Rumbelle
9 .
kapitola
nadviazanie
na ff Reč trávy
Šepot trávy...
Vzduch
bol do prasknutia nasiaknutý šumením a stále hustol. Aj myšlienky mali čo
robiť, aby sa predrali z mozgu
a našli v sebe dosť síl jednoducho ožiť. Byť... Len byť. Byť
samým sebou. Žiadne okolnosti, čas a priestor.
Dlaň z hrude mu odtláčal neviditeľný
magnet, v toku prúdu otočil a protipól priťahoval mu ju presne priamo
k sebe. Trochu nižšie, kúsok bokom, viac dopredu. Brušká prstov si už siahli na
vrchol tých jej a opatrne, krok za krokom, klesali ku dnu. Článok po
článku, skrz hánky a zase späť. Zmätené, stratené...Podložie jej ruky sa
mu rozochvievalo pod dotykmi, ešte neisté, nie celkom presvedčené, nesvoje,
stále neopúšťajúc svoj „dôvod“...
Snažil sa pochopiť. Naozaj chcel chápať, ale
uvedomil si, že bude hlúposť akokoľvek racionálne si vysvetľovať jej pohnútky.
Zakázal si opakovať vetu: „A kto tu vraví, že sme sa rozišli?! A kto
tu vraví, že... sa rozišli...Kto? Kto!“ Budiť ich, kriesiť, rovno pitvať?! Načo.
Je
tu. Odpovedá mu bojazlivo, placho. Hľadá a hľadá snáď aj samú seba.
Nočné mesto.
Ešte stále mal pocit, že
v jeho dlani sa chveje tá jej. Uložená iba opatrne, pripravená sa
vyšmyknúť pred každým nečakaným pohľadom.
Aká škoda, že nikoho
nestretli.
Nebol by jej dovolil, opustiť
jeho hniezdo.
Kráčali spomalene, ak by sa
dalo cúvať, zaradia spiatočku, ale dnes už „dobrovoľne“ nechceli načínať ďalšiu
zo zakázaných cukroviniek. Aspoň nie naostro. Priamo...
Iba tak
v duchu...nejasne...matne...iluzórne...
...možno.
Celkom určite.
Prsty sa im popreplietali, vťahovali vzájomne
do dlaní, ukladali sa a nadychovali pokoja, prepĺňajúceho sa šumením.
Potreboval jej vidieť do očí. Pomaličky vnoril
ruky do vlasov, prešiel jej trasúcim sa malíčkom vzadu po krku ako po strune,
či je napnutá, či bude ladiť... a počkal si, kým nadvihne tvár
i viečka. Naladená...
V šere mala výzor preludu a výraz neuchopiteľnej
snovej vízie. A predsa ju drží v náručí...Pôsobila tak krehko
a zraniteľne, až mal strach sa jej ďalej dotýkať a ruky mu samé
opúšťali les prameňov, oslobodzujúc ich pás po páse, kým mu zachytené
o prsty nezostali rozlietané posledné vlasy, aj tie sa rozvlneným pohybom
vrátili k jej tvári a prázdne
ruky cúvali späť k nemu, nehodnému, nemožnému, nepripravenému...akceptujúcemu
jej slobodu pred vlastnou vôľou - zmocniť sa jej.
Pritiahla k sebe pootvorené pery
a stláčala ich viac a viac dovnútra. Trochu sklamaná, trochu
nevyrovnaná. Pohľad sa stával boľavejším...
Musel sa vrátiť. Najskôr jedna ruka dezertérka
pristála jej na líci, ešte chvíľu zotrvačnosťou putujúc bruškami po sluchách, ale
pocítiac zemskú príťažlivosť jej k dlani nečakane pripojenej tváre,
pristála i druhá ruka, nerozpakujúc sa už pritiahnuť si celú tú práve novo
objavenú galaxiu gravitačnou silou túžby k sebe.
Kolená boli zrazu labilné, len nosom sa mu
podarilo nasať vôňu zvrchu vlasov a skĺznuť sa po čele, smerom, ktorý
ukazovala cestička vo vlasoch k jej, teraz už privretým viečkam
a zanechať na nich stopy svojich pier. Letmé, takmer neviditeľné,
a predsa pre ňu prudko vpálené do pritenkej kože, už chránenej iba pásom
rozochvených mihalníc.
Opretý o lakte
s plnými hrsťami jej hustých vlasov v oboch rukách, čo mu
v každej kvapke potu odosielali do nozdier nekončiace pozdravy šampónu
zmiešaného s jej vlhkou túžbou, nedokázal sa odtrhnúť z neviditeľných
pút, ktorými ho držala nad svojou, trhaným dychom ešte stále rozdýchanou
tvárou. V takmer nepostrehnuteľnom pohybe brady hrdo dvíhanej
a odhaľujúcej tenkú napínanú kožu hrdla, skrývala sa jej moc,
o ktorej začínala práve nepochybovať.
Márne sa ju, uväznenú pod
svojím telom, pokúšal tlmiť spŕškou nedočkavých prudkých bozkov, najskôr
v sieti rozhadzovaných vlasov. Nezastavili ju ani spomalene nastavované
hrádze na jedno miesto prisatých pier. Len jej tlmený povzdych ho posúval vždy
ďalej a ďalej kĺzavo sa priliepajúc, nadychujúc sa vlastných výdychov,
lebo nezostával čas hľadať v ich tesnom objatí aj tak iba prihorúci vzduch
noci...
Mala pocit, že stráca samú seba. Celé tie
prázdne dni a ešte ničotnejšie noci premieňali sa na dym z popálenín,
čo vyprchal pod nánosom ďalších a ďalších stále iba hanblivo jemných dotykov, ktoré
jej vypĺňali tak dávno už zacelenú kožu, odvyknutú od podobných návštev.
Prinášali však žiaducu úľavu, namiesto bolesti...
Za leskom dúhoviek sa ukrýval smútok, márne
ho klamala dvihnutými kútikmi pier a skrývala mu tvár do klba rozochvených
paží, až kdesi k „dôvodu...“, aby sa nemohol dívať. Iba vnímať. Počuť tlkot,
cítiť...
Aj tak videl...
Dych sa jej triasol, ako ona celá, keď
nenápadne a trochu nesmelo, gombík po gombíku predstavil jej pevné, mladé
prsia svojim smädným perám a vystavil ich sálavému teplu svojho dychu, čo stieral
z nich napnutú husiu kožu a činil ich prebudenými
a očakávajúcimi zázrak znovu poznania, na ktorého silu takmer už
zabudla...
Nočné mesto.
Zhlboka nasal jeho častice a napriek tomu, že mu
v tom okamihu rozbili náruživú ilúziu predstavy, pousmial sa a vrátil
dych tme, spokojne kráčajúc späť do chladnej opustenej vily, ktorá už
dnes mohla byť svedkom...
Dnes ešte nie...
„Dobre, kráska, dnes ti môžem mlčky sušiť
slzy, skúsim zotrieť nános neistoty, alebo je to strach? Strach zo sklamania?
Nesmieš sa báť. Som tu...Nájdem každú skôr a skryjem ju pred tvojím
deštruktívnym svedomím.
Aj keď mi možno daruješ len túto jednu,
jedinú noc...“
Cúvla od okna detskej izby,
sama prekvapená svojím odvážnym prianím, ale
obraz ich spletených tiel sa už dávno strácal rozpŕchnutý preľaknutím
kdesi v nedoziernej tme.
Dnes ešte nie...
Mäkla mu v objatí, neskryto už
roznežnená, krehká, ale tvárna ako vosk. Na prstoch zanechávala horúci povlak
nemého súhlasu, kým drzo objavoval jej teraz už polonahé telo, pátrajúc po
prieniku k duši... a v kĺzavých kvapôčkach vystúpeného potu
cítil príchuť akejsi clivej túžby, priam prosby, po tesnej blízkosti niekoho,
kto ju prijme a nezradí. Vnímal to tak intenzívne, že o svojej teórii
nepochyboval.
Poddávala sa pokorne a zhovievavo
jeho čoraz nástojčivejším dotykom. Nepriečila sa, nebránila vášnivej
túžbe, hoci videla, ako veľmi sa ju snaží potláčať, aby ju nevystrašil.
A on mal pocit, že zlyháva, že ju
nedokáže vytiahnuť na povrch. Netušil, ako priveľmi hlboko v nej je tá
obranná ulita uložená a vyrvať ju
bude chcieť čas, nie iba jednu jedinú noc.
Iba pomaly, placho mu vracala rovnako letmé,
takmer nepostrehnuteľné bozky, iba opatrne sa dotýkala neznámeho tela, ktoré
sám obnažil, lebo ona si netrúfla.
...aby sa pokúsili oklamať čas, čo sa zdráhal
vydať naliehavé povolenie o skrátenie doby, keď budú smieť objímať
a privinúť sa jeden k druhému bezo zvyšku, rozložiť sa bunka pri bunke,
zapadnúť do vzájomne kompatibilnej skladačky, aby pocítili, aby si venovali to
obyčajné tiché ľudské teplo, čo obom tak očividne už chýbalo.
Nočné mesto...
Nezažala ani len nočnú lampu,
v snahe uvidieť z okna svojej detskej izby ešte aspoň na okamih, jeho
v tme sa strácajúcu siluetu., s ktorou už tvorila nerozlučiteľné
súsošie a už len posledný okamih, posledný záder ešte chýba, aby dielo
bolo dokončené...
Dnes ešte nie...
Iba tak
v duchu...nejasne...matne...iluzórne...
...možno...
Celkom určite.
Dojímala ju jeho opatrná neha, do nežnosti
pretavené nepopieranie jej práva na ňu.
Aké neskutočne krásne cítiť, že ON neberie.
Nechce brať. Túto noc nie. Dnes dáva...Iba dáva. Až dáva...
Rešpektujúc zraniteľnosť, slabučkými
pohladeniami ju presviedčal o vlastnej sile.
Tápala kadiaľ ísť, aby mu vrátila aspoň
stotinu nádeje, čo jej práve svojou ohľaduplnosťou ukázal. Nádej, že ju láska
nemíňa...
Prechádzala mu spodnou časťou
dlaní kdesi zdola očakávaním prehnutého chrbta k obnaženým pleciam, občas sa
akoby len náhodou bruškami prstov letmo dotknúc nahej teplej kože. Medzierkou
medzi stlačenými lopatkami prebehlo ich všetkých desať a ponorili sa do
polodlhých vlasov a pritiahnutím sa za ne sa oprela čelom o šiju,
nasajúc z nej imaginárnu silu, otáčala sa sama, spomalene, chrbtom,
pritískala k jeho horúcemu telu, zakladajúc skladačku toho svojho do
identických častí muža a počkala si, kým jeho dlane nájdu popamäti tie jej
a do zvukov o seba sa ako dva príboje po ramenách vlniacich vlasov,
prepašujú obaja svoje volanie po splynutí...
domiceli
Úryvky písané kurzívou sú z môjho staršieho fanfiction ŠTVRTÁ
myslím že predstava Belle o prázdninách u babky a dedka sa asi rozplynula :) fakt, som to nečakala :)
OdpovedaťOdstrániťprepojenie super :) som zvedavá kam povedie zápletka :)
OdpovedaťOdstrániť