Rumbelle
6 .kapitola
nadviazanie
na ff Reč trávy
Šepot trávy...
- Mýliš
sa, ja som na tvojej strane. – prehodil nohu, rýchlo vstal a skôr ako
zaregistrovala rúcajúci sa Camelot, sadol si za ňu. Tesne, ale ruky preventívne
založil za chrbát. Poznal dobre svoje ruky aj ich naprogramovanú záškodnícku činnosť,
ktorá ani rokmi nestrácala stopy niekdajšieho dlhodobého výcviku a ešte dlhšej nedobrovoľne naordinovanej pauzy.
„...sa
zas nechvastaj. Dlhodobý? Výcvik? Semeno ti vráža na mozog a hráš sa tu na
zdržanlivého! No, kto z koho, kámo...“ odstreľovali jeho ego z tajného stanovišťa posledných zvyškov zdravého úsudku šťúravé
poznámky a nie a nie ich snajperstvo zastaviť.
Aj špička nosa už imaginárne vyčesávala jej pokrútené
vlasy z temena späť hore do rozhádzaného provizórneho drdola.
„Keď ťa chcem dostať do postele, drahá, nemohla
si mi lepšie ani nahrať. A teraz spomalíme. Každý pásik žalúzie pekne
zvlášť. Zotrieme nános prachu a vyhrnieme...až pokým nezostane okno
prázdne. Čisté, číre, pripravené na prienik slnečných lúčov...prípadne na
rozplesknutú, víziou tepla osprostenú nočnú muru alebo na kvapky slaného dažďa,
ty egoistický nadržaný casanova!“...šľahli mu výčitky špinavú handru rovno do
ksichtu.
Dobre, ale z tejto pozície nejdem nikam.
Prijala ju. Nehýbe sa, nenamieta. Aj tú trochu potešenia mi závidíte?!...vyvaďoval
sa s vlastným vnútrom, zvyknutý na tohto jediného spoločníka po celé dni
tu...
- Ale skús si spomenúť, koľko situácií z reálneho
života ste boli spolu donútení riešiť? Boli vôbec nejaké? ...alebo ti fakt
stačili dni, kedy ti endorfíny vytekali už aj nosom aj z uší, len čo si ho
zazrela a jediným antibiotikom bolo to podávané... vnútrožilovo...- nahol
sa k jej uchu.
Spomalene
pritakávala obrovskej knihe, ktorú kvôli váhe pridŕžala skoro tesne pod nosom.
Tisícky miniatúrnych písmeniek na tenulinkých stranách v niekoľkých
stĺpcoch, trápili už hodnú chvíľu jej umne vyčesanú hlavu.
- Takto vyzeráš staršia. – nadvihla jednu nozdru praktikantka a s
chuťou si odlupla z ploskej kukuričnej placky, až omrvinky z nej
vyprskli na kopu papierov, na ktorých práve stolovala a niektoré sa
zelektrizované zachytili o obrovské sklá jej obrovských okuliarov.
Márne sa ich snažila sfúknuť, len
sa zachveli, ale držali ako besné.
Ignorovala ju. Nie, že by sa jej to nedotklo, alebo sa s tým
stotožňovala, ješitnosť si stále chovala, ako malé rozmaznané decko vo svojom
dospeláckom tele, len nemala potrebu riešiť momentálne svoju vizáž. Vysoko
vyčesaný drdol s niekoľkými újdenými prameňmi bol aspoň na prvý pohľad
výsledkom snahy o dovzdelávanie sa tesne pred ústnymi, aj keď šlo len
o oklamanie nepriateľa. Ako v prípade, že si nasadíte okuliare
a myslíte si, že vám to tiež pridalo na inteligentnom výraze...
- Som netušila, že sa dá maturovať aj z nábožka. – zarypla do nej
aj do placky zas mladá znudená žena, dešifrujúc podľa hrúbky, čo za knihu to
Bella drží v náručí.
Napriek tomu, že maturita sa už opierala jedným plecom o futrá
školy, veľa študentov totálne ignorovalo školskú knižnicu, so študovňou
vrátane.
Ani ona neštudovala na skúšky. Vlastne len na takú prvú, životnú, kde
vystúpia spolu, pred verejnosťou, dokonca v kostole... ako pár. Neoddeliteľný
pár. Pár krstných rodičov. Pre spolužiačkinho mrňúsa, ktorý len vďaka nim dvom,
požičanému spacáku a dávke vyzvracanej kávypočas strážnej služby prešiel z prenatálneho obdobia až do izby
miestnej pôrodnice...
- Ale to bolo iné! „Pozvanie za krstných rodičov...“ – zatiahol patrične znudene,
takmer dehonestujúco. - To ste nemohli
ani jeden odmietnuť. Nemali ste na výber. Toto sa neráta. Nebolo to spontánne a len
a len vaše rozhodnutie. – vŕtal jej dieru medzi lopatky pohľadom,
sondujúc, či má, alebo nemá na sebe podprsenku.
Akoby ten pohľad cítila, narovnávala sa,
tlačila lopatky k sebe a každú chvíľu očakávala, že sa o ňu nejakou
tou časťou tela predsa len oprie a ona bude mať dôvod zaútočiť.
Bol však o krok pred ňou, čo sa
stratégie týka. Ako vždy. Ako vždy... „Skúsime si ju nakloniť inak?!“ zarypla skôr rozmnožovacia sústava, ako dobré
úmysly.
- Jediné, čo by som uznal je, že si to zobrala
vážne...počkať! – akoby ho napadla iná konšpiračná teória. - ...že si ty v tej
biblii hľadala nejakú výhovorku, ako to neurobiť?! ...že ma to hneď nenapadlo! Presne
tak! Kým on si z ničoho nič nerobil, správal sa prirodzene a bezprostredne
...- „a už by si mohol prestať s lichôtkami
na jeho adresu, asi zabúdaš, že je to sok, však?!“ - ...teda, kde som to
skončil?! – striasol zo seba nánosy nevlastnej priamej reči a pokračoval nahlas.
- ... a prijal to pozvanie za krstného ako prirodzenú súčasť toku života, ty si
začala mudrovať! – neodolal, ďobol jej nosom párkrát do spánkovej kosti,
všimnúc si, ako zhrozene otvorila ústa nad takýmto zdôvodnením.
Z
chodby bolo počuť kroky. ...že by nejakí stratení štúdiachtiví?
- Keď nejde hora k Mohamedovi, tak...tá tráva bola asi slabá...-
ozvalo sa z vchodových dvier.
Knihovníčke zabehla suchá placka, ale pár buchnátov jeho „nežnou“ päsťou
medzi lopatky, donútilo ju zmeniť trasu. Vypľutá skončila medzi omrvinkami na
excerpčných lístkoch.
- Dnes je tu teologické popoludnie, alebo čo, vážení? – pozerala raz na
Bellu s Bibliou a zas na Golda s pokrútenou frazeológiou
z iného náboženského súdka.
Bella zas s hrôzou zazrela, spomenúc si na inkriminovaný čaj, čo mu
asi stále neschádzal z mysle. Alebo skôr to, čo sa dialo potom...
- Je príjemné vidieť ti v očiach, že ma tiež rada vidíš...-
zalichotil šeptom jej prekvapenému výrazu z formácie pikaču a spol. netušiac,
kde sú už v tom okamihu jej myšlienky presunuté.
Dospelá, nedospelá, zahanbila sa.
- Dosť ťažká literatúra pre osemnástku. – zhodnotil Bellin knižný výber.
- Neverte tomu, pán profesor, táto Biblia nemá ani tri a pol kila.
Ja som bola raz na výstave a tam bola jedna...- rozohnila sa
naolovrantovaná knihovníčka.
- Verím vám, nenechávajte sa rušiť, lebo kukuričné placky, či čo to tu vstrebávate,
sú riadne svine. Už teraz vám natrhli kútiky úst...to bude štípať...- zabrzdil
jej prednášku, ale nespustil oči z Belly.
Automaticky si obe zhrozene siahli na pery a ich kútiky.
- Mala som len jednu. – ospravedlňovala svoje gesto, stále si kontrolujúc
pootvorené pery.
Zato druhá sa rozbehla kdesi von, hľadať toalety so zrkadlom. Presne to
potreboval.
Zneužijúc situáciu, že sa nemá ako brániť, kvôli objemnému nákladu
„ťažkej literatúry“, dovolil si viac, než bolo slušné. Jeho ruky si dovolili.
Ruky, aj pery...Treba skontrolovať, či je to s tými inkriminovanými kútikmi
všetko v poriadku. So všetkými...
Radšej rýchlo odcúvala, nebezpečenstvo návratu všetečnej praktikantky
bolo stále priveľké.
- Nemýľ si pojmy a dojmy, kráska! –
vtiahol jej vôňu a zas sa radšej skryl za chrbát, dokonca sa nevdojak
posunul o pár centimetrov dozadu, naivne si mysliac, že bude treba viac
miesta... „Hmmm...Hm...Späť. To bolo o niekoľko milimetrov viac, než
pôvodne!“ ... ledva sa nadychovalo stlačené svedomie. Nevyhovel. Skráť dych.
Poradil si.
- Ten chlapík mi je sympatický...- „netrep,
ty pozér!“, zabehli mu vlastné slová. – Sama vravíš, že nemal problémy
preukazovať ti náklonnosť aj na verejnosti. Ale...teraz príde pointa...Kto sa
stále cukal? Kto zúfalo sondoval okolie, či vás niekto nevidí, netuší,
nepočuje, neotvára ústa...- zozadu sa dlaňou priblížil k jej perám v snahe
zachytiť ich medzi palec a ukazovák a privrieť, predpokladajúc, že sú
a zostali pootvorené.
Neboli a nezostali. Pocítil len jemnú
kožu a mal problém zahájiť ústup, zvlášť, keď ona sa ani nepohla...
- Prečo si prišiel? – otočila sa mu chrbtom a snažila sa obriu
knižku vtrepať späť do police.
Miloval vrchné police a jej sotva stošesťdesiat útlych centimetrov
a krajčírkin nedostatok látky na jej blúzky i sukne.
- ...sme sa predsa dohodli, že len víkendy budeme spolu. Cez týždeň bude
pauza...musím zmaturovať a dokázať otcovi, že som zodpovedná. – vyčítala,
mrmlala kazateľsky, asi pod vplyvom tej literatúry, sťahovala si vykasané sako
a zakladala za ucho z drdola vypadnuté pramene, aby zamestnala ruky,
ktoré mali už-už iný plán. Absolútne kontraproduktívny ku všetkým vypovedaným
predsavzatiam.
Nahlas nasal vzduch a pomaly ho vypúšťal. Keď sa minul
s ďalším nádychom spustil.
- Nenávidím všetky tie sprosté dohody, na ktoré som sa dal tebou nahovoriť,
napriek tomu, že boli mojím nápadom! ...a nemáš to aj tak na papieri!
Vyhlasujem ich za krivoprísažné a tým pádom za neplatné! A basta. –
obraňoval právo svojich šiestich zmyslov na jej osobu, ktoré mu bolo medzi
pondelkom a piatkom upierané.
- Tak komu tu endorfíny vytekajú z nosa?!
– konečne sa odhodlala na útok a zahryzla mu nadôvažok do palca.
Nechutná pachuť hríbikov a zhnitej trávy,
čo zotierala zvnútra zubnej skloviny, okamžite rozmazala jej romantickú
predstavu o flirtovaní, ale chtiac-nechtiac v tom istom momente nahla
jej telo dozadu, až zostalo opreté o múr jeho hrude. Len poplašené
pohľady na oboch stranách barikády boli ešte menej romantické, ako hubová
polievka, ktorú ju pred chvíľkou nútil vstrebávať. Tá slovná...
- Nerúhaj sa, čaká ťa spoveď! Kedy si bol naposledy? – pohrozila mu prstom,
kým ho dezertéra neodvelila kdesi do vlasov za jeho krkom, aj s ostatnými
z pôvodného transportu „dobrovoľne odsúdených na zdržanlivosť“.
- Spoveď?...- vykrútil znechutene ústa, nos aj celú hlavu. – Odkáž otcovi Tackovi, nech si na mňa
rezervuje týždeň-dva pred krstinami...Snáď to bude stačiť. – vážne dodal
a pridal ďalší hriech.
Iba taký maličký. Nežný. Takmer nehmotný...
- To bude tým... – úprimne priznal, pomohol
jej vstať namiesto ospravedlnenia, s dobrým
úmyslom, že to má po takomto nečakanom ataku v pláne.
Nemala. Blízkosť mužského princípu, aj keď
zhmotneného v hrudníku obalenom v zapáchajúcom, prepotenom tričku,
namiesto košele s kravatou, ktoré kedysi prijímala ako samozrejmosť, spolu
s vôňou, síce klišé, ale drahou a decentnou, jej, ako si uvedomila,
začína chýbať.
„To však neznamená, že prestaneš selektovať a výber
okamžite prehodnoť a prispôsob vyšším princípom. Nie si predsa zodpovedná za
vymieranie druhov. Hoci tento by si zaslúžil pripísať do červenej knihy ohrozených...“
ozvalo sa jej svedomie, aby vedela, že ho ešte má.
- Chcela si na neho hodiť všetku zodpovednosť
za váš rozchod. – pokračoval vo vlastnej predstave podkutej imaginárnymi zápiskami
psychoanalytika, do úlohy ktorého sa nominoval. – Pozri, urobíme kompromis:
priznaj, že si sa mýlila a ja ti dám za pravdu. – usmial sa.
Ona však viac.
- Kto vravel, že sme sa rozišli? –
domiceli
Úryvky písané kurzívou sú z fanfiction ŠTVRTÁ
Miloval vrchné police a jej sotva stošesťdesiat útlych centimetrov a krajčírkin nedostatok látky na jej blúzky i sukne.- túto vetu si pamätám ako keby som ju čítala každý deň :)
OdpovedaťOdstrániťzáver bol úplne super :)) teraz boli prelínania hladké nemala som problém a to medzi tým sa mi tiež páčilo :)
paralely so Štvrtou, resp. aj neparalely sú super napísané :) len už sa neviem dočkať, kedy sa konečne dozviem, čo sa vlastne stalo a stane :D
OdpovedaťOdstrániť