RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 21. kapitola

Rumbelle

21. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

        Aj ju chcel zadržať, ale zneužiť psí pohľad si netrúfal a na dlaňový dosah bola ďaleko. Na opačnej strane pologule gauča. A na slovách, nech by ich vyberal s citom a ohľaduplnosťou, dokonca aj diplomaciu by vedel zaangažovať, ako by sa ani nepoznal, respektíve nespoznával, ale ako už poznal ju, by okamžite našla erotogénny bod, ktorý by sa nerozpakovala stlačiť až po prah bolestivosti. Samozrejme, že tej jeho.

  Nechal ju sa odpratať do kuchyne a v jej teple patrične vychladnúť. Dobrý plán. Spokojne sa oprel a až teraz zamyslel, čo Emma povedala.

  Nie to o tom poďakovaní, skôr  o strate.

  Návrat do prenatálnej doby vlastného temna. Do obalu plného zvratkov a výkalov, čo tvorili jedinú známu plodovú vodu jeho existencie, napojenú na fľaškovú placentu, kedy netušil, že vonku je aj iný svet. V ružových nohavičkách. Takže predsa nie vonku, zas dnu.

  Dementne sa usmial. Ešteže ho nevidí. ...sa má zabiť, že odkedy ju pozná, je permanentne nadržaný?! Kríza stredného veku? ...ale aká príjemná... „Chceš na rypák?!“ zadrelo mu ego a nezabudlo vytiahnuť trumf Emminých slov. 

  Skúsi sekať dobrotu.

  - A dajaký múčnik nebude?! – započuli z obývačky, ale nemienili ho zaradiť do komunikačného procesu, ktorý si tentokrát vyhradili pre čisto babskú jazdu.

  Emma sa máčala v prevarenej teplej vode, reálne sa nespoliehajúc na jeho bojlerovú sústavu a pedantne drela taniere, aj potom, čo už sa zdalo, že púšťa aj vpálená výzdoba z ornamentov, vrátane zlatého pásika riadov, ktoré patrili skôr do múzea, ako do kuchynskej linky. Čakala otázky a pripravovala sieť vhodných odpovedí.

   Dočkala sa. Trpezlivosť...otázky prináša.

  - Nechcem vyzvedať, ale, ty moju ponuku odmietaš? Prečo, prepánajána?! Dosť dlho mi trvalo, kým som konečne pochopila, že moja naivita ma skoro pripravila o priateľku a teraz...Myslím si...dospela som k názoru, že práve takto to malo byť odzačiatku, lebo takto je to správne...- skúšala sa Belle obhajovať, ale čím viac vravela, tým viac sa v slovách strácala. Aj keď šlo koniec-koncov o vlastné.

  Emma odfŕkala ruky, otočila sa chrbtom k rozbublanému vandlu a položila si dlane na brucho. Akosi inštinktívne.

  - S týmto som nepočítala, Belle. Ale beriem to, ako výzvu na reparát. Vieš dobre, že s Henrym som zlyhala na celej čiare a o možnosť vidieť ho vyrastať som sa sama pripravila svojou nerozvážnosťou. Vtedy som sa zľakla, že to sama nezvládnem. A hoci...je situácia teraz presne taká istá...už sa nebojím. Už viem, že dokážem stáť na vlastných nohách a svoje dieťa  porodiť, aj vychovať. – usmiala sa smerom k Belle a v očiach jej bolo vidno ustlanú lásku a odhodlanie.

  Musela ju objať. Aby sa mohla nabažiť tej sily, ktorú kamoške vždy závidela.

  - Môžeš mi povedať, prosím ťa... – zahryzla si Belle do jazyka, ale vedela, že odpoveď musí získať stoj čo stoj. - ...môžeš mi povedať, čo robíš tu?! – mykla hlavou smerom do obývačky, odkiaľ bol počuť monotónny ťukot písacieho stroja, aby Emme bolo jasné, že ju zaujíma aj to, ako k nej prišiel, prečo si tykajú, ako sa mu ju podarilo prehovoriť na všetko o čom nemala ani tucha, aj to, prečo to tajil a vôbec.

  On ju zaujímal najviac. Nech sa bránila akokoľvek.

  - Veľmi mi pomohol. A chcel ďalej. Preto som tu, raz ti to všetko vyrozprávam, ale veci sa vyvinuli trochu inak. – zvláštne sa pousmiala.

  - Ako „inak“?! – nechápala stále zvedavejšia.

  Emma sa zapýrila.

  - Počkaj, Neal sa našiel a... konečne dostal rozum. – skúsila hádať.

  Veľmi zlý, veľmi nepríjemný, veľmi zraňujúci pokus. Emmino záporné krútenie hlavou bolo vehementné a jej bledosť jasným dôkazom, že táto časť skladačky nebola tá správna.

  - Neviem, či niekto dostal rozum, iste si pomyslíš, že ja som ten svoj definitívne stratila, ale...Belle... – potrebovala trochu času na dramatickú pauzu, aj keď napätie už bolo krájateľné viac, ako teplo, čo sa im spúšťalo v pramienkoch pri sluchách. -  Vrátim sa k...Hokkovi. – položila priateľke ruky na ramená, aby neskolabovala a pokračovala. – Mysli si, čo chceš, ale ja som vtedy bezhlavo skočila do toho vzťahu a aj bezhlavo z neho vycúvala. A pritom...- povzdychla.

  - Viem. Teda chápem. Teda...nechápem...Teda...viem, hľadal ťa tu a myslela som, že by bol schopný aj vraždiť...v takom bol stave. Ale...si si naozaj istá, že to bude...správne riešenie?! – skúsila skrútiť pery do seba,  predstaviac si Emmu a bývalého triedneho.

  - On sám mi navrhol, aby som sa k nemu nasťahovala. Aj s Henrym. Aj s...- zaváhala. – Neviem, Belle, či to bude klapať, ale jedno viem iste. Chcem to skúsiť. – skúsila, zatiaľ,  aspoň plachý úsmev.

  Viac slov nebolo treba.

  - Počuj, nevieš, čo tam tak môže písať?! – natočila Belle hlavu k dverám do obývačky a započúvala sa do rýchleho ťukotu písacieho stroja.

domiceli