RUMBELLE - Šepot trávy... 4. kapitola

Rumbelle

4.      kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy

  Šepot trávy...

  Poťažkával sekeru v jednej ruke. Roztrieskal už zopár polien, adrenalín zas klesol a zdravý rozum mu dal jasne najavo, že sa ani nemá pokúšať o obhajobu svojho správania sa. Úrad pre pripomienkovanie má padla.

  Pomerne pokojne oprel zbraň o ponk a zvalil sa vedľa nej.

  

  Snažil sa črepy udržať v jednej ruke. Dvere za Belle buchli len pred pár minútami a on už stihol rozbiť ovládač od telky aj jej zababranú šálku. Porezal sa na nej, je nutné vyvŕšiť sa na úbohej keramickej mŕtvolke dvojnásobne. Plechový smetiak stane sa navždy jej hrobom.

   Rázne vykročil z dvier, zlovestné krídla padnutého anjela smrti, aj keď boli z dokrkvanej včerajšej košele,  mu viali za chrbtom a susede sa rozdrkotala protéza vidiac svoj idol vznášať sa nad hladinou jej vízií, kde sa túli pod jeho krídla...leda by boli ušité výrobcom stanov!

    Rozsudok nadobudne platnosť...Tak asi nie...

  - Som pochopila, čo si mi tým chcel naznačiť... – ozvalo sa opatrne, takmer koktavo spoza kríka, čo robil smetiaku doslova krovie.

  O tom pochyboval, ale teraz už chúďa šálku začínal tak trochu ľutovať.

  - Nežartoval som...- zaklamal, rozhodnutý stáť si za každú cenu za každým slovom, ale skôr len naštepený diagnózou: učiteľ, čo zas nebola taká smrteľne akútna, lebo črepy sa mu začali od nervozity premiestňovať po dlani.

    Hypnotizoval dôkladne  rozcabrené dvere a dúfal, že z nich vyjde. A ešte v to, že nebude mať blbé reči a vyhne sa výčitkám, že nebude rumádzgať, kričať, ani ziapať, že nevybehne mlčky s batohom a nestratí sa v lese, že...dočerta! Čo vlastne od nej vôbec chceš?!...

  Lapol zas sekeru, odhodlaný vyčistiť si jej ostrím nechty.

  Pozrela na neho a perami jej začalo cukať. Nemať plné ruky, objal by ju.

  Lenže ju ani nenapadlo odklopiť vrchnák z odpadkového koša, aby mohol. Chcela sa rozprávať, nie ocucávať.

  V poslednom čase mala pocit, že ich vzťah je nastavený na stíšenú komunikáciu, hoci hlasitosť si zachováva intenzitu uragánu aj  trenie je tak naakumulované, že začína hádzať iskry a strhávať všetky drôty vedenia.

  Zrazu mala strach, aby neskončili v absolútnom tichu a tme takých veľkých, že ani hmat im nepomôže opäť sa nájsť.

  Vzťah je situácia dvoch ľudí, z ktorých má jeden pravdu a druhý...je muž.

 Zaťal si prihlboko a chce-nechce, musel načnutý prostredník strčiť do úst a sať, kým sa mu pred zmrašteným čelom neukázala papierová vreckovka. Voňala mentolom. A zvyškami krupičnej kaše, čo práve doznievali  v rúrach odpadového kanála.

  Pozorne vylúpla sekeru z jeho druhej ruky a sadla si vedľa  namiesto nej.

  - Nechceli by ste sa zúčastniť kurzu sebaovládania a trochu sa tam skultúrniť? Aspoň v správaní sa ku mne? – vzala vreckovku, s ktorou sa márne mordoval, dvoma potriasavými pohybmi ju vystrela, vytiahla mu prstový dudel z úst a rýchlo zabalila jeho oslintané torzo, čo druhým článkom okato pokračovalo  riadnou zemito-pilinovou špinou.

  - Keby si niekedy nič nepotrebovala, som tu pre teba! – odvrkol, ale ruku jej nechal.

  Čičrala sa s úhľadným obaľovaním a zakladala rožky papiera jeden do druhého, aby to držalo. Aj on držal. Držal a držal, kým nepresiakla krv, ona to celé nestrhla a neodhodila dlaň.

  - To sa vstrebe. Uschne samo. – vypísala recept.

 Zhlboka sa nadýchol. „Už skoro uschlo. Samo.“ deklaroval v duchu, prejdúc na iné indície preslovu.

  - Viem, čo ti prekáža, Belle. – pozrel na ňu, ale obratom radšej vrátil oči črepom. - Som starý pes, čo sa odmieta učiť nové kúsky...- pomrvil rukou, čo mu už tŕpla v kŕči. – Tak dlho som bol sám, zvyknutý na monotónnosť dní aj nocí, na priestor, kde mohla bujnieť moja sebeckosť, vzťahovačnosť a zavýjanie na celý neprajný svet som bral ako prirodzenú formu sebahygieny a zrazu...prídeš ty a snažíš sa môj život upratať. A čím dlhšie si pri mne, tým viac mám hrôzu z toho, že sa vstrebe to, čo sa do mňa cez teba vrylo a prídem sám o seba, o všetko, na čo som si za tie roky zvykol...a všade budeš iba ty... už teraz si všade TY! ...a ty potom zrazu...raz...z ničoho-nič...možno...iste...odídeš. – zatiahol nad črepami prsty ako dotrhaný dáždnik.

 - A ja?!... A čo ja?! Zostanem uprostred ničoho, prázdny, sám, opustený, odvrhnutý,  s ničím v hlave, v rukách, v celom svojom vnútri, čomu by som bol pánom...- hrmotal črepmi. - Preto sa niekedy bránim...jedovatými poznámkami, ťahmi, ktorými sa pokúšam vystavať si aspoň paraván, kde ty nemôžeš a...potom za ním kňučím...a rozbíjam šálky. – pozrel jej priamo do očí.

Pozrel jej priamo do očí.

  - Naozaj chceš, aby som sa pretvaroval a hral na niekoho, kým v skutočnosti nie som?! Nemôžem byť. Nechcem?! Nemohol by som zostať samým sebou? Byť úprimný, otvorený, hovoriť, čo si myslím, ukázať, čo cítim... – strácal niť prehovoru.

  - ...pokiaľ to nebude bolieť...- zapýrila sa a sklopila oči, lebo sklamanie z toho, ako sa k nej zachoval, k nej aj jej úbohej, za nič nemohúcej krupičnej kašičke, dokázala skrývať len prvých päť minút. Chyba nastavenia.

  Krútila záporne hlavou.

  - Toto všetko viem a nevadí mi to. Milujem ťa. Ľúbim  takého, aký si. Tvoje človečie ja aj tvoju temnú stránku. Aj tvoju vzťahovačnosť, sebeckosť, namyslenosť, otrlosť aj  dvojzmyselnosť vo vyjadrovaní...za majetnícke sklony a skony k poučovaniu. Za občasnú drsnosť a priamosť, za výbušnosť a akčnosť, za otvorenosť a úprimnosť... v neposlednom rade. – pchala ruky do vreciek džínsov, ako to len hlboko šlo, aby sa tiež na neho nevrhla a neprilepila sa ako sasanka o morský vrak, odhodlaná zhniť spoločne.

  Bradou mykla smerom k šálke v jeho ruke.

   - ...a aj za to, že nevyhodíš moju rozbitú šálku, ale ju spolu zlepíme a spravíme z nej kvetináč, do ktorého nasadíme rozmarín. A keď už bude riadny kríček, taký velikánsky,  že sa z neho budú dať vyrobiť pierka pre všetkých pozvaných svadobčanov, tak si ťa vezmem. – vážne prikývla, ale oči jej zas hrali šibalskými ohníčkami.

  - Nestačia dvaja svedkovia? – skúsil vyjednávať o veľkosti kríka.

  - Buď veľká svadba, alebo žiadna! – kládla vlastné podmienky.

  - OK, v domove dôchodcov podpíšem reverz a nechám sa nejakým statným, zdravotnou poisťovňou prideleným, ošetrovateľom na ňu priviezť. – zhrbil sa a vystrúhal idiotský fejs.

  - Priveziem si ťa sama! – žmurkla. – Robím si už autoškolu...- pochválila sa.

  - To aby som v najbližšom čase nechodil okolo obrubníkov...- mrmlal si popod nos a potiahol hlavou dozadu.

  „Takže zradila aj v tomto bode. Žiadne nedostavané diaľnice z ILÚZIAfondov medzi kuchyňou a spálňou...Prečo som ju vlastne nanominoval do škatule: Žienka domáca?! Pozor, ona je diplomat...ona je ten typ, čo ťa pošle dočerta tak, že sa na ten výlet začneš tešiť! To je nespravodlivé! Prečo má niekto až takúto moc?!“ – zamračil sa, čím, jej nepriamo odpovedal, že sa nesekla. A to ani nehlesol.

  Zatiaľ.

  - Ty mi neveríš?! – pristúpila bližšie a on vedel, že nenaráža na jeho poznámku, ale na všetko, čo sa ich dvoch týka.

  - Bojím sa...- priznal úprimne, otvorene a pre tentokrát bez mučenia a ona vedela, že nejde o jej šoférske "schopnosti".

  - V tom prípade mi musíš dovoliť zostať stále s tebou a vždy, keď uvidím tento hnusný zamračený, namosúrený ksicht, vyprosujem... nie, vyžadujem si právo veta! – krúžila po jeho tvári žmurkajúcimi viečkami, akoby vyhládzala vrásky, napínala kožu a tvorila si vlastný dokonalý portrét. Mala ho. ...a vraj nikto nie je dokonalý? Stačí sa iba zamilovať.

  A iba stáli a nechávali vzduch vsiakavať im do buniek spolu s pocitom spolupatričnosti, ktorú nikto nenaruší...

  Ilúzia.

  - Vy už ste zas späť, slečinka?! –ozvalo sa od smetného súkmeňovca opodiaľ. Proces napchať sa mu pod rozopnutú košeľu zlyhal už v prvej fáze nekorešpondovaním rozmerových parametrov. A keďže sa nedočkala hádky  medzi prvoligovými, skúsila zasiahnuť zo zálohy.

  Bella zdvihla prst, aby ju nechal odpovedať.

  Právo veta...

  Rozmýšľal, prečo a kedy vôbec podpísal túto nielen obojstranne, ale všetkosmerovostranne nebezpečnú  dohodu. Je neskoro...

  - Ale, kdeže! Ja som vôbec neodišla! Len si odskočila po lepidlo! Viete, hádzali sme po sebe riady a teraz ich musíme polepiť. Ide predsa obed! – chytila Golda za voľné zápästie a ťahala späť do domu.

  Natrčil k susede druhú dlaň plnú črepov,  ako dôkaz a naoko zúfalo sa tváril, že sa mu dnu nechce, ale musí...

  Nepočítali s tým, že o pár minút im zazvoní s trpaslíkom  s odbitým uchom v náručí, vraj,  keď už lepia, aby aj tohto jej chudáka dakus dali do pucu.

  Polepení už boli v tom čase až za ušami, aj bez lepidla...

   - Prečo si teda tu a nie...s ním?! – nevydržal.

   Mala chuť pootvoriť ústa a pomaly vypustiť horkú, polepenú slinu medzi pokrčené nohy a dívať sa, ako sa jej neforemná guľka trasením obaľuje prachom  a nemôže zabrániť tomu, že ju zem aj tak vtiahne do seba.

   - A keď vám odpoviem,  sľúbite mi, že toto bude posledná z bolestí, čo mi spôsobíte? Chcem svoju ilúziu o babke a dedkovi! A basta. Či sa vám to páči, alebo nie.- vyjednávala, už-už otvárajúc ústa pre pokus so slinou.

  - Beriem, ak k tomu nebude podávaná krupicová kaša! – natrčil jej ruku. – ...Aúuu, doriti! To neznamenalo, že mi bolesť budeš spôsobovať ty! – zaúpäl, keď mu priúprimne zovrela dlaň s krvácajúcim prostredníkom.

  - Hups...-

domiceli

Úryvky písané kurzívou sú z fanfiction ŠTVRTÁ

http://anazuz1.blogspot.sk/2014/03/mr-gold-stvrta-ii-127-kapitola-ja-viem.html