RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 15. kapitola

Rumbelle

15. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

        Od hladu mal chuť na cigaretu. Melnil si prsty nervózne v dlani a hrbil sa, aby dovidel von, skrz nízko posadené okno, aj keď ho absolútne nezaujímalo, čo sa tam deje.  Hoci to, čo sa pokúšalo vyliezať z naskladanej prihoretej bublaniny mrakov  kdesi na horizonte vyzeralo, ako podpísaný kontrakt na ďalšiu časť gaučového seriálu. Jeho hlavná  protagonistka stále nevyliezala z kúpeľne, ktorú si uzurpovala, ako vždy prvá a zrejme aj jediná, pokiaľ minie všetku teplú vodu. Tiež, ako vždy.

  Našľapujúc na dodrhnuté špičky s hlavou vymotávajúcou mokré pramene z uteráka, knísala sa, nevidiac popamäti okolo rohov nábytku smerom k svojim veciam, pozdraviac sa aj tak s každým druhým.

  Jeho košele jej pristali. Mužská košeľa na žene je ako vlajka na dobytom území, preblesklo mu hlavou a dolu chrbtom sa spustili zimomriavky, vidiac, ako sa jej kde-tu ešte lepí o chabo vyutierané telo.

  - Načo si mi míňala vodu? Vonku priam Noemovsky brilantne leje a ako vidím, chystáš sa opustiť moju prítulnú archu...- zadrel  a nechal sa pritlačiť k rámu okna jej vyhriatym voňajúcim telom, aby následne schytal mokrým vechťom do hrude, lebo vonku ešte nepadla ani kvapka.

  - Zápočty nepočkajú, ale skôr než odídem, tebe ešte spočítam...tebe to všetko ešte spočítam! – vyhrážala sa, ťažko naťahujúc mokré nohy do úzkych nohavíc.

  Ledabolo mykol plecom a hypnotizoval radšej temné obludy, aby sa konečne rozhýbali a dobombardovali jeho imitáciu predzáhradky prinajlepšom krupobitím. Musela si priniesť asi vlastné mydlo, lebo vôňa, ktorú tu všade strácala,  mu dráždila nozdry viac, ako to jeho šichtové, dva roky po záruke, s ryhami, ako po vyschnutom jazere kdesi v koreli na konci sveta.

  Ochotne riskoval aj to spočítavanie.

  - Môžeš mi s tým pomôcť? – otočila sa mu chrbtom s plnými rukami neustále odkvapkávajúcich vlasov a tričkom schalbaným nad lopatkami, ktoré ho pribrzdili na ceste dolu mokrým telom.

 Zaboril do  bavlneného valca prsty a obratne, namiesto nápravy, jej zvršok zvliekol z tela, oblečúc si ju spredu svojou spotenou hruďou, kde-tu s nejakými tými zimnými doplnkami, ktoré ostro svietili v neprirodzenom svetle prichádzajúcom zvonka.

  Prehla sa v páse, v snahe sa odtiahnuť, ale nemyslela to vážne. Slová však hej. V kúpeľni mala čas pripraviť si celkom slušný prejav.

  - Prečo mám pocit, že ma považuješ za nesvojprávnu trubku, ktorá je vhodná iba ak tak do skúmavky, lebo je podľa teba neschopná samostatnej existencie? Vôbec nerešpektuješ môj vek a skúsenosti, dokonca ani moje práva. – naháňala sa jednou rukou za svojím tričkom, ktorým šermoval do všetkých smerov, nechcejúc si dať vziať opätovný výhľad na jej čistučké, voňavučké, chladom zvraštené a husou kožou dobodkované prsia, pevne zakorenené v podloží, čo nepotrebovali nijakú čipkovú oporu a ona ich hrdo, jemu pre potechu, zrejme, nosila naostro.

  - ...lebo ty si nedochôdča, srdiečko, čo sa veku a skúseností týka. – zatiahol s tričkom medzi lopatky a perami kdesi za ucho.

  Náhle povolil objatie a poodstúpil od nej, akoby si odpoveď rozmyslel a chcel ju dementovať a nadiktovať radšej inú. Dokonca sám od seba, dobrovoľne, prevrátil inkriminované tričko a ako pozorný rodič svojmu škôlkarovi zroloval otvory a nastavil, len na priame vhupnutie.

  - Prepáč. Nechcel som byť cynický...ja len...- obliekal ju a ona sa nechala, rozosmutnená jeho sarkazmom, ale aj prirýchlymi zmenami nálad, ktorým akosi nerozumela, hoci sa domnievala, že jej empatia je na rovnakej úrovni, prinajlepšom, ako IQ. V jeho spoločnosti však začínala pochybovať o oboch a on ju svojimi poznámkami v tom len utvrdzoval.

  Prihladil avivážou voňajúce rukávy a odkráčal k pracovnému stolu, sťažka zasadnúc do kresla, ktoré cez víkendy pravidelne zanedbával.

  - Myslel som to vážne. To, že som, aký som a iný už nebudem. Uvedomujem si, že tieto trápne pokusy byť úslužný a všímavý a vciťovať sa do iných...to nie je nič pre mňa a hoci to všetko toleruješ a držíš hu...ústa aj krok...myslíš si, že nevidím ako ťa to trápi?! Ako ťa ja trápim...- zaryl sa do vlasov, rozcuchal ich a udrel päsťami do stola, až klávesy na stroji zadrnčali.

  Sklopila zrak po odhalení a jemu sa priťažilo. Natiahol k nej ruku a ona poslušne šla. Dosadla na kolená a oprela sa čelom o to jeho.

  Díval sa kdesi dolu a ukazovákom kresliac neidentifikovateľné tvary na jej oblé bledomodré stehno, pokračoval v spovedi o niečo tichšie a miernejšie.

  - ...aj to je pravda, že vždy som všetko robil sám, iba pre seba.  A nikdy som nikomu nebol v podstate na osoh. Nepotrebovali ma. Len moju výplatu. Občas...Ak nejaká bola. Zvykli si, Neal aj jeho matka a mne...to tak, popravde vyhovovalo. Presne podľa kréda: Keby ste náhodou nikdy nič nepotrebovali, som tu pre vás... Ale...vidíš, kam to všetko smerovalo. Samota je sviňa, srdiečko a ja som sa vážne bál, že ak budem tie isté chyby opakovať znova a znova...tak stratím aj teba.. – vnoril ruku do tepla jej stehien a konečne zdvihol zrak.

  Podstate nerozumela. Jeho ťahom na bránu hej.

  - Máš pravdu, protirečím si. O teba som sa totiž chcel starať. Konečne o niekoho, bezmedzne, odovzdane. Úplne, do detailov. S láskou. Mať pre teba...teplo, jedlo...posteľ...- zaváhal, ale netvárila sa pobúrene, tak smelšie pokračoval. – Objatie, čas, pochopenie. Chcel som...túžil som, aby si si to tu zamilovala...aj mňa...aj to, ako sa snažím ťa odbremeniť od všetkého, ale...vidím...cítim...že si čoraz nespokojnejšia a... Skrátka, že som v srabe a na najlepšej ceste, aby som ťa budúci piatok už nevidel kráčať mojou príjazdovou cestou sem, do tejto potuchnutej barabizne s nevrelým chlapom na prahu. – vytiahol ruku a natrčil jej prázdnu dlaň.

  - Si jedno veľké, rozmaznané decko, ktoré tak dlho túžilo po hračke, že teraz, keď ju má v rukách netuší, čo si s ňou počať. – položila mu svoju dlaň na tú jeho.

  Záporne zakýval hlavou.

  - Ty nie si pre mňa hračka, Belle...- vyvracal jej vážne, hoci mu rozum na jazyk nosil toľko dvojzmyselných žvástov, až sa sám seba naľakal, prečo si ho takto vycvičil.

  - Tak ma nepodceňuj, nenaťahuj, neokliešťuj a daj mi šancu ukázať ti, že som zodpovedná, samostatná a viem sa o seba a dokonca aj o teba postarať. – potľapkávala mu do rytmu dlaňou o dlaň.

  - Ok, tak choď mi, prosím,  natrieť chlieb s masťou. Od hladu sa mi už mlží pred očami a trepem hovadiny. – nadvihol ju z kolien a ukázal na kuchyňu.

  Povzdychla.

  - ...a neporež sa! – neodolal.

  - Jasné. A na spodnej strane chleba spravím krížik, lebo je to dar Boží, kým si dovolím zabodnúť doň nôž a odkrojiť z neho krajec. – dodala rovnakým tónom.

  „To ťažko. Kupujem totiž už nakrájaný v celofáne.“ zamyslel sa v duchu.

  - Ty si veriaca, Belle? – zareagoval však na inú časť jej prehovoru.

  Kladne zakývala, ale obrátila sa aj k nemu.

  - Hej, verím v to, že to so mnou myslíš vážne. – žmurkla a chtiac-nechtiac sa jej vybavil kostol a v ňom dvaja nesvoji ľudia, tesne vedľa seba, pripravení na veľkú udalosť v ich živote.

  Mužom po jej boku však nebol on. Tento otrlý, negalantný, sebecký, zarastený chlap oproti s priveľkým srdcom chráneným jazykom ostrejším ako nôž, ktorý zas nebude v jeho chaotickej kuchyni vedieť nájsť.

  Pobadal, že sa jej cez tvár zatiahla chmára, ešte väčšia, ako tá vonku.

  A to mala ešte pred hodinou pocit, že má myšlienky na minulosť dôkladne zresetované jeho dotykmi.

domiceli