RUMBELLE
Aj
labyrint je len cesta...
7. kapitola
...Zafúkané
Ešte stále lapala po dychu. Rukami
doširoka roztiahnutými na drsných skalách, dorezanými od ich ostrých výčnelkov,
nevládala takmer hnúť. Nasávala nosom vlhko neprestajne šumiacej vody a prievan
namiesto toho, aby ju postupne sušil, flákal sa a miešajúc sa
s vodnou hmlou pristával jej po celom tele, ako pichľavý, neutíchajúci dážď.
Hlavu mala ťažkú, vodou zmiešanou
s pieskom napustené vlasy odmietali dvihnúť sa na povel mozgu, ale riziko,
že prechladne, ak sa urýchlene neskrúti aspoň do klbka, ju nútilo bezodkladne
konať.
Ale nešlo to. Paže sa jej triasli vysilením
a pokus objať si stuhnuté, obúchané kolená pritiahnuté k brade
skončili iba letmým pohladením skrehnutých prstov, namiesto ich zakvačenia.
Skláňala hlavu kdesi k hrudi. Vlasy
zalepené na chrbte ťahala a napínaná koža neznesiteľne bolela.
V tvári sa jej mleli pocity posledných
hodín a hoci nenachádzala útechu ani povzbudenie aspoň vo svedomí, predsa
len sa bránila tomu, aby sa rozplakala.
Sľúbila mu, že sa nepoddá. Nikdy...Sľúbila mu
to...
Prievan zosilnieval.
Držala ho zmrazeného kúzlom a bavila sa na
jeho nešťastnom výraze tváre zabodnutej do jazierkového zrkadla.
Ten obraz by mu trhal srdce...keby dajaké
v hrudi mal.
- Tak sa konečne predveď! Ľahká výhra ma
nenaplní pocitom zadosťučinenia!...- smiala sa z plného hrdla chladná žena
v dlhom zamatovom plášti, ktorý nemal šancu ohriať jej ľadové srdce...keby
dajaké v hrudi tiež mala.
Srdce. Ako ľahkovážne ho vložil do hry,
netušiac, že bez neho je iba prázdnou, dutou schránkou na príkazy.
To potrebovali. Presne to...
Otočil pohľad na ňu a radšej privrel
viečka, kým bude donútený okolnosťami rozpútať protiútok, v centre ktorého sa triasla úbohá Kráska.
Pocítila prudké nárazy
piskľavého vzduchu, studené, teplé i horúce, prichádzajúce
sem zo všetkých možných strán. Mala čo robiť, aby sa udržala v klbku, ako
ježko trmácaný predátorom, ktorý sa však prepočítal.
Zrazu do nej niečo drclo. Vlastne ju to
zahalilo. Pokúšajúc sa zbaviť nevideného povlaku zistila, že odhadzuje od seba
svoju vlastnú, dokonale vysušenú sukňu. Bála sa, aby jej ju neuchytilo
a neodnieslo kdesi do stratena v tejto neskutočnej temnej hmle. Takmer sa po nej hodila.
Na prekvapenie však zachytila čiusi ruku,
z ktorej látka trčala. Iba na okamih, iba na nepatrný zlomok sekundy, ale
aj tak spoznala, komu patrí...
Zreval od bolesti, držiac krvavú ruku pred
svojou vyjavenou tvárou.
- Toto si netušil?!...
Taramta-ra-dá...prekvapenie! ...- podišla k nemu a fúkla mu do
obrovskej rany, z ktorej hrčala zrážajúca sa krv.
Zaťal
zuby a nestarajúc sa o odpoveď, rýchlo pozrel späť do obrazu na
druhej strane. Dívala sa...dívala sa mu akoby rovno do očí a ...kútiky úst mala
zdvihnuté do krehkého úsmevu.
Úplne iná žena zdrapla ho však za límec
trčiaci spod vesty a pritiahla si jeho ucho k svojim perám.
– Aký je to pocit, po toľkých úžasných rokoch neohrozenosti,
byť zas chvíľu smrteľníkom? Aspoň maličkou...čiastkou...svojho...storočiami...zoceleného...dosiaľ...nezničiteľného...tela...?-
snažila sa byť familiárne maznavá, ale po každom slove nešetrne oviala
znetvorenú ruku pichľavým pofúkaním, presne mieriacim pozdĺž jeho líca. – Aspoň
vidíš, aký je očistec bolestivý...peklo je nič proti prechodu, čo by ťa
čakal...táto rana, je nič...Ty budeš nič! - luskla a zacelila mu stigmu do
obrovskej mokvajúcej chrasty...- Hups, nevydalo, drahý...- zaškerila sa na
svojej zlomyseľnosti a vypustiac hodvábny límec posotila ho smerom
k jazierku v strede dvorany.
- Okamžite rozpútaj búrku víchrov, inak
oľutuješ, že si nás chcel opäť podviesť...a vlastne aj sám seba! Hlupák! ...si
taký smiešny...bezmocný...! – vysmievala sa mu otvorene, afektovala rukami
a mykala neprirodzene hlavou... - ...nech jej do krvi vyšľahajú kožu, nech ju
dorežú vlastné vlasy zmenené na kovové struny, nech sa do nej podpíšu všetky
skaly toho dómu, zahrotené tvojou vlastnou rukou! – vyprskla a skôr, ako
jej v tom stihol zabrániť ponorila mu ubolenú ruku opäť dnu, do
vševidiaceho , točiaceho sa oka.
Privierať viečka a zaťať zuby už
nestačilo, na utlmenie príšernej bolesti.
Oveľa väčšiu mu ale spôsobovali jej kruté
pravdivé slová...
...bude nič...
domiceli
posledný odsek som celkom nepochopila, ale už som si zvykla že tento fanfik je taký tajomný, takže nevadí :) ostatné som pochopila aj sa mi to páčilo :)
OdpovedaťOdstrániť