Odporúčaný príspevok

FANFICTION MENU 21

utorok 7. apríla 2015

RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 19. kapitola



Rumbelle
19. kapitola
nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy
  Podsádzanie trávy...



        Premýšľala, či sa jej lepšie hodí titul miss katastrofa, alebo miss kalamita. Asi ani jeden z nich. Nezastupuje totiž nič viac, iba samú seba. Iba. A škodí si tiež len v rovnakom bode obžaloby. Jediné, čo ju zamrzelo, bola však predstava, že ak si on robí čiarky, koľkokrát sa jej už podarilo spackať, alebo do trápnosti vyústiť nejakú situáciu, asi už nemá veľa voľného miesta na... rúčke sekery, s ktorou ho našla opretého o dom.
  - To vám to trvalo sa udobriť... – precedil, naoko kontrolujúc ostrie. – Nechali by ste tu jedného primrznúť k futrám. – pootvoril vráta a vošiel dnu.
  Až teraz si všimla, že sa vlastne opieral o vchod do stodoly. Asi zámerne. Asi jej chcel niečo naznačiť. Čo také asi... Pousmiala sa.
  Zrazili sa vo dverách. Dva protiklady. Dva opačné smery.
  - Kam si sa vybrala, srdiečko? Tu je zima ako v zlom ruskom filme a aj eskimáci by si párenie sa tuho rozmysleli. To radšej nech mi ...roztrhne. Obe. – spätil sa v preslove, aj tak vidiac, ako zas prekrúca očami, prešiel jej radšej rukou okolo pása, vychádzajúc s ňou von, len čo zaťal sekeru do najbližšej hrady.
  - Myslíš ty aj na niečo iné ako na sex?! – preblesklo jej opäť mysľou, nanešťastie aj ústami, skôr, ako by si mohla uvedomiť, či je dobré neustále mu to oplieskavať o strnisko, ktoré dnes ani nemal. Skúsila ukazovákom a on držal ako hluchý dvere, jej púť trasľavého bruška okolo jeho sánky.
  -...občas na jedlo, ale to fakt len párkrát denne a potom ešte na posteľ a ...na teba. – nadvihol bradu, ako šteňa, nech skontroluje aj sektory pod ňou.
  - Takže stále na sex... – uzavrela s povzdychom.
  - Nie, na spánok a na teba, ako partnerku v písaní, na teba, ako gazdinú, na teba, ako kuchárku, na teba ako...ako sa volajú tie, čo natriasajú a stále  prevliekajú duchny? – zamyslel sa skoro vážne.
  Paradoxne jej napadli šlapky, ani nevedela prečo. Našťastie tentokrát ústa mlčali.
  - Jáááj!...už som si spomenul, ale to nie...- neodsúhlasil si sám a ona ho upodozrievala, že vie čítať myšlienky. – A na teba ako moju partnerku a babku toho malého, čo sa nám vyhrieva v kuchyni pri sporáku a ani o tom nevie.  – uzavrel, dívajúc sa na ňu vážne a bez okolkov.
  - Si hrozný! – zatiahla zdesene, ale zároveň aj posmutnelo pri tom slove, ktoré ju odsunulo o jednu generáciu do budúcnosti. Lebo ju kdesi zozadu  nakopali aj spomienky. Henryho koláče na streche...
  - Nechcem byť babkou, chcem byť matkou! – oponovala iba  sama pre seba.
  Prešiel jej svojimi, o poznanie drsnejšími prstami po líci a vykročil do domu. Obzrel sa, prečo nejde s ním.
  - Dobre! Tak budeš mamou. – roztiahol paže. – No, tak poď už, stará MAMA! – stiahol hlavu medzi ramená, akoby ho šli tĺcť. Aj chceli!
 -  Počkaj. Nezľahčuj to, prosím. – skúsila ho zastaviť skôr, než sa Emma stane svedkom jej preslovu, kdesi vnútri domu.
 Zhlboka sa nadýchol. Ani tak veľmi nechcel, ale predstavoval si príjemný večer, nie výsluchy, branie na zodpovednosť, výčitky, neochotu spolupracovať, výlevy a riešenie niečoho, čo momentálne nepovažoval za prioritné, lebo sa toho bál viac, ako čohokoľvek iného. Paradoxne. Zvrtol sa k nej.
  - Nie, nebudem ťa presviedčať, aby si ma oplodnil. – podišla k nemu a potriasla ním, vidiac, aký je zrazu strnulý, skúšajúc jeho mimiku nadvihnutého jedného kútika.
  - Ale ani mi brániť, dúfam...- hľadal, kde sa k nej prisaje.
  - Nechaj si zájsť chuť. Mám svoje dni a treba...skrátka. Tento dom, čo vôbec nie je ani domom, len chalupou na spadnutie... Nie, neštorcuj sa, nechaj ma dohovoriť! – krotila jeho gestá. – Nie je dosť veľký ani pre nás dvoch, nieto ešte pre Emmu a pre maličké dieťa je totálne nevyhovujúci...- držala ho pevne za kraje rozopnutej košele, aby sa neošíval a nepátral po únikovom východe z jej preslovu.
  - Ty ju chceš vyhodiť na ulicu, ako prašivého psa?! – zaryl si prstami do vlasov a žena pred tvárou sa mu zdala akási cudzia, chladná, odmeraná. – Belle! – zatiahol zúfalo, akoby jej dával čas zmeniť výpoveď, akoby ju tým chcel prebudiť, očakávajúc práve od nej väčšiu mieru charitatívnosti a blahosklonnosti a ešte kadejakých cností, o ktorých nepochyboval a ktoré nikde teraz nevidel.
  Zamrzelo ju to. Tak rýchlo ju odsúdiť... „Ale veď ty robíš, pravidelne, to isté. A prečo? Nedostatok indícií...“ odpovedalo jej vlastné vnútro. „Daj styčné body a rátaj s tým, že bude oponovať...možno aj veľmi oponovať. Možno to zmetie zo stola skôr, ako...no, veď skús.“
  - Chcem s tebou hovoriť o ...veď vieš o kom. A o dedičstve po ňom. Mojom dedičstve. O tej vile... – ťahala zo seba ťažšie, ako si predsavzala.
  - Zabudni! – zvrtol sa okolo svojej osi už len si predstaviac chlapíka, ktorý...muža, čo...JEHO!
  - Mám plán, ale rada by som sa s tebou o ňom poradila skôr, ako ho predostriem...Emme. – hovorila rýchlo, nástojčivo, ale jemu sa všetko pred očami zlievalo do siluety neznámeho chlapa, ktorý sa teraz zas derie dopredu a vynára sa a približuje...
  - Nie! Nikdy! Nemám záujem! – vyštekol a vtrhol dnu.
   On...žiarli.

domiceli


 

2 komentáre:

  1. Konečne Belle povedala čo má na srdiečku...to mi stačí ;) ješitného Golda už nejak skrotí :))

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Henryho koláče na streche boli aj tak najlepšie :D ...akože neviem, no...kam sa to obsahovo dostávame :D

    OdpovedaťOdstrániť