Katedrála
snov
2. kapitola
Deravý groš...
S povzdychom sledoval, ako sa otec
sebe vlastnou rýchlosťou a hlavne drzosťou predral vo verajách pred neho,
pripučiac ho necitlivo o ne a bez toho, aby sa aspoň vyzul, vyzliekol si
sako, či umyl ruky, dokráčal k jedálenskému stolu, zaprel palicu
o roh sekretára a prudko dosadol na tapacírovanú stoličku, nešikovne
dolujúc niečo z vrecka.
Veď ide len o sprostú prechodnú hotelovú
izbu, načo sa vzrušovať a brať ohľady na úbohý personál hotela.
- Neal, Neal, poď, poď sem rýchlo... Čo
vidíš?! – volal na neho, nestarajúc sa, že je ukonaný po celom dni strávenom
s klientom v papierovačkách po úradoch, čo na každý lajster
potrebovali ešte štyri ďalšie povolenia, aby cenný artefakt mohol byť vôbec
predaný, nieto ešte vyvezený z krajiny.
Nereflektoval na otcovu cholerickosť
a zbrklosť, za tie roky bol na ne zvyknutý a šetril reakciami. V pomalom tempe sa pokojne
dovyzúval, zavesil ľahký balónový plášť, rozviazal kravatu a stihol aj
rozopnúť zopár gombíkov na košeli, kým ho otcov o pár tónov zvýšený hlas
opäť prerušil a urýchlene odvolával z predsiene, akoby šlo
prinajlepšom o život.
- Rýchlo! ... sem poď a povedz, čo
vidíš! – zopakoval ešte trikrát, kým s rukami vo vreckách jeho syn
s nevôľou pozrel na malý okrúhly predmet v strede stola.
- Deravý groš. – znudene mu odpovedal
a chystal sa pokračovať v monotónnych činnostiach kdesi
v kúpeľni.
- Stoj! Vráť sa!... Dočerta, to som ťa ničomu
za tie roky nepriučil?! Povedz mi, čo vidíš?! – nástojil rozrušený muž
s trasúcimi sa prstami nad stolom.
Už-už chcel zopakovať slovný zvrat
s deravým grošom, ale pridobre vedel, že by sa otca tým nezbavil, nuž sa
začal tváriť, že s ním „vážne“ komunikuje a prejavuje záujem
o vec.
Chvíľu zízal na lesklý kruh, potom neochotne
vydoloval jednu ruku z vrecka, zošuchol ho a vyzdvihol pred seba k tvári. Zadíval sa naň
mdlým pohľadom mŕtveho klokana a skúsil diplomaticky.
- Minca minimálnej nominálnej hodnoty, kvôli
poškodeniu prevŕtaním v hornej časti znehodnotená a jej cena tým
pádom takmer nulová... – s dešpektom odhodil hodnotený artefakt späť na
stôl spokojný so svojím odborne stanoveným posudkom. – Stačí to takto?! –
spýtal sa ešte dajúc do preslovu všetku únavu, čo sa mu podarilo do slov
v tom momente zhromaždiť.
- Si totálny ignorant a idiot, synak. –
chrstol mu tvrdo, bezohľadne do tváre a opatrne vzal kruh medzi dva prsty
nadvihnúc ho zas k Nealovým očiam.
Cez dierku nastavenú k oknu presvitlo
svetlo a Nealovi sa predmetík ukázal v inom.
- Dobre,
nemusí to byť minca, hoci na prvý pohľad to tak vyzerá...môže ísť
o...prívesok?...- skúsil radšej básnickú otázku.
Nemal chuť sa dnes hádať s otcom. Nemal
nikdy chuť vadiť sa s ním. Obojstranné parazitovanie kvôli obchodom si
vyžadovalo konskú dávku zhovievavosti voči zlozvykom toho druhého a Neal
bol tým prvým, ktorý sa musel vo všetkom podvoliť a prispôsobiť. Snažil
sa. Otca potreboval.
- Presne, presne, presne! – nadchýnal sa
starý muž a skoro tlieskal ako malý chlapec.
Neal len prekrútil očami, zasunul ruku späť
do vrecka a chcel odkráčať, keď ho opäť pribrzdil so zvláštnou otázkou.
- Ako vyzerala tá žaba, čo mi ho podhodila?...
Mne svietilo slnko do tváre, viem len, že bola malá a hnedovlasá...-
mraštil sa sám na seba, že nebol pozornejší.
- Snáď jej ho nechceš vrátiť? – zamrmlal Neal
do steny, ani sa neunúval sa otočiť. – Nezabúdaj, že ráno zavčasu vstávame. Letí
nám to o pol šiestej, otec. Zarezervoval som prvý možný let....- strácalo
sa v kúpeľni.
Odpovedalo mu plesknutie hotelových dvier.
- Ten starý blázon si zas určite nevzal čipovú
kartu a v noci pobudí pol hotela, aby sa dostal späť do našej izby! –
buchol už nahnevane oboma rukami o miniatúrne kúpeľňové umývadlo
a zahľadel sa do svojich začervenaných, krvou podliatych očí pod úhľadne,
rovnomerne poskladaným komínikom vrások na čele.
Opláchol si len tvár, zodral ju jediným
pomalým pohybom uteráka zhora-dolu a našmátrajúc v predsieni všetky
predmety pred chvíľkou tam povykladané, nahádzal ich späť do vreciek baloňáka
a vyštartoval do ulíc mesta, pátrať po túlajúcom sa bláznivom otcovi.
Kým preletel lietačkami vo vestibule začul
ešte za sebou hlas recepčnej.
- Pán Gold, prepáčte, prosím, ale..- ozvalo
sa spoza pultu naliehavo a poslíček vo dverách sa opäť narovnal z úklonu,
zatarasiac mu so všetkou, zákazníkovi prináležiacou, úctou cestu. – Mrzí ma to,
viem, že ste už váš pobyt plne uhradili, ale váš spolubývajúci si pred chvíľou
ráčil...povedzme, požičať turistického sprievodcu mestom a...neráčil zaň
zaplatiť. Viete, my takéto služby neposkytujeme bezplatne...- snažila sa byť
slečna v rovnošate ústretová a úslužná, aby si nepohnevala hostí, ale
sama na rozpakoch musela si tiež zároveň plniť svoju povinnosť recepčnej.
S profesionálnym úsmevom ukázala na
tabuľku s cenníkom pred mapkami mesta.
- Samozrejme. – nadýchol sa Neal zhlboka
loviac peňaženku. - ...a nepýtal sa náhodou na nejaké konkrétne miesta?! –
prezieravo sa informoval, aby čo najviac urýchlil hľadanie.
- Myslím si, že mal namierené ku katedrále
Svätej Atanázie, pýtal sa, či býva pre verejnosť otvorená až do večerných hodín
a kde býva jej správca v prípade...- začala zoširoka.
- Ďakujem, to mi stačí. – zberal sa na
odchod.
- ...a zaujímalo ho, či tu v mestečku
nemá náhodou pobočku nejaká súkromná detektívna kancelária. – zakričala ešte
za ním.
Strhol sa a obzrel.
-
Pre deravý groš?! – vyprskol
napálený.
domiceli
pekná zápletka s deravým grošom :) použité odborné názvy ma presvedčili, reakcie, slovník a správanie osôb bolo tiež vystihnuté :) nechýbal ani slang ani odborné slová a ani slová z centra slovnej zásoby :) pekná časť :)
OdpovedaťOdstrániťCharaktery mi k tým pôvodným, seriálovým nejdú... ale Neal je takto oveľa lepší! :) tiež sa mi riadne páčila psychológia postáv, krásne vystihnuté všetky reakcie... pre mňa pozoruhodne
OdpovedaťOdstrániť