antifunkčné, nieto si nejakým smerom do nich ešte ľahnúť, aj keď priťahovali zdutými, nafúknutými podhlavníkmi.

  Oni dvaja nepritiahli nikoho. Zamestnanci akoby ich zámerne ignorovali, alebo si netrúfali odhadnúť, či ich odveliť do oddelenia postieľok pre novorodencov, pretože možno dcérka bude možno mamkou a možno jej otecko chce možno prispieť na chod jej možno novej domácnosti, alebo naopak, starký rekonštruuje byt a mladá mu do toho chce zasahovať, dúfajúc, že ho raz, ako právoplatný potomok tzn. dedička, potom  zdedí. To by ich poslali do oddelenia madracov a geriatrických doplnkov aj pre najhoršie stavy inkontinencie či iného úniku...

  O čo horšie sa zaraďovalo, keď zrazu zbadali, ako mu visí na krku a niečo dôverne šepká do ucha. A on testuje ako hlboko sa dá dostať jej pod kabát, kde už bol takmer celý práve strčený...

  - Iste tu niekde bude aj taká predajnička. Možno malá, zašitá, ľúbezná...a tam nájdeme to pravé... – maznala sa a špúlila pery.

  - To pravé – orechové?! – vycucol niečo zo zadného zuba, akoby to bola ozaj trieska z dreva. – Vieš, asi som ťa zle odhadol. Myslel som, že oceníš pohodlie, kvalitu, moderný dizajn a vôbec, niečo svieže, mladistvé, kde by si zapadla...- skúšal jej vyhovoriť nápad, ale v duchu bol rád, že jej vkus zrejme korešponduje s tým jeho.

  Popravde, sem ju vzal len preto, že sa chcel predviesť so svojou náhlou ústretovosťou a sklonom k ochotnému podriaďovaniu sa v tejto oblasti, domnievajúc sa, že to ocení.

  - Zapadnem aj do sena, to dobre vieš, tak zo mňa nerob malomeštiačku zvyknutú na luxus. Ja nie som zlatokopka! – pohrozila mu prstom a bola smiešna.

  Pridobre si pamätal vilu, ktorá jej padla do lona, kde by aj bola zostala, keby to osud nezariadil inak. Niekto tam hore ho musí mať asi rád. Zadíval sa na nevkusnú sochu Dia v nadživotnej veľkosti tróniacu krížom cez jednu z postelí, v strede predajne, túliacu sa k svojmu blesku. Grc.

  Niekto aj tu dolu ho musí mať rád...keď ho svojou spotenou malou dlaňou ťahá preč z tejto modernistickej, studenej a neosobnej hrôzy.

  - Poznám jeden bazár, možno tam...by sa našlo niečo v štýle vintage, alebo aspoň pekne staré a strašidelné, aby to zapadlo do mojej chajdy. – zapínal si bundu vonku pred obchodom a žmúril kdesi do diaľky medzi mihajúce sa autá a blikajúce semafory. – Je to ale kus cesty. – pokýval hlavou doboku.

  - Tak, keď som už súhlasila s tým, že spolu vyberieme „manželskú posteľ“, teraz sa už nevzdám! – zavesila sa doň a čakala, ktorým smerom ju povedia tak, ako napísal v prianí svojej poslednej poviedky.

domiceli