RUMBELLE - Krik trávy... 9. kapitola

Rumbelle

9.kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

  

   Zaťahovala sa do kabátika, akoby sama do seba. Sychravosť bola citeľná, napriek obedovému času, slnko trucovalo a jeseň to začínalo očividne štvať. Nejaké tie zvyšky svedomia ju donútili odčiniť prostorekosť a možno kvôli pamiatke niekoho, kto bol síce podľa nej trochu dosť trafený, a vždy jej dal otvorene a priamo pocítiť, že takou je aj ona sama, a navyše ju „s láskou“ jemu vlastnou, pravidelne odzbrojoval jazykom tak príbuzným tomu jej, teraz poslušne vliekla cez polku mesta neznámeho chlapa k vile s obrovským nápisom FOR SALE.

  - Tá trochu extravagantná, na konci ulice. – mykla plecom, lebo sa jej ťažilo rozmotávať prekrížené, až pod pazuchami končiace ruky.

  Na konci ulice sa týčila obrovská vila vo farbe...no, ma podrž!... popola z ruží, kombinovaného s jedličkovo zelenou, alebo aké  nenormálne farby to na ňu architekt nacápal, nedovoliac drevu ani kameňu ukázať sa vo svojej vlastnej štruktúre a fazóne.

  - Ak budete mať šťastie, ešte tam nájdete chlapíka z realitky. Je o ňu dosť veľký záujem, vraj je secesná, či čo. Mne pripadala vždy skôr scestná, hoci ani to neviem, čo znamená. – roztiahla ústa do širokánskeho bieleho úsmevu, pokladajúc svoje služby za dostatočné na ospravedlnenie toho, že ho poslala rovno na cmiter.

  Pochopil. Mal pred sebou Ruby.

  A pochopil aj to, že ďalej s ním nepôjde a rozprávať mu niečo viac, tiež asi nemieni. Ale zadrieť môže.

  - Ďakujem, Ruby a pozdravujte tú...Belle.  – no, žmurknúť nemusel.

  - Pozdravujte si ju sám...! – konečne vydolovala aspoň jednu ruku spod pazuchy, zamávala, vrátiac mu aj žmurknutie.

  Bude si musieť naordinovať sexuálnu zdržanlivosť. Hoci v spálni tejto by sa pokojne zdržal aj dve-tri hodiny... premeral si jej figúru, zamerajúc sa na miesto, kde končila sukňa a začínali jeho záujmy. Mal skrátka slabosť pre sebavedomé dievčatá.

   „Kroť hormóny, Casanova...“ prebudilo sa svedomie. „.. a ak to chceš zvaliť na nejaký chemický závod na periférii, ktorý svojou produkciou znehodnocuje submisívne žubrienky a modifikuje z nich drzé žaby, pred očami sa mu zhmotnila táto, Emma a zozadu, hej, hej, je to ona, mu kývala aj Belle, tak si nechaj zájsť chuť!  Nič také tu populáciu neočkuje.“

  Toto nebude len také ledajaké mestečko...usmial sa popod fúzy a obrátil späť k vile, ku ktorej doteraz cúval.

  Zblízka bola ešte obrovskejšia, ako zdiaľky. To je logické, kámo...

  Vchodové dvere dokorán, na trávniku zopár vážnych záujemcov, ale skôr vážnych, než majúcich v úmysle kúpiť túto nemovitosť a za plotom už hallowenská tekvica. Oj, nie. To je zrejme suseda.

  - Fúúú, to je ale teplo...však, pane...? - ovievala sa tučnou rukou, snažiac sa vylúpnuť z tváre čarovný úsmev na neznámu novú obeť, len čo nechtiac zavadil o ňu milimetríkom pohľadu, ale vyznelo to skôr ako kampaň na antikoncepciu.

  - Myslíte? Skúsim zaškrípať zubami, možno vám prebehne mráz po chrbte...- potriasol strapatou hlavou a snažil sa jej vykĺznuť zo zorného uhla.

Nebolo kedy. Bol chytený ďalším nahodeným háčikom.

  - Váš zmysel pre humor mi pripomína chudáka pána profesora. – povzdychla a chcela čosi vyfúkať z nosa, ale nič nenašla. Vreckovka dostala milosť. Aj ona od neho. Keď už Ruby bola skúpa na slovo, možno táto by...ani potme a s troškou fantázie!

  - Nevravte, to si z vás naozaj robil posmešky? – pristúpil o krok, aby si ju týmto gestom získal.

  - Nemôžem sa sťažovať...- podoprela tukové vankúše o jednu z latiek plota.

  - Takže to bol teda dobrák?! – rýpal, aj keď mu tieto vlastnosti do koncepcie soka nezapadali.

  - Nemôžem sa sťažovať...nemám komu! – zhúkla naštartovaná, lebo jej zrejme došlo, že ani tento tu jej krehkosť a zhovievavú náklonnosť akosi neberie vážne.

 Krok späť.

  - Keď niekomu mäkne mozog, tak to nemá liečiť tvrdým alkoholom, to je logické! Koľkokrát som mu vravievala, že je čas sa usadiť, že bruško rastie, stonka schne, šak to vy dobre už tiež poznáte, všakže...- pozorne si ho prezerala. - ...nech ku mne príde, napríklad na obed, myslím, lenže on koľkokrát nemohol prísť dva dni ani k sebe, nieto ku mne! – podávala sťažnosti a špempľovala ich nahlas slinami.

  Panoptikum opäť ožíva...zaklipkali mu neveriacky oči.

  A ešte schytal aj sám, ani nevediac ako, tým starým maďarským príslovím pestovateľov melónov, až sa automaticky bojazlivo mrkol skrz vrecko, či to „stonku“ pod melónikom príliš nezobralo, takéto bohapusté nactiutŕhačstvo. A tetinka mlela a mlela...

  - ...ale ja som ho nechcela brať ako takého psa...že len mu dať nažrať a pustiť ho von! To teda nie...aby sa mi za sukami vláčil a potom ledva sa držiac na zadných nohách popri plote sa do búdy vracal...- ukazovala na jeho vilu-vilôčku.

  Nestíhal ukladať fakty. Zatiaľ to vyzeralo na alkoholika, sexuálneho maniaka so sklonom k pedofilnosti, s možnou erektilnou dysfunkciou, čomu nasvedčuje melónová indícia, odľud a zase alkoholik...toť dľja bábušky vsjo.

  Táto tu by zobudila aj prášky na spanie. Kiež by si konečne zahryzla do jazyka. Lenže ako by ho mohla v tej rýchlosti trafiť?! Zachráňte ma niekto.

  -  Máte nejaké prianie, pane? – ozvalo sa mu za chrbtom.

  - Všetko najlepšie v Novom roku! – zvrtol sa a vsunúc chlapíkovi s fasciklom ruku do tej jeho, ťahal ho od plota. – Dúfam, že na tú vilu je bonusová zľava, pretože bývať vedľa chovnej stanice špecializovanej na pitbulov by sa malo relevantne zohľadniť v cene. – zúfalo ukázal za chrbát, bojac sa aj otočiť.

  - Takže máte vážny záujem o prehliadku nehnuteľnosti, ako vidím. Prepáčte, vy ste pán...? Nemám vás v zozname, zrejme ste nás nekontaktovali cez agentúru. Ale to nič. Máte šťastie. Majiteľka je práve osobne prítomná, veľmi rada vás s objektom oboznámi....- zatínal profesionálne, prehrabujúc sa formálne, bezcieľne papiermi.

  - Majiteľka?...- vyrazilo mu dych v neblahej predtuche.

  Neskoro. Chlapík ho nacvičenými ťahmi, z ktorých sa nedalo len tak vykĺznuť, tlačil do objektu, zavaľujúc ho  číselnými, rozlohovými a ktovieakými ešte parametrami k domu, ktorého sa začínal už báť.

  Právom...

domiceli