RUMBELLE - Krik trávy... 7. kapitola

Rumbelle

7.kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

  

   Všade to cítil...všade. Seno. Pomrvil sa, pretiahol stuhnutý chrbát. Šemotilo to, praskalo presušené, postláčané, akoby aj ona, každá byľka zvlášť, narovnávala svoje labilné, krehké hnáty. Pošmátral dlaňami z jednej strany, z druhej. Žiadna ONA. Iba blbé, pichľavé seno.

  - Belle! –

  Výkrik. Jediné, čo ho v tom chladivom precitnutí napadlo.

  Funguje to. A už počuť kroky po schodoch a kroky po chodbe a strapatá hlava vo dverách vpúšťajúca pruh svetla a vôňu a prísľub nežného pohladenia a krehkosti, poláskania, husej kože z letmých dotykov, zrýchleného dychu a súvzťažnosti pier...

  Dvihol sa na lakte. Vystrúhal spokojný úsmev nad famózne zvládnutou...povedzme, zatiaľ len imaginárnou, ale predohrou.

  - Chýbaš mi...- natiahol nos dopredu, akoby chcel nasať vôňu z nej a tým nepatrným pohybom si ju pritiahnuť a...tentoraz nijaká slobodná voľba: čo s načatým ránom.

  - Choď radšej nahodiť ten generátor, vymiesť popol v krbe, nanosiť ďalšie drevo. A toto tu treba pozametať, inak ťa prach zasype pri každom pohybe. – rozkladala prchko rukami, kresliac vzduchom chladené oblúky po podlahe, naozaj posiatej čiastočkami buriny povypadávanými z provizórneho madraca.

  Vťahoval hlavu medzi ramená ako stará zaspávajúca korytnačka a kútikmi úst i nozdrami a viečkami mu mykalo. Pantomínmou tichého odporu rozpohybovaná tvár.
  Bola však práve zamestnaná obhliadkou miesta činu, tak jeho nemé protesty zatiaľ neregistrovala.
  Pozorne si chvíľu obzerala miestnosť, skôr neveľkú kuticu, vidiac ju teraz za svetla, hoci len chabého. Zdala sa jej prenádherná. Aj s tou návliečkou natlačenou leda-bolo suchou trávou, nevybrúsenou, surovou podlahou, bez strešného okna a pavučiny z trámov rovno prehliadla. Romantická, prehriata. Vedela by si predstaviť, že tu raz bude mať izbu, útulne zariadenú rustikálnym nábytkom, voňajúcu čerstvo nalakovanou dlážkou či jej latami napustenými voskom. Spálňu. S obrovskou posteľou, môže byť aj bez baldachýnu. A surový a nevybrúsený tu bude...len ten chlap oproti, popod fúzy sa usmievajúci, akoby sa díval po týždni hladovky na rautové stoly v interhoteli...A zdola bude voňať kakao...Dočerta! Dúfam, že v tom hroznom sporáku nevyhaslo...

  - Smiem ťa pozvať na raňajky? – pozrela bokom, súc už na odchode, akoby si práve čosi rozmyslela a na predchádzajúce príkazy zabudla.

  On však očividne nie.

  - Smieš!...ale neprídem! – zvalil sa späť, našmátral deku a pretiahol ju cez seba. Aspoň tú.

  - A toto si beriem! Dolu je zima ako v zlom ruskom filme! – potiahla za rožok deky a ukoristila ju pre seba. O viac sa nestarala.
  A už počuť kroky po chodbe a  po schodoch...

  - Keď ti je zima, choď do kúta, ...je tam 90 stupňov! – zakričal rozladene do stropu, keď osamel a prehodil sa na druhý bok.

  Vrátila sa.  Chalbala deku okolo paží, zas ju rozkrúcala a spätne namotávala. Do zorného uhla jej padla stolička za dverami. Sadla si, uložiac deku vo veľkej bubline na kolená.

  Posunul sa ku kraju senníka, aby jej urobil miesto a pozýval ju letmým úsmevom.

  - Závidím ti tú tvoju ľahostajnosť. To, že si nad vecou a nerozhádžu ťa malichernosti, že máš vždy posledné slovo... Aj ten ostrý jazyk ti závidím. – natriasala schalbanú deku a pritláčala ku k sebe, s kolenami zakvačenými o seba a členkami čo najďalej to zas šlo, ako malé dievčatko, akoby sa bavila s ňou a nie s ním, ignorujúc jeho pozvanie do preliačiny vedľa seba.

  Bola zrazu opäť neistá, bezmocná. Nevyrovnaná a nepripravená čeliť ani obyčajnému bežnému dňu. A pritom ráno to vyzeralo tak sľubne. Mala plán a mala aj predsavzatie dodržať ho. V intenciách všedného dňa. Obyčajného.

  Presne vedel, na čo myslí, aj jej scenár mal prečítaný. Čítal jeho zosnovávanie pozorne celú noc. Z jej trhaného dychu odčítal každú skúsenosť, zo strhávania sa  strach, zo vzlykov bolesť a z tepla spolupatričnosť, z tela pritúleného nadoraz k tomu jeho, aj keď len chrbtom, tichú, úprimnú symbiózu.

  - Vieš, toto...nie je reálny život, srdiečko. – zvážnel a pohľadom obsiahol celú tú maličkú izbietku, ktorá sa jej zdala taká domovsky útulná. Až prítulná... – Aj keď by si to akokoľvek chcela...a ja, ver mi,  ešte viac. Veď sa na nás pozri. – posadil sa a zaprel jednou rukou, preboriac sa do trávy, aby pohľady boli v jednej úrovni. – Psisko obliate vriacou vodou a uzimená mačka. - predstavil komparz.

  Stisla pery. Prikývla. Stotožnila sa s tou mačkou, akoby jej povedal tú najkrajšiu lichôtku, možno len preto, že ten prašivý pes pôsobil vskutku horšie a on to ešte mienil dofarbovať. – Na dvere mi už pomaly klope staroba a ja sa denno-denne presviedčam, že jej ešte stále môžem ujsť oknom...- pokračoval metaforicky, zaobaľujúc krutú realitu do obrazov, ktoré vyznievali trochu smiešne, ako detské omaľovávanky v tých stostranových zošitoch, čo skôr odrádzali, než navádzali na kreatívnu tvorbu.

  - A môžeš? – stúpila na ľad, ale pochopil, že to nemyslela ironicky. Bol jej za to vďačný.

  Prikývol.

  - Ak pred tým oknom budeš stáť ty. Vyskočím. - zdvihol prsty, ako na prísahe.

  - Práve v tom to celé asi je...- Ty chceš ísť von, za mnou. A ja dnu...sem... k tebe. Ty sa spoliehaš, že ťa vytrhnem z tvojej letargie, doživotného mizantropstva, ktorému si sa upísal a budem ťa viesť a učiť znova žiť, skultúrňovať tvoju prchkosť a cholerickú povahu, ale ...ja sa obávam, že som prislabá...že to nezvládnem...že nedokážem sa zas postaviť na vlastné nohy a sama si určovať cieľ, pretláčať sa očumovačmi a divákmi, ktorí sa tam budú tlačiť a krútiť záporne hlavami... a ešte do neho ťahať aj niekoho iného... – búchala oboma dlaňami do deky.

  - ...a ty si zas predstavuješ, že zakotvíš v starom, polozrúcanom dome, uviješ si tu hniezdo, zakuklíš sa a prečkáš život v teple...a ja sa obávam, že túto fázu života  nezvládnem, pretože som zlyhal aj prvýkrát, ale tentokrát nechcem sklamať ...najmä teba nie. Preto som uštipačný, sarkastický. Mám strach. Bojím sa.  – vstal a podišiel k nej, aby pokračoval s rukou nasávajúcou teplo pokožky spod vlasov, kde ju zaboril.

  - Keď si tu a dovolíš mi mlčať, len sa dívať, vnímať a ako si včera povedala...len byť...- som ten najšťastnejší človek na svete a túžim po tom, aby to tak bolo stále. – vybaľoval ju z nánosu deky a dvíhal k sebe. Siahala mu sotva po ramená a musela zakloniť hlavu, aby mu stále videla do očí.

  - Keď tu smiem byť a len sa dívať, ako pracuješ, občas sa usmeješ a v pohľade ti vidno, ako po mne túžiš, je mi jedno, že tu nemáš čo na jedenie, nejde teplá voda a v krbe je stále vyhasnuté...chcem tu zostať a tváriť sa, že sem aj odjakživa patrím. – zachytila do prstov gombík košele a krútila ho do jednej i druhej strany.

  - Patríš mne. – pritiahol si ju majetnícky, sebavedomo, uzavrel v náručí. Na  vrch hlavy do vlasov jej vtisol bozk, skryjúc to miesto nadôvažok pod lícom.

domiceli