Rumbelle
25. kapitola
nadviazanie na ff Reč
trávy, Šum trávy, Krik trávy
Podsádzanie trávy...
Napriek očividnej ťažobe, čo ju stláčala
hlbšie, našťastie práve jemu do náručia, ju opatrne nadvihol a ako spiace
dieťa, čo už nezvládlo navigovať viečka, aby dopozerali zakázaný film aspoň po
prvú reklamu, ju pritúlil a namiesto do postieľky, zložil späť do kresla, možno
si predstavujúc jej chabé protesty, prípadne útržky z náhle prerušeného
sna napríklad o lienkach v pudingu či nových topánočkách.
Zdala sa mu taká detská a zraniteľná,
náhle vyplašená a nesvoja viac, ako v prvú spoločnú noc...Mal
nutkanie ju zrazu chrániť, rozmaznávať a mojkať.
Tušil však, že chce byť sama...
- Čo povieš na šálku horúceho kakaa? – spýtal
sa letmým bozkom špičky jej nosa, zapretý o opierky v poloblúku nad
ňou, starostlivý až po končeky prstov, ktoré to nevydržali a o chvíľu
už zelektrizovávali jej vlnky vlasov na spánkoch.
Skrútila sa viac do seba. Neodpovedala. Zamrzelo ho to, ale snažil sa
zadržať dych, aby si nevšimla jeho sklamaný povzdych a vytratil sa ticho
do kuchyne.
Trhol oknom a nasal chlad noci, čo nemal
šancu zadusiť iskry, čo z neho pred chvíľkou ešte šľahali a skopávali
ju do klbka, ktoré tam nechal skrkvané ako tie papierové gule na dlážke pod
obrou tlamou pažravého ohňa.
Len čo trochu prudší, zrejme teplom a svetlom
pritiahnutý vietor bez ošívania poplazil
sa mu po krbom vyhriatom tele a vrátil sa radšej k milenke noci,
zakvačil sa prudšie o okenicu a dôsledne ju uzavrel, predstavujúc si,
že za sklom zostáva minulosť. Raz a navždy. Jeho aj jej. Zatiahol záclonu
a díval sa do jej očiek. Malé čierne bodky obrúbené svetlou niťou
nevydávali svedectvá. Mlčali.
Tak je to správne.
Chvíľu dlhšie než bolo treba hrmotal
zásuvkami, ale nenašiel nič prekvapivé, čím by jej urobil prípadne radosť.
Mlynček na zrnkovú kávu. Predávajú ju ešte
vôbec? Zbierka korkových štupľov z málo kvalitných vín a kus včelieho
vosku v obväze. Načo to komu mohlo asi slúžiť? Privoňal si k bývalému
plástu a ľutoval, že doma nemá med a už ani útržok lístkového
kalendára, kde by doplnil zoznam na budúcu návštevu supermarketu. Med, blok,
káva, kvalitné víno...a on nesie ločkajúci hrnček kakaa so začínajúcou kožkou v strede.
Fuj, už stihla aj zvráskavieť.
Oči sa jej leskli plamienkami. Dovolil si,
podľa seba nenápadne, strčiť necht malíčka do nápoja a nechutnú kožku odprsknúť
do ohňa.
Strhla sa. Ale usmiala a natiahla nedočkavé
ruky k šálke. Tie svoje nechal na nej prilepené a pozvolil sa aj
pritiahnuť k jej ústam, hoci sa ich teraz smel dotýkať len porcelán.
Prisadol si radšej dolu, drzo zaboriac hlavu s tvárou
natrčenou sálavému lesku ohňa medzi jej kolená. Takmer ho obliala, čo sa chcela
brániť. Natiahol nohy a pritláčal skrkvané papiere o kamene zdroja
tepla. Bolo ich akosi menej. Snáď ju predsa len nespálila?...pátral, či ju len
tak, pohľadom, dokáže odlíšiť od iných. Nedokázal.
- Viem, že ťa zaujíma...záver. A aj ja
chcem, aby sme to ukončili a budem rada, ak si ma vypočuješ...a aj
pochopíš. – ponúkla mu kakao, ale zmraštil nos na všetky body rokovania.
- Fakt musím?! – skúsil schôdzu odročiť.
- Je to jedna z mojich podmienok, ak mám
kladne odpovedať na ten skrkvaný šalabaster, čo si zrejme ani nemyslel vážne...-
odpovedala dôrazne.
Pretočil sa v zlomku sekundy a zaboril
dlaňami až kdesi za jej chrbát.
- Myslíš to vážne? – zažiarili mu oči,
napriek tomu, že bol práve k ohňu chrbtom a ona neodolala, aby si
neuchytila zopár vášnivých, hladných bozkov.
- Mám tri podmienky... – vytiahla mu pred oči
trojlístok svojich prstov.
Zavrčal, ale nemyslel to vážne. Skúsil zmeniť
tóninu na kňučanie. Nezabralo.
Trvala
na svojom.
To bude zrejme jedna z troch podmienok.
Prižmúril jedno oko.
Ona obe.
OK.
Chvíľu ešte nebudú podmienky vyjadrované slovami...
domiceli
cililink ...záver FF... :-D
krásna medzikapitolka :) teším sa na pokračovanie ;) (takto ff predsa nesme končiť :) )
OdpovedaťOdstrániť