RUMBELLE - Zlodej trávy... 1. kapitola

Rumbelle

1. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy

  Zlodej trávy...

...kedysi presne dávno...

        Nezažínali. Agóniu tohto priestoru, ktorý o chvíľu podľahne kronikárskym análom a skončí podľa Emmy aj v tom skutočnom, pravdepodobne  spolu s ňou, sa rozhodli pateticky podporiť svojou sivastou účasťou. Posledná rozlúčka s momentmi a  momentkami.

  Emma s rukami na skrčených kolenách trápila kľúčenku, ešte nerozhodnutá, či ju omilostí a vezme so sebou, alebo riskne, že ju noví majitelia adoptujú s rovnakou láskou, ako kedysi ona sama. V tomto cudzom meste, ktoré sa nakoniec ukázalo preplnené známymi. A definitívne  známymi. V byte, ktorý jej zrazu na okamih fiktívne patril. Iba jej.

  Belle s hlavou na jej ramene vťahovala zas alergické darčeky od peľových páchateľov do seba, hnilá hľadať niekde vreckovky, ktoré aj tak vždy minula skôr, ako ich akútne  potrebovala. Keď raz bude mať vlastné deti, budú vždy, a bez odvrávania, nosiť šaty len s dlhými rukávmi, aby si mali kde utierať sopel.

  - Myslíš si, že existujú aj dupačky v dizajne pánskeho obleku? – zadrela, vytiahnuc spod chrbta akéhosi námatkovo zvoleného plyšiaka, momentálne zdegradovaného na vankúš,  a predstavila si batoľa, ktorému pozorne otecko upravuje uzlík na kravatke.

  - Jasné, ale manžetové gombíky budú musieť byť oblé a z plastu, vieš, aby si malý neublížil. – podporila jej dementný nápad vždy na jej strane a vždy ústretová priateľka. – Houby!... klamem. Mohol by ich prehltnúť. Teraz sa všetko iba imituje. Mohli by byť nanajvýš kreslené, alebo vyšívané. – opravila sa znalecky a poučila budúcu možnú matku, zatiaľ v zácviku.

  - To je blbé. To sa mu nebude na Oliverovi páčiť. – vtiahla Belle ďalšiu dávku hlienov a utrela si nenápadne nos skrz celú pažu, lebo tielko na ramienka nepodporovalo jej teóriu veľkého sopľavého tresku v rukávoch.

  - Oliver? ...to ako Twist? Kvôli tvojmu knihomoľstvu? ...alebo ten kuchár Jamie? ...za to, že ti prihorí aj čaj? ...Počkaj, to bude Stone! Ten režisér... ako si mi rozprávala, že sa chceš stať baletkou alebo herečkou! - konšpirovala, ale len tak z nudy, v podstate sa ani nezamýšľala a vybľafovala prvé asociácie, čo jej na um prišli, aby nemusela mlčať.

  Belle sa však konečne prebudila. Napchala ilúziu bábätkového plyšiaka späť pod lopatky a vážne uznala, že so žiadnym Oliverom už dieru do sveta nespraví.

  - Mala som deväť. Kde s týmito šunkami ja môžem byť baletkou? Natiahla dokonalú nohu a s nevôľou k nej priložila druhú, porovnávajúc ich identické, iným, cudzím okom neviditeľné, nedostatky ...jedine v kondícii. Dopadli do skrkvanej deky ako ozajstné lunty slaniny. - Možno, kým dokončím výšku, budú aj iné, modernejšie mená. Ja len, čo by, keby sa musím rozhodnúť narýchlo...chápeš? - povzdychla.

  - Moc piješ, dievča a...málo píšeš domov...- použila jedno zo skomolených prísloví spolužiačky Mulan, ktorá zmizla ktovie kde, už  na druhý deň po maturite, bez rozlúčky, bez vysvetlenia. Dospelá. Nie, ako ony dve. S plyšiakmi pod hlavami, v hlavách, podaktoré...iné v hlave skôr s inou, tekutejšou  dotáciou naivného, po šťastnom konci bažiaceho rozumu.

  Načiahla sa Emma za nedopitou fľaškou a neponúknuc kamošku, sama si vliala do hrdla jej dávno vyprchaný obsah.

  Sedia tu takto od poobedia a „balia“ si kufre do nového života.

  - Henry to nemusí pochopiť. – načrela z iného súdka.

  - Je to už veľký chlap. A má tu...dedka...- bože, ako neznáša túto funkciu ešte aj v lexikálnom význame a zmierovanie sa s ňou  nezvládne asi nikdy. – A ty aj ja budeme predsa chodiť domov na víkendy...- stíchla.

  Teraz jej doplo. Emma tu nemá domov... nebude mať. Možno iba chvíľu mala pocit, že bol. V kuchyni Goldovej vily, keď zvracala vianočné pupáčky do dresu, s komentárom budúceho svokra čakateľa a snúbencom v oboch ponožkách na tej istej nohe, v závese.

  Neal to vzdal...

  Emma sa vzdáva prenajatého bytu.

  Dostala intrák. Regina jej ho s veľkou radosťou vybavila aj so šptipendiom za zmluvu nevýhodnejšiu ako bývajú tie rozprávkové s Temným pánom. Až teraz jej dochádzali dôsledky, kým Emma ich musela prežrieť už dávno. Poobhajovať klišéovitými frázami typu: „Robím to pre neho. Robím to pre nás...Postavím sa na vlastné a dokážem...“

  A ona so svojimi polepenými snami si to cez tú vrstvu vlastného, v niekoľkých sebeckých vrstvách naliateho duvilaxu, ani nevšimla.

 - Fajn, že si taktne vynechala...Neala – zatiahla ironicky  Emma a radšej odvrátila zrak, ale antidepresívum v zelenej fľaške už bolo fuč.

  - Dostane ho odtiaľ! Je to celé veľké nedorozumenie a on...on je...on to dokáže! – sadla si a potrmácala priateľkou, ktorej by sa nádej nedala vliať ani komínom z mazutky.

  - Je mi to jedno, Belle. Dokázala som sama ...- začala zoširoka, ale skončila prirýchlo. - ...nedokázala som nič! – uzavrela a stiahla konečne kľúčenku, oddeliac ju definitívne od kľúčov, ako jednotlivé skladačky svojho pohnutého života, z ktorých sa jej nepodarilo zložiť celok, hoci veľmi, veľmi, veľmi chcela.

 ...práve takmer teraz...

  - Neviem, ako by som sa zachoval, zistiac, že...že moja, mnou milovaná žena, je ženou dvoch mužov...- zaafektoval rukou ako pri čarovaní, pokúšajúc sa vcítiť do Henryho otca, aby nedal príliš najavo, že klame.

Dobre si pamätal, ako vyvádzal v to ráno, keď ho preplesklo precitnutie pri východe zo stodoly a nielen v to...

Zamračila sa jeho smerom, natočiac na chvíľku tvár rozpálenú od krbu, lebo pána domu ani len nenapadlo udržiavať oheň. Túto prvotnopospolnú činnosť prenechal tisícročiami osvedčenej strážkyni domáceho ohňa. Definitívne. Súhlasiac s predkami a jej zadkom v podrepe, a tajne ho obkresľoval prižmúrenými očami.

  - Netáraj, bol si ženatý. – pripomenula mu cynicky.

  To nečakal. Skôr pochvalu, že ju nazval bez okolkov „ženou“...svojou ženou, ale zrejme zašla prihlboko do minulosti, ktorá, prisahá na všetko, čo mu je vzácne, ho v tomto kontexte nenapadla. Ani v najhoršom možnom scenári. Doriti, tie ženy majú fakt lepšiu pamäť!

  - Zle ženatý!  To už fakt je lepšie dobre sa obesiť! – skúsil nadľahčiť. – Je rozdiel, srdiečko, keď sa vzťah rozbije v momente, kedy už je definitívne popraskaný tak, že ani najväčší optimista už nevezme túto zákazku, ani ako fušku, dať ho nejako dopucu. Vtedy som vedel, že je vykúpením pre oboch to, že si našla iného a začína znova. Ja som nemusel mať výčitky a ona...ona ich beztak nemala nikdy. – mávol rukou, ako nad dotieravým komárom, s ktorým zapodievať sa bola odzačiatku len strata času.

  - Sľúb mi, že poviedku o tvojom „vydarenom manželstve“ nikdy písať nebudeme! – rozhodla sebecky, oprašujúc si dlane jednu o druhú, akoby tlieskala svojmu geniálnemu nápadu.

  Siahol na ne a ešte špinavé, bez okolkov letmo bozkával, otierajú sa nimi, aj o ne, stierajúc z nich popol, ale hlavne teplo, drukujúc jej nápadu.

  - Takže to bola zrejme druhá podmienka. Pokojne predlož tretiu. Vopred ti sľubujem, že je odfajknutá, ako splnená. - nakreslil jej ostrým nosom véčko na líci.

domiceli