RUMBELLE - Reč trávy... 14. kapitola

Rumbelle

14. kapitola

  Reč trávy...

      Ani mu nemala za zlé, že jej nepodal ruku pri vstávaní a obišla ho radšej pomerne veľkým oblúkom, čo prišlo zas smiešne jemu. Prestal trapošiť s opaskom, ale zatiahol ho preventívne vygajdanou košeľou, pre prípad potreby, keby jeho slabiny neráčili hneď vstrebať a prijať, že žiaden sex teraz a pravdepodobne ani v najbližších hodinách zaručene nebude.

  Na prahu sa obzrela, rozrátavajúc stotiny sekúnd, či stihne vtiahnuť do domu a ukoristiť inkriminovanú stránku, kvôli ktorej tu páchala takéto detinské blbosti. Sekúnd nebol dostatok, prekukol jej spýtavý medzidverový pohľad, drzo ju predbehol, pritlačiac jej necitlivo drobnú postavu ramenom o veraje, a namieriac si to pri písací stôl, bol ochotný ho brániť vlastným telom. Aj keby to malo znamenať rovno povstanie. To hovädo kornet už bol v pozore. Zjavne mu nikto nevysvetlil vyššími mocnosťami schválenú stratégiu. Vďaka za vygajdanú košeľu...

  Ukázal s poklonou na gauč za sebou.

  - Ale pohodlie si nerob. – dvihol výstražne prst, nevediac zrazu kam z konopí. - Môžeš vyzobať tie oriešky z deky, no prikrmovať ťa mojimi zásobami nebudem. Beztak mám v chladničke len kocku bujónu po záruke a mŕtvu mrkvu.

  Poslušne prikyvovala, ale oči jej stále zabiehali k valcu písacieho stroja, kde provokačne svietil hárok papiera, husto popísaný jej spomienkami. Prevliekol sa tým pohľadom a vytlačiac sa na konci tunela, vrátil sa k nej s tým istým zdvihnutým prstom.

  - Teraz je už môj...aj keď mi nepatrí... -  tak veľmi ho to nutkalo povedať „nepatríš“, až si musel zahryznúť do jazyka, aby ho to nenapadlo vysloviť.

   - Je to moja práca...- pokúsila sa oponovať.

  - Je to už len bodka...za tvojou prácou... s čím sa nemáš... asi  moc čo chváliť, že mám pravdu? ...Srdiečko.- opravil ju sebavedomo.

  To zabolelo.Tak zabolelo, že v nej vzkypel všetok nahromadený vzdor, čo márne celé veky potláčala, nepriznajúc sa ani náznakom k tomu, že v nej čosi hlboko buble. A tu, jeden otrlý chlap, arogantný sebec, bez morálky a zásad, so životom ešte rozbordelovanejším ako je vôbec mysliteľné a ľudsky prípustné,  povie jednu vetu, jednu jedinú sprostú poznámku a...

  - Chcete... mi tým naznačiť, že je to ...mizerné? ...Zlé? ...Celé zle?! Nevydarené, pokašľané...zúfalé a bezmocné?!...- hľadala slová, blúdiac vystrašene pohľadom po obrovskej izbe, akoby uprostred nej stála úplne nahá a vlastné ruky, čo jediné mohli aspoň čo to skryť, nedokázala koordinovať. Lietali okolo nej ako splašené vtáky, keď im vietor zhodí hniezdo a im nezostáva nič, len pišťať o ratu.

  Pišťala o ratu. Tak veľmi, že s dvoma kolmými vráskami cez čelo, znepokojený vlastnou protištátnou propagandou, radšej k nej rovno  pristúpil. Čas na vlastenectvo. Lokalpatriotizmus.

  Objal ju. Bezcitne. Tvrdo. Drsne, aby sa prestala trepať a rozhadzovať pažami. Pritlačil jej navyše tvár do skrkvanej košele, nech si neubližuje ďalšími výčitkami a streštenou mimikou. Cítiac, ako sa vnútorne vzpiera, šúchal jej čelom o spánkovú kosť, vyludzujúc chlácholivé: pššššt...

  Smrkla, preglgla, vyvliekla sa, vystrela, zamračila a sadla si na gauč, vraziac palec do úst, aby doň mohla zahryznúť a eliminovať príval sĺz, čo sa už-už hlásili o slovo.

  Prikývol, cúvol, opäť dvihol prázdne dlane, aby pochopila, že sa pokorne vopred vzdáva a vycúvavajúc opustil izbu, nech sa môže vyfňukať a vysiakať dosýtosti.

  - Máš tri minúty. Potom začnem byť dotieravý a pomerne odporný. – oznámil jej, kým definitívne zaliezol do kuchyne.

  Zatlačila k palcu aj zhyb ukazováka, kým ich zas vytrhla z úst a zadrapila sa radšej do deky na gauči, s pohľadom stále vrazeným kdesi do tmy krbu.

  - Tak bujón alebo tú mrkvu? – ozvalo sa úplne vážne z kuchyne.

  - Stačí pohár vody...- odmrmlala potichu. – Vodku! – vyhlesla nahlas.

  Štrngot v kuchyni utíchol a zjavil sa pred ňou s obrovskou hrboľatou, fakt páchnúcou zeleninou, mieriac jej rovno do stredu tváre.

  - Ak ti fotrík toleruje ovracané návliečky, budiž, ale do mojich duchien vlezieš jedine osprchovaná, vycikaná, s ručičkami zopätými modlitbičkou za čistú dušičku. Amen. – z mrkvy odpadol odhnitý špic.

  Držali nad ním chvíľu svorne, hlava pri hlave pietny akt pohľadom, kým ho neodkopol pod gauč.

  - Bez svojej koaly nezaspím... – zohla sa po smradľavý kúsok a ledva ho dočiahnuc, znechutene sa mu ho pokúsila postaviť na stále ako kopia vztýčenú starú mrkvu pred hruďou.

  Držal ako hluchý dvere, neprestávajúc sa mračiť.

  - Kto tu vravel niečo o tom, že budeš v noci spať?! – zadrel cynicky. – Tá story...- mykol mrkvou dozadu a hnilý kus zas odletel, nájduc si, tentokrát, pristávaciu plochu na písacom stole. - ...sa mi pozdáva. Chcem vedieť detaily. Každý jeden. Z prvej ruky. – vrazil jej ju do dlane a ukázal na dvere. – Vyšmar to von potulným králikom a potom zamkni a kľúče nechaj zvnútra. Kúpeľňa je vpravo od vchodových dvier. A nech ťa ani nenapadne zbavovať sa zvrškov, lebo za seba neručím! ...Koala! ...Prisprostastejšieho zvera si si už nemohla narýchlo vymyslieť?! – dodal úprimne, ješitne stále nerozdýchajúc tú paralelu.

  Vytiahol si padajúce rifle vyššie na pupok, zaštrngala stále rozopnutá pracka ako baranovi zvonec.

  - A panda? – zadrela ironicky, všemožne nútiac kútiky úst k štronzu.

  Skoro zakopol o prah, tľapkajúc si prstami otvorenej dlane po čele.

domiceli