RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 17. kapitola

Rumbelle

17. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

        Hrdá na seba, že to tých pár hodín doma, bez zbláznenia, bez bláznenia a akejkoľvek akcie a reakcie,  vydržala, aj keď netušila, na čo jej tento druh hrdinstva vôbec bude. Svedomie to neutíšilo, výčitky nezahnalo. Predsavzatia boli fuč, len čo ju vypľulo z lesíka a v diaľke videla, ako stojí opretý o zárubňu a díva sa jej smerom.

  Ako magnetická sila, ktorej sa kovový úlomok chvíľu ošíva uveriť, že ho láka k sebe, ale v poslednom kŕči aj tak priskočí. Stálo ju veľa síl, aby nepobehla, nedvihla kútiky úst, dokonca ani dlaň na detské pá-pá. To síce mohla, ale ide predsa opačným smerom.

  „Pozri, ako sa on dokáže ovládať! Nevykročí, nepobehne, nekýva, nevystiera náruč, dokonca sa ani neusmieva. Už ani nehľadí týmto  smerom, ale kdesi dnu.“ dohováralo jej vlastné svedomie, márne s ňou bojujúc o adekvátne správanie sa v konkrétnej situácii. Veľmi zlá žiačka.

  Predsa sa usmial. Predsa ju schvátil do dlhých paží a obalil svojou nezameniteľnou, neidentifikovateľnou, aj keď pátrala po kúpeľni z neznámeho zdroja pochádzajúcou, vôňou i nedočkavým dychom, vysávajúc z nej cestou po obnažených častiach tváre akúkoľvek negatívnu energiu, rád, že sa môže na okamih zaboriť do jej teplým funením a sálaním tela naplneného šálu, kým ho vnútri na pár dní odloží, uspokojac sa len s jeho objatiami.

  - Vetral som. Stále to nie je ono. – šepkal do skrehnutých novembrových dlaní. Všetkých štyroch. – Aj komín krbu treba zas pretiahnuť. Iste mu to prospeje. – vtiahol nosom dusno zvnútra s ňou zároveň.

  Presne, potrebovala jeho dvojzmyselnú slovnú spŕšku, aj keď tentokrát vôbec nemusela byť takto vyslaná na prieskum. Stačilo neopatrne použité slovko „pretiahnuť“ a mala svoju energiu sopky zas naakumulovanú tam, kde chcela, aj ako chcela.

  Otočila sa mu chrbtom, pozorujúc v chodbovom zrkadle jeho tvár, fakt dobre oholenú, či sa na nej nemihne náznak úškľabku.

  Premieľali sa ňou len túžba po nej, ruka v ruke s nádejou, že sa rýchlo vyzlečie zo základnej zimnej zostavy o ostatné sa postará sám...

  Rázne napochodovala do útrob vyhriatej obývačky, obíduc ho najväčším možným oblúkom, aký jej len  uzučká chodba dovolila, ignorujúc všetko to teplo, svetlo a romantiku, ktorú vtelil do toho, že konečne dôkladne upratal. Konečne dôkladne upratal?!  
  Iste ho trápia výčitky svedomia. Aj dlážky umyté, aj prach utretý, dokonca pracovný stôl vyriadený a...čo to? Čo to? Z kuchyne ide vôňa vareného jedla.

  Pohliadla na neho s nedôverou, dokonca žiarlivo, poznajúc ho už natoľko, aby tušila niečo nekalé. Vlastné starosti jej však priniesli medzi jej a jeho pohľad iné kauzy.

  - Viem všetko! – zvolala hlasne klišéovitú filmovú vetu, ktorou sa pravidelne na plátne končia medové generálky ešte pred svadbou.  – A nemysli si, že budem mlčať. – dodala rozhodne, usadiac sa na gauč s kabelkou v lone, neuvedomiac si, že sedí presne na mieste, aj presne v polohe, ako prednedávnom jeho exmanželka, čo tiež prišla riešiť neodkladné záležitosti.

  Tvár sa mu trochu pretransformovala. Túžba síce zostala, ale priplichtila sa k nej netrpezlivosť a očakávanie, čím asi toto žieňa spestrí ich víkendové milovanie, keď začína takto atypicky formálne.

  Na predohry si potrpel aj sám, prečo jej jednu z nich nedopriať v opačnom garde. Strčil ruky do vreciek džínsov, ako vždy a pokorne čakal na repliky v jej monológu, alebo prípadné scénické poznámky, ktoré mu určia formu jeho preslovu.

  - Nemáš mi k tomu, čo povedať? – zaznela ďalšia vatová, nič nevyjadrujúca filmová veta.

  Aj bez poznámok sa poškrabal najskôr na vrchu hlavy, potom na kvalitne oholenej brade, trochu zosmutnejúc, že si to vôbec nevšimla a nepoláskala ju hneď vo dverách. Čo sa to vlastne pýtala?!

  - Začni ty, srdiečko, ja aj tak neviem, na čo sa to tu dnes budeme hrať. Rozprávky sme mali minule, potom epizóda z Petra Pana so zlostným pirátom, - vtiahol vzduch do konečne zahojeného nosa. -  Dnes dáme tvajlajtságu alebo Hviezdne vojny?! – pohyboval sa po tenkom ľade, ale s pozitívnymi skúsenosťami, lebo vyprovokovať ju, sa mu tým vždy dosiaľ  podarilo.

  - Síce mi začínaš piť už krv, ale bude vojna! – ostentatívne vstala, odložiac plnú kabelu z kolien a zas si sadla. Preventívne.

  Keby k nemu pristúpila, skončí v objatí a neskončia nikdy. Teda skončia, ale zas nahí pred krbom. Poznala seba. Poznala jeho. Sadnúť! Kabelu na kolená a mračiť sa! Viac! Počkať, nabrať silu v kabele, vydolovať v nej obálku a pozor, plesknúť ju pred neho musíš tak, aby sa z nej vystrčili všetky papierové peniaze. Alebo aspoň ich rožky, alebo...neplatný pokus.

  Na roh stolíka dopadla obálka. Ako obyčajná obálka.

  Pozrel smerom k pásiku svetla vychádzajúcemu z kuchyne. Kopírovala jeho pohľad.

  - Zhorí nám zas večera. – skonštatovala pragmaticky.

  Kauza - nekauza. Hlad je hlad a v tomto dome by bolo načim mu konečne zrušiť nájom. Tak pekne to už od vchodových dvier voňalo. Debatovať sa dá aj pri stolovaní...

  - Pochybujem, neverila by si, aká je to dobrá kuchárka. – žmurkol, tušiac však tsunami.

  Tsunami zvalila kabelu, odrela si koleno o roh gauča, zakopŕcla sa o koberec, čo tam nikdy nebýval a drcla do kuchynských dvier.

  - Belle, - zmohla sa žena dnu na jediné úprimné zvolanie.

domiceli