Rumbelle
16. kapitola
Reč trávy...
Predsavzal
si, že sa bude tváriť totálne nezaujato, keď sem napochoduje prezlečená. Typické
novoročné predsavzatie. Keby si aspoň všetky gombíky poriadne pozapínala a z gatí
nespravila bedrové. Jáj, prehodnotil, zrejme príde ľútostivá výhovorôčka, že je v tom nevinne, nesedí číslo, farba, kvalita, tu to
šimorí, tam pod tým svrbí, kĺže to, zlieza to, vykasáva sa. To...
„Prvé tri a posledné
dva zostanú zo zásady nezapnuté, pre efekt ležérnosti a spodok necháme
voľne ovísať. Keďže nie je na telo, musíme zvýrazniť aspoň mierne vystupujúce bedrá
so sotva postrehnuteľným obojstranným tieňom strácajúcim sa za naberaným pásom, aby sme sa cítili neodolateľne a zároveň s miernym nádychom nevinnosti.
A pupok mám vskutku pôvabný.“ ohodnotila sa v malom puknutom kúpeľňovom
zrkadle, preafektovane citujúc zakázané
stránky lifestylových plátkov.
Hmmm. Nezabralo.
Hmmm. Zabralo.
Hmmm. Zabralo.
- S gumou by
to šlo poriešiť…ak ovšem dovolíš… - namieril prst presne do epicentra ôsmeho svetadielu,
nerozpakujúc sa použiť lascívne podmáznutý tón reči a potmehúdsky úsmev k tomu.
Už sa ale nedala vyprovokovať jeho ďalšou bezbreho
dvojzmyselnou slovnou hračkou. Už nemienila zareagovať trápnym otvorením úst a pohľadom
spod chvosta matky práve na zem dopadnutej žirafy.
- Spravím vám na ňom radšej uzol...ak ovšem
dovolíte...- vrátila mu aj s úrokom, naťahujúc z pyžama gumu, aby
uzlom na nej zabezpečila, že sa nižšie viac neskĺzne.
Aby ho parom skáral, bude mať z toho len
vlnkované brucho a stále nutkavý pocit na potrebu. Prežije! Prežuje! Veru,
prežula by... Čokoľvek. Mohlo ho napadnúť, niečím ju ponúknuť, gavaliera! Ešte aj
tie stratené, bezprízorné arašidy dakde emigrovali. Márne sondovala po záhyboch
deky, keď si ju podkladala pod pazuchy a cez kolená a vôbec. Načo si
nechávala tie gombíky odopnuté, keď sa tu teraz kuklí?!
Pohodlne sa usalašila, len čo pracne
poskúšala rôzne odtienky polôh, nakoniec v tureckom sede, presne oproti
nemu, už nervóznemu, z jej bohapustého zabíjania času, rozvalenému v kresle
pred písacím stolom, s novým, nepoškvrneným hárkom papiera v stroji,
rukami natiahnutými od seba, zapretými o rohy pracovnej dosky. Dobre. Kto z koho.
Ideme na priamy pohľad.
Nejdeme. Nebojí sa, nehanbí sa, neostýcha. Na
dnes to zabalíme. Na dnes už je to zabalené. Potriasol hlavou, párkrát si
oddrhol, ako pred prednáškou, hoci v aule sedela jediná súkromne zapísaná
duša, ostražito čakajúca na jeho plán.
- Môžeme začať napríklad tým...kto je to?! –
pozrel bokom na stránku s jej úvodom, myknúc bradou.
- Dobre, začnime teda od Adama... – pomrvila sa,
ako študent, ktorému síce sadla otázka, aj keď s takto postavenou veľmi
nerátal, respektíve počítal skôr s písomným testom, ktorého čiastočná
intimita mu zaručí antistresový prístup. – On učil chémiu na našom gympli, keď som
bola v maturitnom ročníku a vyfasoval nás ako náš nový triedny. A odzačiatku bol dosť svojrázny, bez
úcty k autoritám, bez rešpektu k poslaniu, dokonca aj bez morálky,
keď si to situácia vyžadovala. A vyžadovala si to často...dosť často. Čím
ďalej, ...- pretrela peru o peru. - ...tým častejšie...– rozhodila rukami spokojná so základnou
charakteristikou.
A zvládla ju bez zbytočného
patetizovania.
- Niečo sa vám nezdá?! – mykla hlavou dozadu,
zaregistrujúc, že sa prestal hýbať a bez žmurkania prechádzal jej predošlé,
vedľa stroja položené riadky, akoby ich čítal prvýkrát, obávajúc sa nejako inštinktívne najhoršieho predpokladaného scenára.
V tomto kontexte zaiste.
Presne vedela, čo sa mu práve melie v hlave.
„Na, tu máš, vyžer si to! Bože, aká som len hladná...“
- Ale, ak sa vám nepozdáva jeho skutočné
meno, pokojne si mu dajte akékoľvek, trebárs aj to svoje. Mne to neprekáža. A ja ho budem
používať, aby som sa nestratila v deji, viete?! –
- A ja...som dúfal, že to bude...bola...že
to...skrátka...nie je realita...- zašemotil chytajúc sa akejsi zrazu rozmočenej, labilnej slamky a konečne sa pozrel jej
smerom.
"Nedaj sa vysmiať. Teda, si smiešny! Jasné, že si mal pripravený aj scenár "na realitu". Priznaj si, mal si len tento. A ktože nám to vyhral konkurz na hlavnú úlohu v ňom? Ktože? Kto? Pánboh mieni, režisér mení..."
"Nedaj sa vysmiať. Teda, si smiešny! Jasné, že si mal pripravený aj scenár "na realitu". Priznaj si, mal si len tento. A ktože nám to vyhral konkurz na hlavnú úlohu v ňom? Ktože? Kto? Pánboh mieni, režisér mení..."
- No, ako vravíte. Už nie je! Sprostá
študentka sa buchla do profáka, profák do nej, a keď schytali pár po
papuli od jej otca, a užili si trocha zakázanej romantiky, bác, prišiel
život a zrušil im koncesionárske poplatky. Koniec vysielania. – doplnila tvrdo, so sileným úsmevom.
Ako to len zrazu ide ľahko. A doteraz si
myslela, že sa pocitu previnenia, zlyhania a celkovo toho negatívneho
tlaku vlastného vnútra už nikdy v živote nezbaví. A ide to
tak...tak...prirodzene.
"...že toto nie je vôbec tvoj scenár?!" vyhodil darebák produkčný mozog papiere nad hlavu a nechal ich spomalene dopadať na tú jeho. ..."Nebodaj skúsime napadnúť demokraciu?!..."
"...že toto nie je vôbec tvoj scenár?!" vyhodil darebák produkčný mozog papiere nad hlavu a nechal ich spomalene dopadať na tú jeho. ..."Nebodaj skúsime napadnúť demokraciu?!..."
- Tak pŕŕŕ, srdiečko...chcel som s tebou
simultánne písať nejaký sladkastý, za vlasy pritiahnutý...- sledoval, ako si nervózna
z vlasov hore na hlave, vytvára drdol a pchá ich umne pod seba, aby
sa jej nerozpadol, - ...príbeh do časopisu. Fiktívny. Niečo medzi romantikou a ešte
väčšou romantikou. – hľadal slová, popravde sklamaný z jej priam trestného
bohapustého ikonoborectva.
Nevšímala si ho. Vadila sa práve s vlastným
svedomím, mozgom i srdečným svalom, nevediac, ktorému dať zrazu za pravdu.
Radšej vstal a zas zmizol v kuchyni.
Otvoril mrazák, vytiahol srieňom obalenú placku pizze, automaticky z nej strhol
igelit aj s polovicou vrchných ingrediencií. Všetko robil automaticky. Vytesňoval
všetky myšlienky, akoby zrazu stratil nádej. Nádej na čo?!
Z útrob izby započul klopot písacieho
stroja. Povzdychol. Zvedavý síce, čo to tam grafomansky stvára, ale potreboval byť chvíľu
sám a vstrebávať.
Vstrebával.
Strčil polotovar do rozhorúčenej trúby, nechal sa oviať horúcim vzduchom, lebo ľadovú sprchu už za sebou mal a prehadzujúc úbohú, za nič nemohúcu utierku nervózne z ruky do ruky, vážne premýšľal, či chce vedieť, ako to všetko bolo...
Vstrebával.
Strčil polotovar do rozhorúčenej trúby, nechal sa oviať horúcim vzduchom, lebo ľadovú sprchu už za sebou mal a prehadzujúc úbohú, za nič nemohúcu utierku nervózne z ruky do ruky, vážne premýšľal, či chce vedieť, ako to všetko bolo...
domiceli
ojojój pán Gold niekto sa nám tu asi buchol do Bellinky :) dobre rozprávala ten príbeh a dobre na to aj reagoval...pyžamko nechávame bez komentára :)
OdpovedaťOdstrániťGratulujem! Na dnes si ma dorazila :) slová slova slová... dýky meče vraždy...
OdpovedaťOdstrániťchce! :D
OdpovedaťOdstrániť